I. ÚS 207/2016

Odôvodnenie:

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. januára 2016 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Obdo 67/2014 a jeho uznesením z 29. septembra 2015 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).

3. Sťažovateľ, argumentujúc nepriaznivými majetkovými pomermi odôvodňujúcimi podľa jeho názoru oslobodenie od platenia súdnych poplatkov, dáva do rozporu závery dovolacieho súdu v napadnutom rozhodnutí a zastáva názor, že najvyšší súd (tým, že nezistil žiadne vady v rozhodovacej činnosti súdov nižšieho stupňa i napriek zjavným pochybeniam a odklonu od zákonnej úpravy pri posudzovaní jeho majetkových pomerov) napadnutým rozhodnutím porušil práva účastníka konania v postavení žiadateľa o oslobodenie od súdnych poplatkov. Dodáva, že „... súdy neskúmali objektívnu neschopnosť účastníka konania zaplatiť súdny poplatok v čase podania žiadosti, t. j. v roku 2012, ale v rozpore so zákonom vyvodzovali nepriznanie oslobodenia od súdneho poplatku z hodnotenia majetkových pomerov účastníka konania v roku 2009... Dovolací súd rozhodoval len formálne... bez toho, aby sa... vysporiadal s argumentáciou dovolateľa, a to predovšetkým s jeho námietkami spočívajúcimi v nesprávnom postupe súdu čo do rešpektovania a vkladu predmetného ustanovenia § 138 ods. 1 OSP a to zvlášť pri posudzovaní majetkových pomerov účastníka... Žalobca nikdy nenamietal v dovolaní, že by došlo k porušeniu jeho práva a to odňatiu možnosti konať pred súdom...“.

4. S poukazom na rozhodovaciu prax súdov sťažovateľ v závere podanej sťažnosti ústavnému súdu navrhuje, aby vyslovil porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Obdo 67/20145 a jeho rozhodnutím z 29. septembra 2015 a aby napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.

6. Lustráciou ústavného súdu bolo zistené, že sťažovateľ podaním z 22. septembra 2014 podal dovolanie voči uzneseniu krajského súdu sp. zn. 2 Cob 15/2014 z 28. júla 2014 podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) z dôvodu, že „... odvolací súd vydaným rozhodnutím odňal žalobcovi možnosť konať pred súdom, ak nepostupoval podľa § 157 odst. 2 OSP a § 167 odst. 2 OSP, keďže nevydal uznesenie, ktoré by zodpovedalo požiadavke predmetných ustanovení OSP a ako také je výsledkom svojvôle súdnej moci a nerešpektovaním ústavných princípov spravodlivého súdneho procesu a činí ho tak arbitrárnym“. Sťažovateľ v dovolaní taktiež poukázal i na nerešpektovanie právneho názoru najvyššieho súdu vysloveného v jeho rozhodnutí sp. zn. 2 Obdo 72/2012 z 24. júna 2012, opakovane zdôrazňoval pochybenie tak Okresného súdu Trebišov, ako i krajského súdu pri vyhodnocovaní jeho majetkových pomerov a konštatoval arbitrárnosť predmetných súdnych rozhodnutí.

III.

