I. ÚS 207/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 207/2015­19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. apríla 2015 predbežne prerokoval sťažnosť , , vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 12 ods. 2, čl. 16 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 141 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 3 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 ods. 1 a 2 Protokolu č. 12 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 4 To 7/2015 z 5. februára 2015 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Nitra sp. zn. 6 T 103/2009 z 25. novembra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť odmieta.

Odôvodnenie:

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu sp. zn. 6 T 103/2009 z 24. novembra 2009 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 To 6/2010 z 25. marca 2010 právoplatne odsúdený pre pokus obzvlášť závažného zločinu vraždy podľa § 14 ods. 1 k § 145 ods. 1 a 2 písm. a) a c) s poukazom na § 139 písm. h) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) a iné. Uznesením okresného súdu sp. zn. 5 Nt 1/2014 z 30. októbra 2014 bola v právoplatne skončenej trestnej veci sťažovateľa povolená obnova konania vo vzťahu k sťažovateľovi právoplatne uloženému trestu, a to v súvislosti s nálezom ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012, ktorý bol publikovaný v Zbierke zákonov Slovenskej republiky 21. decembra 2012 pod č. 428/2012 a ktorým ústavný súd rozhodol, že v § 41 ods. 2 Trestného zákona slová v texte za bodkočiarkou „súd uloží páchateľovi trest nad 1/2 takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody“ nie sú v súlade s ústavou. V dôsledku tejto skutočnosti okresný súd po povolení obnovy konania vykonal opätovne dokazovanie iba/len vo vzťahu k druhu a výmere trestu za spáchanú trestnú činnosť a odsúdil sťažovateľa na úhrnný nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní dvadsaťpäť rokov, na výkon ktorého ho zaradil do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia. Zároveň rozhodol o uložení trestu prepadnutia vecí podľa § 60 ods. 1 písm. a) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“). Krajský súd v odvolacom konaní rozhodol svojím napadnutým rozhodnutím o zrušení prvostupňového rozhodnutia okresného súdu a sám rozhodol o uložení trestu odňatia slobody sťažovateľovi vo výmere dvadsaťtri rokov nepodmienečne so zaradením do ústavu s maximálnym stupňom stráženia a taktiež uložil trest prepadnutia vecí patriacich sťažovateľovi, ktoré použil pri páchaní trestnej činnosti. V ostatnom podal sťažovateľ na ústavnom súde sťažnosť.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol: „1. Základné práva sťažovateľa uvedené v čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 141 ods. 1, čl. 12 ods. 2, čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1, čl. 14, čl. 3 Dohovoru... a čl. 1 ods. 1, ods. 2 Protokolu č. 12 k Dohovoru... boli postupom Okresného súdu Nitra v konaní vedenom pod sp. zn. 6T 103/2009 a postupom Krajského súdu Nitra vedenom pod sp. zn. 4To/7/2015 porušené. 2. Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 4To/7/2015 zo dňa 05.02.2015 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Nitra sp. zn. 6T 103/2009 zo dňa 25.11.2014 sa zrušujú. 3. Krajský súd v Nitre v spojení s Okresným súdom v Nitre sú povinný nahradiť trovy sťažovateľovi trovy konania a prípadné trovy právneho zastupovania...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak [§ 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)]. Návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie okresného súdu v trestnej veci sťažovateľa, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto rozhodnutiu bolo možné podať odvolanie podľa § 306 a nasl. Trestného poriadku ako riadny opravný prostriedok (čo sťažovateľ aj využil), a preto bolo potrebné v tejto časti sťažnosť odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

K namietanému porušeniu označených práv napadnutým rozhodnutím krajského súdu

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy totiž ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07, III. ÚS 24/2010).

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznosti na to ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

«Krajský súd, ako súd odvolací na základe riadne a včas podaného odvolania oprávnenou osobou preskúmal podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako i správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo a dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného je dôvodné. Súd I. stupňa na hlavnom pojednávaní po povolení obnovy konania uznesením Okresného súdu Nitra z 30. 10. 2014, sp. zn. 5 Nt/1/2014, ktorým boli zrušené rozsudky citované vo výroku tohto rozsudku a to vo výroku o treste, vykonal dokazovanie v obnovenom konaní týkajúcom sa výroku o treste uloženom obžalovanému.

