I. ÚS 208/2015

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. januára 2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., Garbiarska 2, Košice (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 2 ods. 2, ako aj podľa čl. 144 ústavy postupom Okresného súdu Rimavská Sobota (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Er 1050/2010 a jeho uznesením z 24. septembra 2012 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“), postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej aj „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 CoE 21/2013 a jeho uznesením z 23. augusta 2013 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Oboer 365/2013 a jeho uznesením z 25. novembra 2014 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka, ktorá je právnickou osobou podnikajúcou v oblasti poisťovníctva, požiadala súdneho exekútora , aby na základe rozhodcovského rozsudku Arbitrážneho súdu Košice sp. zn. 3 C 226/2009 zo 14. októbra 2009 vymohol od povinného sumu 11,62 € s príslušenstvom. Okresný súd poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie 22. apríla 2010, súdny exekútor vydal 20. mája 2010 upovedomenie o začatí exekúcie, ktoré doručil povinnému 10. júna 2010.

Proti uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, v ktorom argumentovala odňatím možnosti konať pred súdom a tiež tým, že jej nebolo v konaní umožnené predniesť a navrhnúť dôkazy. Podľa jej názoru tiež okresný súd nesprávne aplikoval generálnu klauzulu vyplývajúcu z § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

Krajský súd počas odvolacieho konania zaslal sťažovateľke výzvu na vyjadrenie, v ktorej uviedol, že zistený skutkový stav môže byť právne posúdený s použitím inej právnej normy, než ktorú aplikoval okresný súd, konkrétne podľa § 4 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov. Krajský súd dôvodil, že pre rozhodnutie je podstatné, či k uzavretiu rozhodcovskej doložky došlo „vo vzájomne vymenených listoch,“ pričom dospel k záveru, že medzi zmluvnými stranami nedošlo k faktickému vymeneniu listín – všeobecných poistných podmienok obsahujúcich rozhodcovskú doložku, na základe ktorej konal a rozhodoval rozhodcovský súd. Sťažovateľka namietala, že uvedené tvrdenia sú nezmyselné, pretože okresný súd ani krajský súd opomenuli vykonať dôkaz listinami, ktoré boli vzájomne vymenené a preukazovali riadne uzavretie rozhodcovskej doložky. Podľa sťažovateľky z listinných dôkazov je nesporné, že rozhodcovská doložka bola dohodnutá vo vzájomne vymenených listoch, a tiež to, že v zmysle platného Občianskeho zákonníka nie je potrebné všeobecné poistné podmienky poistníkovi doručovať, stačí, ak sú mu oznámené.

Napriek uvedenému krajský súd vo svojom rozhodnutí dospel podľa názoru k nezmyselnému a listinným dôkazom odporujúcemu skutkovému a právnemu záveru, že riadnemu uzavretiu rozhodcovskej doložky chýbala „akceptácia povinným navrhnutej rozhodcovskej doložky zo strany oprávneného“, a preto je neplatná, a týmto je neplatný aj rozhodcovský rozsudok vydaný na jej základe.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol: „1. Právo sťažovateľa na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, v spojení s právom sťažovateľa na spravodlivý proces podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, právo sťažovateľa na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ako i právo sťažovateľa garantované čl. 48 ods.2 ústavy SR postupom Najvyššieho súdu SR porušujúcim čl. 2 odst. 2 ako i čl. 144 Ústavy a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25. november 2014 sp. zn. 4 Oboer/365/2013 a postupom a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrice zo dňa 23.augusta 2013 sp. zn. 2CoE/21/2013 a postupom porušujúcim čl. 144 Ústavy SR a porušením čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a uznesením Okresného súdu Rimavská Sobota zo dňa 24. 9. 2012 pod sp. zn. 1 Er/1050/2010 porušené boli. 2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25. november 2014 sp. zn. 4 Oboer/365/2013 a uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrice zo dňa 23. augusta 2013 sp. zn. 2 CoE/21/2013 a uznesenie súdu Rimavská Sobota zo dňa 24. 9. 2012 pod sp. zn. 1Er/1050/2010 sa rušia a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie. 3. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 284,08 eur, ktorú je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť na účet JUDr. Gabriela Gulbiša, advokáta, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. Najvyšší súd Slovenskej republiky platbu vykoná na číslo účtu, ktorý advokát JUDr. Gabriel Gulbiš oznámi dodatočne.“

1. K namietanému porušeniu označených práv postupom okresného súdu a jeho uznesením

Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutého uznesenia okresného súdu preto, lebo na základe podaného odvolania patrilo do právomoci krajského súdu.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka proti (v sťažnosti) namietanému uzneseniu okresného súdu podala riadny opravný prostriedok – odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd. Ústavný súd preto nemá právomoc na konanie o tej časti sťažnosti, v ktorej sa namieta porušenie práv sťažovateľky predmetným uznesením okresného súdu a jemu predchádzajúcim postupom.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu označených práv postupom krajského súdu a jeho uznesením

Ústavný súd vo vzťahu k splneniu procesných podmienok prípustnosti sťažnosti smerujúcej proti postupu a rozhodnutiam odvolacieho súdu bral do úvahy neskoršie napadnuté uznesenie najvyššieho súdu v dovolacom konaní, ktorým dovolanie sťažovateľky odmietol, a preto nepovažoval v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) sťažnosť v tejto časti za oneskorenú, pretože lehota na podanie sťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu je v prípadoch procesného rozhodnutia dovolacieho súdu považovaná za zachovanú (pozri rozsudok ESĽP z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54). V takýchto prípadoch sa potom lehota určená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde počíta od právoplatnosti procesného rozhodnutia dovolacieho súdu.

Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že vo vzťahu ku všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou, prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy). Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s ústavou a dohovorom najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).

Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02, III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu je sťažnosť zjavne neopodstatnená, ak pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, patrí aj absencia ústavnoprávneho rozmeru namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že súdny exekútor v uvedenej veci doručil žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie o vymoženie určitej sumy s príslušenstvom na základe exekučného titulu – rozhodcovského rozsudku, pričom vykonaním exekúcie bol okresným súdom poverený 22. apríla 2010. Na základe námietky povinného proti exekúcii okresný súd najprv exekučné konanie vo veci zastavil. Uznesením krajského súdu sp. zn. 1 CoE 92/2012 z 30. marca 2012 bolo toto rozhodnutie zrušené ako neodôvodnené a vec vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie.

Krajský súd v odôvodnení svojho uznesenia zdôraznil, že «Vzhľadom na to, že odvolací súd po preštudovaní veci dospel k názoru, že zistený skutkový stav veci môže byť právne posúdený s použitím inej právnej normy, než o ktorej konal a rozhodoval prvostupňový súd, a to konkrétne s použitím ustanovenia § 4 zákona o rozhodcovskom konaní, ktorý upravuje formu a spôsob uzavretia rozhodcovskej zmluvy (doložky), vyzval podľa § 213 ods. 2 O. s. p. povinného i oprávneného na vyjadrenie sa k uvedenému. Vo výzve na vyjadrenie súd konštatoval, že vo veci nie je sporné, že rozhodcovská zmluva nebola uzavretá ako jeden dokument podpísaný oboma zmluvnými stranami, preto je pre rozhodnutie podstatným, či k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy došlo „vo vzájomne vymenených listoch“. Povinný na výzvu súdu uviedol, že k osobitnému vyjednaniu rozhodcovskej doložky nikdy nedošlo, pretože Všeobecné poistné podmienky z 21. 05. 2007 mu poisťovňa nikdy nedoručila, iba ich publikovala na svojom webovom sídle. Povinný vyslovil, že medzi ním a oprávneným nedošlo k faktickému vymeneniu listín – Všeobecných poistných podmienok obsahujúcich v Časti XV. rozhodcovskú doložku, na základe ktorej konal a rozhodol rozhodcovský súd. Oprávnený doručil súdu žiadosť o predĺženie lehoty na podanie vyjadrenia s tým, že v ďalšom konaní bude oprávneného zastupovať iný právny zástupca, ktorý podá vyjadrenie najneskôr do 15. 07. 2013. S predĺžením lehoty na vyjadrenie súd súhlasil, avšak v tejto lehote (a ani do rozhodnutia odvolacieho súdu) vyjadrenie oprávneného podané nebolo. Súdu nebola oznámená ani zmena právneho zástupcu, preto súd naďalej konal s JUDr. Gabrielom Gulbišom, advokátom, podľa plnej moci nachádzajúcej sa v spise (č. l. 169).».

K spôsobu uzatvárania rozhodcovskej zmluvy krajský súd konštatoval: «Žiadosť povinného (poistníka) o zníženie poistného prostredníctvom predtlačeného, ale poistiteľom nepodpísaného tlačiva, ktorá o. i. obsahovala i ustanovenie o tom, že vzájomné spory budú riešené cestou rozhodcovského súdu, možno právne posúdiť ako návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy.

Keďže v spise sa nenachádza listina obsahujúca výslovný súhlas – akceptáciu návrhu povinného na uzavretie rozhodcovskej zmluvy (ako návrhu samostatného a odlišného od žiadosti o zníženie poistného), možno konštatovať, že vo veci absentuje dohoda zmluvných strán o riešení sporov z poistnej zmluvy rozhodcovským

. . Súčasne odvolací súd uvádza, že ak žiadosť o zníženie poistného možno právne posúdiť len ako návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy, je bez právneho významu ustanovenie, že povinný môže najneskôr v lehote do 10 dní od zaslania tejto žiadosti odstúpiť od časti

Dňa 20.08.2007 povinný ako poistník podpísal „Potvrdenie poistky TS1/07 o znížení poistného“, ktoré taktiež obsahovalo ustanovenie, že poistník je oprávnený najneskôr v lehote 10 dní od doručenia tohto potvrdenia poisťovni jednostranne odstúpiť od Časti XV. všeobecných poistných podmienok z 21.05.2007 bez toho, aby bol odstúpením dotknutý zvyšok poistného vzťahu.

v zistenom skutkovom stave. Podľa skutkových zistení súdu vyplývajúcich zo spisu totiž povinný nepodpisoval osobitné zmluvné dojednania (obsahujúce rozhodcovskú doložku), ale podpisoval len žiadosť o zníženie poistnej sumy, predtlačené tlačivo ktorej obsahovalo i návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy.»

