I. ÚS 206/2026

1. Postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3T/2/2005 (pôvodne pod sp. zn. 3T/8/2003) b o l o p o r u š e n é základné právo sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Sťažovateľovi p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 9 000 eur, ktoré j e mu Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý nahradiť sťažovateľovi trovy konania v sume 1 014,41 eur a zaplatiť ich právnemu zástupcovi sťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .

Odôvodnenie:

I. Obsah ústavnej sťažnosti a skutkový stav

Sťažovateľ zároveň žiadal, aby ústavný súd prikázal krajskému súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3T/2/2005 konať bez zbytočných prieťahov a uplatnil si finančné zadosťučinenie 19 500 eur a náhradu trov právneho zastúpenia spoločne a nerozdielne od všetkých uvedených porušovateľov.

Následne bolo sťažovateľovi 14. augusta 2001 vznesené obvinenie za trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1 a 4 písm. b) Trestného zákona účinného v čase údajného spáchania skutku a napokon 10. októbra 2001 bolo sťažovateľovi vznesené obvinenie za trestný čin nedovoleného ozbrojovania podľa § 185 ods. 1 a 2 písm. b) Trestného zákona účinného v čase skutku.

Napriek tomu Krajský súd v Bratislave uznesením z 26. mája 2004 postúpil vec Krajskému súdu v Banskej Bystrici. Krajský súd v Banskej Bystrici taktiež vyslovil svoju nepríslušnosť a obrátil sa na najvyšší súd, ktorý rozhodnutím sp. zn. 4Ndt/24/2004 z 30. marca 2005 opätovne potvrdil príslušnosť Krajského súdu v Bratislave. Vec je odvtedy vedená Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 3T/2/2005. 3.

16. mája 2012. Po vrátení veci musel ale najvyšší súd opakovane rozhodovať o námietkach zaujatosti, návrhoch na odňatie veci a sťažnosti proti vylúčeniu obžalovaných na samostatné konanie (5Tost/8/2013, 3Tost 23/2015, 6Tost/6/2016 a 6Tost/5/2016). Medzitým 4. apríla 2014 došlo k zmene zloženia senátu, čo si vyžiadalo opakovanie konania od začiatku. K ďalšej zmene zloženia senátu z dôvodu dlhodobej práceneschopnosti pôvodného sudcu došlo 1. júna 2018. Príslušný súdny spis krajského súdu bol následne pripojený k inej trestnej veci vedenej pod sp. zn. 21T/1/2016 a predložený najvyššiemu súdu. Dňa 18. apríla 2023 došlo k ďalšej zmene v zložení senátu. Pojednávania nariadené na 11. september 2023 a 17. jún 2024 boli taktiež zrušené, pričom prvé z dôvodu absencie spisu (nachádzal sa na najvyššom súde) a druhé v dôsledku ďalšej zmeny v zložení senátu. Posledné pojednávanie 30. januára 2026 sa fakticky neuskutočnilo, sťažovateľ sa naň dostavil, avšak bolo mu oznámené jeho odročenie na 24. apríl 2026. 4. Sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti zdôraznil, že dĺžka celého trestného konania presahuje 24 rokov, pričom prípravné konanie trvalo viac ako dva roky a súdne konanie nie je ukončené ani po 22 rokoch. Podľa sťažovateľa takáto dĺžka konania predstavuje popretie jeho ústavných garancií a dosahuje intenzitu odmietnutia spravodlivosti. Sťažovateľ zdôraznil, že predmetná trestná vec nie je komplikovaná po skutkovej, resp. právnej stránke do takej miery, aby to mohlo ospravedlniť extrémnu dĺžku napadnutého konania. Okrem toho sťažovateľ uviedol, že on sám priebeh napadnutého konania nepredlžoval, zodpovednosť za extrémne prieťahy preto zostáva na strane štátu. A to najmä s ohľadom na organizačné prekážky na strane krajského súdu, ktoré sa prejavovali opakovanými zmenami zloženia senátu. Sťažovateľ taktiež poukázal na neefektívny postup súdov pri vybavovaní námietok zaujatosti a následných sťažností, ktorý mal v rokoch 2015 a 2016 spôsobiť faktickú paralýzu napadnutého konania na obdobie jedného roka. V napadnutom konaní tak podľa sťažovateľa nejde o ojedinelé prieťahy, ale o systémové zlyhanie, ktoré sa prejavovalo opakovanými spormi o príslušnosť, zmenami v zložení senátu rušením pojednávaní a dlhodobými obdobiami nečinnosti. 5. Sťažovateľ si uplatnil aj finančné zadosťučinenie spolu 19 500 eur, pričom pri jeho výpočte vychádzal zo stanoviska Najvyššieho súdu Českej republiky, podľa ktorého mu za prvých 24 mesiacov trvania konania patrí primerané finančné zadosťučinenie vo výške 25 až 33 eur za mesiac. Po uplynutí dvoch rokov mu za každý ďalší mesiac prislúcha zadosťučinenie vo výške 50 až 67 eur. Sťažovateľ vzhľadom na extrémnu celkovú dĺžku konania vychádzal z hornej hranice uvedených rozpätí, teda zo sumy 33 eur za prvých 24 mesiacov konania a zo sumy 67 eur za každý ďalší mesiac jeho trvania.