poriadku. Súd I. stupňa svoje rozhodnutie aj primerane a podrobne odôvodnil, tak ako mu To ukladajú príslušné ustanovenia Trestného poriadku, keď uviedol, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov. Stručne a jasne vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané a je zrejmé, ako sa okresný súd vyrovnal s obhajobou obžalovaného a akými právnymi úvahami sa spravoval pri posudzovaní konania obžalovaného pri ukladaní trestu. Aj krajský súd sa stotožňuje s úvahami súdu I. stupňa, ktorý dôsledne pri rozhodovaní o druhu a výmere trestu postupoval podľa § 34 ods. 1, ods. 4 Trestného zákona, keď v prípade obžalovaného konštatoval poľahčujúcu okolnosť uvedenú v § 36 písmeno j/ Trestného zákona a taktiež priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písmeno h/ Trestného zákona a správne ukladal trest aj podľa § 41 odsek 2 Trestného zákona, keď vychádzal jednak z citovaného ustanovenia Trestného zákona a aj z Nálezu ÚS SR 106/2011 zo dňa 28. 11. 2012 (ďalej len „Nález“). Pokiaľ ide o konštatovanie priťažujúcej okolnosti uvedenej

V prípade obžalovaného nejde však o spáchanie iba dvoch úmyselných trestných činov, z ktorých je jeden zločinom, a následne aplikácii ustanovenia § 41 odsek 2 Trestného zákon. Okrem dvoch úmyselných trestných činov, z ktorých jeden je zločinom, došlo v prípade obžalovaného aj k uznaniu viny zo spáchania ďalšieho zločinu a to zločinu nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 294 odsek 2 Trestného zákona a prečinu krádeže (pričom použitie asperačnej zásady odôvodňuje už viacčinný súbeh obzvlášť závažného zločinu vraždy a zločinu lúpeže) a táto skutočnosť odôvodňuje u obžalovaného aplikáciu aj priťažujúcej okolnosti uvedenej v § 37 písmeno h/ Trestného zákona a preto bolo namieste ukladanie trestu podľa § 38 odsek 2 Trestného zákona, pretože došlo k rovnováhe priťažujúcich a poľahčujúcich okolností. Krajský súd sa stotožňuje aj s úvahami súdu I. stupňa, že závažnosť konania obžalovaného je vysoká, správne súd poukázal na nenapraviteľný následok v prípade poškodenia zdravia u poškodeného .

Tieto skutočnosti u obžalovaného neodôvodňovali aplikáciu mimoriadneho zníženia trestu odňatia slobody podľa § 39 Trestného zákona, pretože uloženie trestu obžalovanému v rámci zákonnej trestnej sadzby nie je pre obžalovaného

Túto skutočnosť bolo treba pri ukladaní trestu obžalovanému vziať do úvahy a akceptovať, že trest odňatia slobody nad 25 rokov je v danom prípade hornou hranicou zákonnej trestnej sadzby a trest odňatia slobody obžalovanému je potrebné ukladať v trestnej sadzbe, kde je dolná hranica 20 rokov. Krajský súd dospel k záveru, že v prípade obžalovaného, najmä vzhľadom na skutočnosť, že do spáchania trestnej činnosti, nebol súdne trestaný, vo výkone trestu odňatia slobody sa správa pozitívne, nie je potrebné na tohto pôsobiť uložením trestu odňatia slobody na úplne hornej hranici zákonnej trestnej sadzby a preto obžalovanému za súčasného zrušenia napadnutého rozsudku podľa § 321 odsek 1 písmeno e/ Trestného poriadku uložil trest odňatia podľa § 145 odsek 2 Trestného zákona za súčasného použitia poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písmeno j/ Trestného zákona a priťažujúcej okolnosti uvedenej v § 37 písmeno h/ Trestného zákona, § 38 odsek 2 a § 41 odsek 2 Trestného zákona trest odňatia

Vzhľadom na obsahovú spojitosť napadnutého rozsudku krajského súdu sp. zn. 4 To 7/2015 z 5. februára 2015 s napadnutým rozsudkom okresného súdu sp. zn. 6 T 103/2009 z 25. novembra 2014 považoval ústavný súd za potrebné uviesť aj relevantnú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu, ktorý v podstatnom dôvodil: «Súd po povolení obnovy konania na hlavnom pojednávaní po doplnení dokazovania oboznámením aktuálnych správ na obžalovaného a aktuálneho odpisu z registra trestov na obžalovaného, ktorý sa od posledného rozhodovania nezmenil, oboznámením spisu ako i pripojeného spisu Okresného súdu Nitra sp. zn. 5 Nt 1/2014 a v ňom priložených správ a hodnotení na odsúdeného a po vypočutí obžalovaného, zhodnotil dôkazy a opäť vo veci rozhodol a uložil obžalovanému trest za spáchané skutky. Z aktuálneho registra trestov súd zistil, že obžalovaný nebol mimo tejto trestnej veci doposiaľ súdne trestaný. Z hodnotenia ústavu na výkon trestu odňatia slobody a Ústavu na výkon väzby v Nitre vyplynulo, že správanie a vystupovanie obžalovaného počas predchádzajúceho výkonu väzby a výkonu trestu bolo dlhodobo na požadovanej úrovni, počas výkonu bol 4­krát disciplinárne odmenený, v rámci vnútornej diferenciácie je umiestnený v diferenciačnej skupine „B“. Je zaradený na pracovisku, pričom pracovná morálka je hodnotená kladne. Do prác na zlepšenie ústavu sa nezapája.