7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

8. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

11. V kontexte sťažnostných námietok (bod 9) ústavný súd upriamuje pozornosť na relevantnú časť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, v rámci ktorej najvyšší súd uviedol, že „... dovolaním napadnuté uznesenie nevykazuje znaky žiadneho z rozhodnutí podľa § 239 ods. 1 a 2 OSP, prípustnosť dovolania preto z uvedených ustanovení nemožno vyvodiť. Vzhľadom na uvedené dovolací súd skúmal, či je daný dôvod prípustnosti dovolania podľa ust § 237 OSP Žalobca procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/, g/ OSP nenamietal; existencia vád tejto povahy ani nevyšla najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva. S prihliadnutím na obsah dovolania sa dovolací súd osobitne zaoberaj otázkou, či v konaní odvolacieho súdu nedošlo k procesným vadám uvedeným v § 237 písm. f/ OSP, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom... Pri posudzovaní dovolania žalobcu podľa obsahu je zrejmé, že podstatnou je v ňom námietka, že odvolací súd nesprávne posúdil zistený skutkový stav a pri aplikácii ustanovenia § 138 ods. 1 OSP dospel k nesprávnemu záveru o nesplnení podmienok pre oslobodenie od súdnych poplatkov v celom rozsahu. Dovolací súd poukazuje na to, že pre vyhovenie návrhu účastníka na oslobodenie od súdnych poplatkov je v zmysle § 138 ods. 1 OSP potrebné, aby súčasne boli splnené dve podmienky, a to že: 1/ oslobodenie je odôvodnené pomermi žiadateľa a 2/ nejde o prípad svojvoľného alebo zrejme bezúspešného uplatňovania alebo bránenia práva. Ak z týchto podmienok nie je splnená čo i len jedna, nemožno žiadosti vyhovieť. V danom prípade súd prvého stupňa nevyhovel žiadostí dovolateľa z dôvodu nesplnenia prvej podmienky, keď dospel k záveru, že pomery dovolateľa oslobodenie od súdnych poplatkov neodôvodňujú a odvolací súd dospel k zhodnému záveru. Dovolateľ v konaní nepreukázal, že nemá disponibilné prostriedky a dôkazné bremeno v tomto prípade zaťažuje žalobcu (dovolateľa). Dovolateľom uvádzané skutkové okolnosti teda v ničom nepotvrdzujú, že by procesným postupom odvolacieho súdu bola znemožnená realizácia niektorého z jeho procesných oprávnení. Zo spisu nevyplýva, že by sa súdy v prejednávanej veci dopustili porušenia procesných oprávnení žalobcu majúcich za následok odňatie mu možnosti pred súdom konať. Z tohto dôvodu dospel dovolací súd k záveru, že v posudzovanej veci postup súdov nemal za následok znemožnenie realizácie procesných práv žalobcu v zmysle § 237 písm. f/ OSP. Procesnú nesprávnosť postupu odvolacieho súdu vyvodzuje dovolateľ aj z toho, že rozhodnutie odvolacieho súdu, ako i súdu prvého stupňa je nedostatočne odôvodnené, predčasné a arbitrárne. Dovolací súd k tejto námietke uvádza, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby všeobecný súd sa stotožnil s jeho právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov...

12. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia podľa názoru ústavného súdu jasne a zrozumiteľne vyplývajú dôvody, pre ktoré najvyšší súd dovolanie sťažovateľa odmietol a prečo sťažnostné námietky sťažovateľa nie sú spôsobilé spochybniť správnosť napadnutého rozhodnutia. Rovnako to je i v prípade tvrdenia sťažovateľa, že v dovolaní (ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozhodnutia, pozn.) nikdy nenamietal odňatie možnosti konať pred súdom (bod 3). Ústavný súd totiž zo zaobstaraného dovolania sťažovateľa z 22. septembra 2014 (bod 6) považoval za preukázané, že sťažovateľ ako dovolací dôvod uvádzal práve ustanovenie § 237 písm. f) OSP, a teda jeho tvrdenie spochybňujúce túto skutočnosť rovnako neobstojí.

13. Z ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov a ústavného súdu v Slovenskej republike (porovnaj čl. 142 ods. 1, čl. 124 a čl. 127 ods. 1 ústavy) vyplýva, že rozhodovanie o oslobodení od platenia súdnych poplatkov v rámci občiansko/obchodnoprávnych vecí patrí predovšetkým do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani posudzovať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

14. Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže posudzovať rozhodnutie všeobecného súdu, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05).

18. Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených taktiež vyplýva, že sťažovateľova žiadosť o oslobodenie od súdnych poplatkov bola podrobená súdnej kontrole. Napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu podľa názoru ústavného súdu nedošlo k porušeniu sťažovateľom označených práv. Z toho vyplýva, že sťažnosť proti napadnutému rozhodnutiu najvyššieho súdu je zjavne neopodstatnená (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

19. V neposlednom rade ústavný súd poukazuje na sťažovateľovu procesnú situáciu po vydaní napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu, ktorá mu umožňuje v ďalšom priebehu súdneho konania účinne namietať v sťažnosti označené skutočnosti v prípade, ak by kvôli nezaplateniu súdneho poplatku došlo k zastaveniu konania, a teda aj k faktickému odmietnutiu žaloby sťažovateľa z procesných dôvodov (princíp subsidiarity). Sťažovateľ v takomto prípade (t. j. ak by súdny poplatok nezaplatil a konanie by bolo z tohto dôvodu zastavené) bude disponovať nielen riadnym (odvolanie), ale aj mimoriadnym (dovolanie) opravným prostriedkom.