Odôvodnenie

uznesenia krajského súdu nemá podľa názoru ústavného súdu arbitrárny charakter. Ústavný súd tiež už judikoval, že judikatúra Súdneho dvora Európskej únie (predtým Európskeho súdneho dvora) vychádza z predpokladu, že kontrolu neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách má súd realizovať ex offo, pričom nevyhnutnosť tohto postupu je daná povahou a významom verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana spotrebiteľa (II. ÚS 235/2012). Aj vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd nie je a ani nemôže byť súdom skutkovým, t. j. jeho úlohou nie je nahrádzať činnosť všeobecných súdov, považuje postup krajského súdu za ústavne akceptovateľný. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s takýmto prístupom a z neho plynúcim právnym názorom krajského súdu vysloveným v odvolacom konaní nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným (m. m. I. ÚS 313/2010, II. ÚS 134/09). Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajského súdu takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa uvedeného stanoviska: „Pri preskúmavaní žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 Exekučného poriadku) sa môžu primerane uplatniť ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku vzťahujúce sa na dokazovanie. Ak exekučný súd pri preskúmavaní žiadosti exekútora na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vychádza aj z iných listín (či iných dôkazov) než tých, ktoré sú výslovne uvedené v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (exekučný titul, návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť o vydanie poverenia), a na tomto základe posúdi exekučný titul v neprospech oprávneného, je povinný dať mu možnosť vyjadriť sa k podkladom svojho preskúmania; ak tak exekučný súd neurobí, zakladá jeho rozhodnutie dôvod na vyslovenie porušenia základného práva oprávneného vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Pre ústavnú konformnosť konania ako celku postačuje, ak je oprávnenému táto možnosť reálne poskytnutá v odvolacom konaní“ (PLz. ÚS 1/2014). Na uvedené stanovisko upriamil pozornosť aj najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutí (s. 11).

práv. Dovolateľ tvrdí, že k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. f/ O. s. p. došlo tým, že súdy vykonali dokazovanie listinnými dôkazmi bez nariadenia pojednávania a bez jeho účasti, čím mu odopreli právo viesť kontradiktórne konanie. V tejto súvislosti dovolateľ poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavný súd SR“) č. k. II. ÚS 499/2012 47 zo dňa 10. 07. 2013, v ktorom ústavný súd vyslovil porušenie základného práva a práva oprávneného zaručené v čl. 48 ods. 2 a 51. 46 ods. Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava SR“ alebo „ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) vo veci vedenej na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. 2 Cdo/5/2012. .

Dovolací súd dodáva, že v preskúmavanej veci oprávnený proti uzneseniu exekučného súdu o vyhlásení exekúcie za neprípustnú podal odvolanie, čím reálne využil možnosť, aby jeho vec bola preskúmaná v odvolacom konaní. Prípustnosť dovolania dovolateľ v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. odôvodnil aj nepreskúmateľnosťou dovolaním napadnutého rozhodnutia, majúcou za následok jeho

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery, ktoré primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku

Za porušenie základného práva zaručeného v uvedenom článku ústavy nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa. Naviac, odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o dovolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05), ktorá podmienka preskúmateľnosti súdneho rozhodnutia dodržaná bola. Vo vzťahu k námietke dovolateľa o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), dovolací súd uvádza, že právnym posúdením sa rozumie činnosť súdu, pri ktorej na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu.

Vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje ústavný súd za potrebné v prvom rade uviesť, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00), preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 13/01), alebo všeobecné súdy neposkytnú ochranu označenému základnému právu v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

Základné právo na súdnu ochranu, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane dovolacieho konania. V dovolacom konaní procesné podmienky vo všeobecnosti upravujú ustanovenia § 236 a nasl. OSP. V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu z ustanovenia § 237 OSP výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené v písm. a) až g) tohto zákonného ustanovenia. Dovolanie je prípustné aj proti uzneseniu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 239 OSP.

Vychádzajúc z prijatého stanoviska pléna ústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 1/2014 zo 7. mája 2014, ako aj z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu podľa názoru ústavného súdu nejestvuje príčinná súvislosť medzi označenými právami sťažovateľky a postupom najvyššieho súdu pri rozhodovaní v danej veci, ktorá by umožňovala vysloviť záver o porušení sťažovateľkou označených práv. Skutočnosť, že sa sťažovateľka nestotožňuje s právnym názorom najvyššieho súdu, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti uvedeného rozhodnutia. Ústavný súd preto považuje sťažnosť v tejto časti za zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd už ďalšími návrhmi sťažovateľky nezaoberal.

K tomuto rozhodnutiu sa podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde pripája odlišné stanovisko sudcu Milana Ľalíka.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. apríla 2015