Súd teda vychádzal z rovnakého pomeru priťažujúcich a poľahčujúcich okolností v zmysle ustanovenia § 38 odsek 2 Trestného zákona, pričom aplikoval ustanovenie § 41 odsek 2 Trestného zákona asperačnú zásadu zohľadniac i Nález ÚS SR 106/2011 zo dňa 28. 11. 2012, ktorým bola zrušená veta za bodkočiarkou v ustanovení § 41 odsek 2 Trestného zákona, ktorou sa prikazovalo súdu ukladať trest odňatia slobody nad jednu polovicu trestnej sadzby určenej podľa prvej vety § 41 odsek 2 Trestného zákona a uložil mu trest za skutky uvedené v rozsudku, z ktorých aspoň jeden je zločinom, preto mu mal zvýšiť hornú hranicu trestnej sadzby o jednu tretinu. Nakoľko však pri trestnej sadzbe uvedenej pri trestnom čine najprísnejšie trestnom, pre ktorý bol uznaný vinným, v danom prípade obzvlášť závažnom zločine vraždy podľa § 145 odsek 2 Trestného zákona je trestná sadzba 20 až 25 rokov alebo trest odňatia slobody na doživotie, túto nebolo možné upraviť v zmysle vyššie uvedeného ustanovenia § 41 odsek 2 Trestného zákona a zvýšiť hornú hranicu nad 25 rokov

Takto súd dospel k záveru, že účel trestu podľa § 34 Trestného zákona tak v oblasti generálnej ako aj individuálnej prevencie bude v prejednávanej veci dosiahnutý uložením nepodmienečného trestu odňatia slobody obžalovanému vo výmere 25 rokov s ohľadom na jeho skutočnosť, že spáchal viac skutkov voči viacerým osobám, v krátkom časovom slede za sebou a s prihliadnuc na nenapraviteľné, resp. ťažko napraviteľné následky na poškodenom a v podobe ťažkých zdravotných postihnutí. Súd v rámci povolenej obnovy konania v prospech obžalovaného nemôže uložiť trest prísnejší, no dospel k záveru, že mu nie je možné uložiť ani trest miernejší. Uložený trest je adekvátny i s ohľadom na závery znaleckého dokazovania znalcom z odboru psychológia, ktorý sa vyjadril, že u obžalovaného je nádej na jeho resocializáciu za predpokladu dodržania abstinencie, vyhnutiu sa hazardným hrám a pri existencii stabilného rodinného prostredia, pre ktorý záver mu nebol v pôvodnom konaní uložený trest odňatia slobody na doživotie, o ktorom uložení súd v pôrodnom konaní

ukladaní trestu ako i príslušné ustanovenia Trestného zákona, podľa ktorých trest odňatia slobody na doživotie možno uložiť iba za súčasného splnenia nasledovných podmienok, a to, že To vyžaduje účinná ochrana spoločnosti, čo v danom prípade určite vyžaduje, ale tiež v prípade, že nie je nádej, že by obžalovaného bolo možné napraviť trestom odňatia slobody v trvaní 25 rokov, ktorú možnosť znalec z odboru psychológie v prípade obžalovaného pripustil a jeho čiastočná schopnosť resocializácie je zrejmá aj z poslednej správy a hodnotenia správania sa obžalovaného počas výkonu trestu. .