7. Ústavný súd následne výzvou zo 16. apríla 2026 vyzval predsedu krajského súdu, ako aj predsedu najvyššieho súdu, aby sa vyjadrili k opodstatnenosti ústavnej sťažnosti. Predseda najvyššieho súdu súdu v podaní doručenom ústavnému súdu 18. mája 2026 pripojil vyjadrenie predsedu trestnoprávneho kolégia, ktorý spočítal, ako dlho bola vec na najvyššom súde v rámci všetkých sťažovateľom napádaných konaní (Ndt/116/2003, 4Ndt/24/2004, 1Ndt/33/2006, 5To/13/2011, 3Tost/23/2015 a 4Tost/38/2016), pričom táto dĺžka predstavovala približne 12 mesiacov. Vo vzťahu k celkovej dĺžke konania (23 rokov) tak išlo o zanedbateľnú časť. Argumentácia v ústavnej sťažnosti podľa predsedu smerovala iba proti postupu krajského súdu a napokon prieťahy v postupe samotného krajského súdu boli vyslovené aj ústavným súdom (sp. zn. IV. ÚS 180/2024) vo vzťahu k spoluobvinenému sťažovateľa v rovnakom konaní. Ústavný súd na doplnenie vyjadrení uvádza, že v náleze sp. zn. IV. ÚS 180/2024 na s. 4 v bode 16 ústavný súd vo veci spoluobžalovaného v tom istom konaní konštatoval, že „z prehľadu procesných úkonov vyplýva, že spis vo veci sťažovateľa bol od 1. júna 2018 pripojený ako príloha k súdnemu spisu sp. zn. 21T/1/2016 a bol predložený najvyššiemu súdu, kde sa nachádzal až do roku 2023. Hoci fyzická absencia spisu je prekážkou v postupe súdu, z vyjadrenia krajského súdu nie je možné vyvodiť, či bolo skutočne potrebné, aby najvyšší súd disponoval spisom počas celého spomínaného obdobia, a či krajský súd vykonal akýkoľvek úkon na zabezpečenie plynulosti konania v neskončenej veci, napríklad požiadal najvyšší súd o vrátenie spisu. To je potrebné identifikovať ako neefektívnu činnosť krajského súdu.“. 8. Predseda krajského súdu vo svojom vyjadrení doručenom ústavnému súdu 22. mája 2026 pripojil vyjadrenie predsedu senátu, ktorý podotkol, že odkedy mu bola pridelená príslušná vec (3. júna 2024), už k zbytočným prieťahom nedochádza. K predošlému obdobiu sa síce vyjadriť nevedel, ale uznal, že objektívne dĺžka konania nezodpovedá požiadavke na rešpektovanie práva sťažovateľa na prejednanie veci v primeranej lehote. Sťažovateľovi vytkol, že podal ústavnú sťažnosť až teraz, keď súd už koná plynulo, a neurobil tak už skôr, keď to mohlo byť viac aktuálne. Napokon doplnil, že momentálne je nariadené pojednávanie na 29. máj 2026, keď predpokladá, že dôjde k vyhláseniu rozsudku vo veci. 9. Ústavný súd podľa § 58 ods. 3 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s podaniami účastníkov, dospel k názoru, že od ústneho pojednávania nemožno v tomto prípade očakávať ďalšie objasnenie veci. Reagujúc aj na list právneho zástupcu sťažovateľa doručený ústavnému súdu 22. júna 2026 o sprístupnenie vyjadrení krajského súdu a najvyššieho súdu k ústavnej sťažnosti (ktorých obsah je zhrnutý v bodoch 7 a 8 tohto odôvodnenia), ústavný súd nepovažoval za nevyhnutné zasielať vyjadrenia súdov sťažovateľovi na repliku, keďže z obsahu vyjadrení krajského súdu a najvyššieho súdu je zrozumiteľný opis priebehu napadnutého konania, ktorý je aj objektívne overiteľný z obsahu príslušného súdneho spisu. Prípadná replika sťažovateľa preto nemala vecný potenciál ovplyvniť rozhodnutie ústavného súdu.

10. Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3T/2/2005 a postupom najvyššieho súdu v rámci rozhodovania v konaniach sp. zn. Ndt/116/2003, 4Ndt/24/2004, 1Ndt/33/2006, 5To/13/2011, 3Tost/23/2015 a 4Tost/38/2016 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a sekundárne aj k odmietnutiu spravodlivosti, a teda aj k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. 11. Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04). Priznanie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakladá povinnosť súdu aj sudcu na organizovanie práce tak, aby sa toto právo objektívne realizovalo (II. ÚS 21/01, I. ÚS 251/05). Ústavný súd zároveň zdôraznil, že z hľadiska hodnotenia povahy veci sa oprel o všeobecnú zásadu uznávanú aj v judikatúre ESĽP, podľa ktorej sa primeraná lehota na konanie v trestných veciach v dôsledku mimoriadne citeľného zásahu do sféry osobných práv a slobôd, ktorý je s priebehom trestného procesu spojený, musí posudzovať prísnejšie (II. ÚS 32/03).

14. Pokiaľ ide o kritérium právnej a faktickej zložitosti veci, v napadnutom konaní išlo celkom zjavne o komplikovanú vec po právnej i procesnej stránke, o čom svedčí vyšší počet obžalovaných (pôvodne 8 obžalovaných, z ktorých boli dvaja v roku 2016 vylúčení na samostatné konanie, pozn.) a s tým súvisiaca potreba rozsiahleho dokazovania. Okrem toho právnu zložitosť zvýraznila aj okolnosť, že trestnosť činu sa posudzuje podľa Trestného zákona č. 140/1961 Zb., a teda je potrebné aj dôsledne posudzovať otázku časovej pôsobnosti. V každom prípade iba samotná skutková zložitosť veci nemohla byť výlučným dôvodom dĺžky napadnutého súdneho konania v trvaní 23 rokov.

prísnejšie.

V prvom rade najmä po postúpení veci krajskému súdu (z Krajského súdu v Košiciach), keď tento napriek rozhodnutiu najvyššieho súdu o príslušnosti krajského súdu neúspešne postúpil vec Krajskému súdu v Banskej Bystrici.

Tieto okolnosti spolu s celkovou dĺžkou napadnutého konania preto v tomto prípade indikujú porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zo strany krajského súdu. 17. Vo vzťahu k základnému právu na súdnu ochranu ústavný súd poukazuje na to, že v systematike ústavy sú primeraná celková dĺžka, rýchlosť a plynulosť súdneho konania obsahom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a nie základného práva (na súdnu ochranu) podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Ústavný súd v danej súvislosti poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nespadá pod ochranu čl. 46 ods. 1 ústavy, iba ak namietané zbytočné prieťahy (spôsobené neodôvodnenou nečinnosťou alebo neefektívnou a nesústredenou činnosťou), ako aj celková doterajšia dĺžka preskúmavaného súdneho konania signalizujú, že v postupe súdu došlo k pochybeniam takej intenzity, že s ohľadom aj na ďalšie konkrétne okolnosti posudzovanej veci (najmä predmet konania, teda to, čo je pre sťažovateľa v stávke) možno uvažovať o odmietnutí

18. Na základe uvedených skutočností teda ústavný súd dospel k záveru, že nielen základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, resp. právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote (čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru), ale aj základné právo na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) bolo porušené postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3T/2/2005 (bod 1 výroku tohto nálezu).

IV. Príkaz konať a primerané finančné zadosťučinenie

V. Trovy konania

25. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde) náhradu trov konania v celkovej sume 1 014,41 eur (bod 3 výroku tohto nálezu).

26. Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa ústavný súd vychádzal z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za dva úkony právnej služby podľa § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky (prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom a podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy). Ústavný súd vychádzal zo základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby za rok 2026 v sume 396,50 eur (1/4 výpočtového základu podľa § 11 ods. 3 vyhlášky) a tiež zo sadzby za náhradu hotových výdavkov (režijný paušál) za každý úkon právnej služby za rok 2026 v sume 15,86 eur (1/100 výpočtového základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky). Súčasťou výslednej sumy je aj daň z pridanej hodnoty, keďže právny zástupca sťažovateľa je platiteľom dane z pridanej hodnoty. 27. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný uhradiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 62 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 Civilného sporového poriadku) označeného v záhlaví tohto nálezu v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júna 2026

Miroslav Duriš predseda senátu