Napriek jeho vyjadreniam súd mu nemohol vymerať ani nižší trest s poukazom práve na vyššie opísané skutočnosti svedčiace v jeho neprospech a tiež na charakter a závažnosť jeho konania a následky protiprávnej trestnej činnosti. Takto vymeraný trest je adekvátny jeho protiprávnej činnosti, v žiadnom smere nie je prísny a bol mu ukladaný tiež s poukazom na skutočnosť, je v čase spáchania týchto skutkov bol príslušníkom polície s povinnosťou chrániť spoločnosť a jej občanov práve pred páchateľmi obdobných skutkov. Pokiaľ obžalovaný apeloval na Okresný súd Nitra o zmiernenie trestu a vôľu súdu k takémuto postupu, súd dáva do pozornosti, že ukladanie trestu páchateľovi nie je vecou vôle alebo nevôle a už vôbec nie svojvôle súdu, ale otázkou primeranosti trestu k spáchaným skutkom, jeho spravodlivosti a otázkou citlivého zvažovania s prihliadnutím i na dosiahnutie účelu trestu uvedeného v ustanovení § 31 Trestného zákona a nasledujúcich vychádzajúc z trestnej sadzby uvedenej pri tom ktorom trestnom čine. Ani odstupom času od spáchania skutku nemožno hovoriť, že by mal byť obžalovanému uložený nižší trest a nemení na to nič ani skutočnosť, že je možné, že sa

zamietnuté. Obžalovaný konal v čase spáchania skutku chladnokrvne minimálne v nepriamom úmysle bez rozmyslu, no pri plnom zachovaní ovládacích a rozpoznávacích schopností, vidiac v bezprostrednej blízkosti svojich kolegov, ktorých opoznal, videl, že nemajú nepriestrelné vesty, napriek tomu strieľal na ich telá z krátkej vzdialenosti zo strelnej zbrane uvedomujúc si ich možnú smrť.

S poukazom na všetky vyššie uvedené skutočnosti považuje súd takto uložený trest za primeraný, adekvátny, spravodlivý a dostatočne individualizovaný. Preto súd rozhodol tak ako je uvedené vo výroku rozsudku. Súd uložil obžalovanému súčasne trest prepadnutia vecí, ktoré boli zaistené v trestnom konaní, a ktoré boli použité na spáchanie trestného činu a patria obžalovanému . Na výkon trestu odňatia slobody súd zaradil obžalovaného do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia v zmysle § 48 ods. 3 písmeno b) Trestného zákona. Ostatné pôvodné výroky neboli výrokom o povolení obnovy konania v prospech obžalovaného dotknuté, preto nebolo o nich rozhodované v novom konaní po povolení obnovy konania.»

Ústavný súd považuje v prvom rade za podstatné uviesť, že podľa už spomenutej konštantnej judikatúry nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Ústavný súd teda pripomína už spomenutý obmedzený rozsah jeho právomoci preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov, Trestný poriadok a Trestný zákon nevynímajúc, viedli k rozhodnutiu vo veci samej. K tomu dodáva, že nepatrí do jeho právomoci zaoberať sa rozhodnutím o vine a treste (II. ÚS 31/94) ani otázkou právnej kvalifikácie skutku, ktorý je predmetom trestného stíhania a o ktorom sa s konečnou platnosťou koná a rozhoduje pred všeobecnými súdmi (I. ÚS 18/00). Inými slovami, úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy taktiež vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 19/02), a taktiež skutočnosť, že konanie pred všeobecnými súdmi neskončilo podľa predstáv sťažovateľa, sama osebe nie je právnym základom na namietanie porušenia práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažnosťou podanou ústavnému súdu, pretože označené právo v sebe nezahŕňa záruku úspechu v konaní (II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08).

Ústavný súd v prvom rade vo všeobecnej rovine poukazuje na to, že k povoleniu obnovy konania v trestnej veci sťažovateľa došlo v súvislosti s nálezom ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012, ktorý bol publikovaný v Zbierke zákonov Slovenskej republiky 21. decembra 2012 pod č. 428/2012 a ktorým ústavný súd rozhodol, že v § 41 ods. 2 Trestného zákona slová v texte za bodkočiarkou „súd uloží páchateľovi trest nad 1/2 takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody“ nie sú v súlade s ústavou. V dôsledku tejto skutočnosti všeobecné súdy pristúpili k opätovnému preskúmaniu druhu a výmery trestu, ktorý bol sťažovateľovi právoplatne uložený v súvislosti s odsudzujúcim rozsudkom okresného súdu sp. zn. 6 T 103/2009 z 24. novembra 2009 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 To 6/2010 z 25. marca 2010. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoje zjednocujúce stanovisko sp. zn. PLz. ÚS 2/2014 zo 7. mája 2014, v ktorom uviedol: „Bod II stanoviska trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Tpj 44/2013 z 26. novembra 2013, ktoré súvisí s aplikáciou nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. decembra 2012 (nález o asperačnej zásade), zabezpečuje dotknutým fyzickým osobám plnohodnotnú ochranu ich základných práv a slobôd, a preto je v plnom rozsahu aplikovateľné nielen v konaniach pred všeobecnými súdmi, ale aj v konaniach pred Ústavným súdom Slovenskej republiky.“

Pojem svojvôle možno aplikovať na prípady, keď všeobecný súd urobí taký výklad použitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s princípom spravodlivosti alebo ho urobí v inom než v zákonom ustanovenom a právnom myslení či konsenzuálne akceptovanom význame alebo bez bližších nerozpoznateľných kritérií. Označené porušenie niektorej z noriem jednoduchého práva v dôsledku svojvôle alebo v dôsledku interpretácie, ktorá je v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti, mohlo byť spôsobilé zasiahnuť do označených základných práv sťažovateľa.

do ústavu s maximálnym stupňom stráženia. Úvaha krajského súdu podľa ktorej „Súd 1. stupňa . . . opomenul, že obžalovanému po aplikácii Nálezu ukladal trest odňatia slobody v rámci trestnej sadzby 20 až 25 rokov oproti pôvodnému konaniu, keď v podstate nemal inú možnosť iba obžalovanému uložiť trest odňatia slobody 25 rokov, pretože dolná hranica zvýšenej trestnej sadzby presahovala maximálny trest odňatia slobody, ktorý možno podľa Trestného zákona uložiť, keď obžalovanému nebol ukladaný trest odňatia slobody

zločin vraždy v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 k § 145 ods. 1 a 2 písm. a) a c) Trestného zákona, pričom táto skutočnosť podmieňuje použitie ustanovenia § 41 ods. 1 a 2 Trestného zákona, a 15. septembra 2008 spáchal dva trestné činu, z ktorých jeden je zločinom nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 294 ods. 1 a 2 Trestného zákona, z čoho vyplýva, že sťažovateľ spáchal celkovo dva zločiny, jeden obzvlášť závažný zločin a jeden prečin krádeže podľa § 212 ods. 1 a 3 písm. c) Trestného zákona, teda použitie ustanovenia § 37 písm. h) Trestného zákona vychádza zo skutočnosti, že sťažovateľ spáchal celkovo štyri trestné činy vo viacčinnom súbehu. Na druhej strane do toho času sa nedopustil inej trestnej činnosti, a teda viedol riadny život, pričom táto skutočnosť je vyjadrením poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. j) Trestného zákona.

na doživotie. Z uvedeného je zrejmé, že krajský súd mal na výber iba dve možnosti, a to uložiť trest odňatia slobody na doživotie alebo trest odňatia slobody v rozmedzí dvadsať až dvadsaťpäť rokov odňatia slobody. Predpoklad uloženia trestu odňatia slobody na doživotie nebol splnený vzhľadom na závery znaleckého skúmania z odboru psychológie, z ktorých je zrejmé, že sťažovateľ nie je nenapraviteľný, tak ako to vyplýva z § 47 ods. 1 písm. b) Trestného zákona. Úvaha krajského súdu spočívajúca v tom, že „Uložený trest je adekvátny i s ohľadom na závery znaleckého dokazovania znalcom.

Na druhej strane pri nulovom pomere poľahčujúcich a priťažujúcich okolností podľa § 38 ods. 2 Trestného zákona bolo rozmedzie trestnej sadzby dané výmerou trestnej sadzby od dvadsať až dvadsaťpäť rokov vychádzajúc z § 14 ods. 1 Trestného zákona, ktorý predpokladá pri pokuse trestného činu rovnakú penitenciárnu zodpovednosť ako pri dokonanom trestnom čine. Úvahy sťažovateľa, ktorý polemizuje so závermi súdov o kvalifikácii skutku ako pokusu obzvlášť závažného zločinu vraždy podľa § 145 ods. 1 a 2 písm. a) a c) Trestného zákona, sú vysvetliteľné jeho snahou o čo najpodstatnejšie zmiernenie jeho postihu za spáchanú trestnú činnosť v podobe uloženia čo najmiernejšieho trestu uloženého zákonom, ktorého výška je podmienená kvalifikáciou skutku. Úvahy krajského súdu v tom smere, že „Obžalovaný konal v čase spáchania skutku chladnokrvne minimálne v nepriamom úmysle bez rozmyslu, no pri plnom zachovaní ovládacích a rozpoznávacích schopností, vidiac v bezprostrednej blízkosti svojich kolegov, ktorých opoznal, videl, že nemajú nepriestrelné vesty, napriek tomu strieľal

V postupe všeobecných súdov nič nenasvedčuje úvahám sťažovateľa o diskriminačnom postupe proti jeho osobe v dôsledku toho, že bol v čase spáchania trestnej činnosti príslušníkom Policajného zboru, ale naopak, konajúce súdy na túto skutočnosť poukázali v rámci skúmania osobných pomerov sťažovateľa ako páchateľa trestnej činnosti vychádzajúc tak z § 34 ods. 4 Trestného zákona. Práve táto skutočnosť, ako aj to, že sa dopustil pokusu obzvlášť závažného zločinu vraždy podľa § 14 ods. 1 k § 145 ods. 1 a 2 písm. a) a c) Trestného zákona voči svojím kolegom ako osobám, ktoré osobne poznal, boli podľa názoru ústavného súdu relevantnými skutočnosti majúcimi za následok v konečnom dôsledku aj vylúčenie postupu všeobecných súdov podľa § 39 Trestného zákona, ktorý je, ako je zo samotného znenia zákona zrejmé, fakultatívnou, nie obligatórnou alternatívou postupu súdov a je podmienený okolnosťami prípadu a pomermi páchateľa, medzi ktoré patrí aj profesné zaradenie páchateľa.

V súvislosti so sťažovateľom deklarovaným prejavom nespokojnosti s rozhodnutím krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

Podľa čl. 3 dohovoru nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu užívanie všetkých práv ustanovených zákonom sa zabezpečuje bez diskriminácie z akéhokoľvek dôvodu, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické a iné presvedčenie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine...

Podľa čl. 1 ods. 2 dodatkového protokolu nikto nesmie byť diskriminovaný akýmkoľvek verejným orgánom z akýchkoľvek dôvodov, najmä ako sú dôvody uvedené v odseku 1.

V tejto súvislosti si v širších okolnostiach veci ústavný súd dovoľuje upriamiť pozornosť sťažovateľa na to, že nevyhnutnou podmienkou vzniku služobného pomeru občana v Policajnom zborue podľa § 16 ods. 4 zákona č. 73/1998 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 73/1998 Z. z.“) je zloženie služobnej prísahy v znení uvedenom v § 17 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z., ktorá zakladá vznik služobného pomeru. Vznik služobného pomeru predpokladá účasť príslušníka Policajného zboru na plnení úloh a potrieb štátu, a teda „... zodpovedný prístup policajta k rešpektovaniu predpisov vyplýva z jeho účasti na plnení funkcii štátu. Funkciu štátu plní policajt za odmenu a s tým súvisiace nadštandartné sociálne, dôchodkové, zdravotné zabezpečenie. Prirodzeným je očakávanie, že policajti pri svojom postavení budú príkladne rešpektovať zákony štátu nielen v rámci služby, ale aj mimo nej, ako sa k tomu zaviazali.“ (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. novembra 2002 sp. zn. 4 Sž 118/02). Zloženie zákonom danej prísahy „... nie je prázdnou proklamáciou určenou k obradným efektom ceremoniálu slávnostného prijatia občana do Policajného zboru, ale skutočným potvrdením záväzku.“ (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžo 33/2011 z 30. mája 2012). Všeobecné súdy teda nemohli pri hodnotení a zisťovaní osobných pomerov sťažovateľa ako páchateľa trestnej činnosti prehliadnuť tú skutočnosť, že bol v čase spáchania trestnej činnosti príslušníkom Policajného zboru a spáchaním trestnej činnosti sa spreneveril prísahe, ktorú zložil. Zohľadnenie tejto skutočnosti súviselo aj s tým, že sa dopustil násilného činu proti zakročujúcim príslušníkom Policajného zboru, ktorých (súdiac podľa obsahu napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov, pozn.) aj spoznal ako svojich kolegov, čo ho neodradilo od pokračovania v páchaní trestnej činnosti, a to aj voči svojim kolegom, útočiac na ich život. Z hodnotenia tejto skutočnosti všeobecnými súdmi vyplýva len to, že táto skutočnosť bola zohľadnená ako jeden z argumentov neodôvodňujúcich postup súdov podľa § 39 Trestného zákona, a nie diskriminačným prvkom podmieňujúcim uloženie trestu odňatia slobody v trvaní dvadsaťtri rokov odňatia slobody. V naznačených súvislostiach ústavný súd odmieta aj túto časť podanej sťažnosti sťažovateľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.