I. ÚS 209/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 209/2015­14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. mája 2015 predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpenej advokátom JUDr. Michalom Luknárom, Grösslingová 45, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8 Ncb 58/2014 zo 17. decembra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť , o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie a rozhodnutie.

2. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla: «Porušovateľom základných práv Sťažovateľa je Krajský súd..., príslušný na rozhodovanie o miestnej príslušnosti podľa § 105 ods. 3 OSP na základe nesúhlasu Okresného súdu Bratislava III (ďalej aj „OS BA III“) s postúpením veci Okresným súdom Nové zámky (ďalej aj „OS NZ“), ako nadriadený súd OS BA III, konajúci mimo inštančného postupu. Konanie, ktorým došlo k porušeniu základných práv Sťažovateľa, spočíva v nesprávnom rozhodnutí Krajského súdu... o určení OS NZ ako súdu miestne príslušného na konanie v právnej veci žalobcu , so sídlom... (ďalej aj „Žalobca“) proti žalovaným: 1) Sťažovateľ, 2) spoločnosť , so sídlom... a 3) spoločnosti , so sídlom... o určenie, že záložné právo k nehnuteľnostiam... zaniklo. OS NZ nie je miestne príslušný na Konanie z dôvodu, že predmet Konania sa týka zániku/existencie práva (záložného) k Nehnuteľnostiam, kde je daná výlučná miestna príslušnosť OS BA III podľa § 88 ods. 1 písm. h) OSP, nakoľko Nehnuteľnosť sa nachádza v obvode OS BA III. K porušeniu základných práv Sťažovateľa došlo uznesením Kajského súdu v... zo dňa 17.12.2014, sp. zn. 8 Ncb 58/2014­50 (ďalej aj „Napadnuté uznesenie“)... Krajský súd... v rozpore s ustanovením § 88 ods. 1 písm. h) OSP o výlučnej miestnej príslušnosti rozhodol, že v Konaní má rozhodovať miestne nepríslušný súd.»

3. Podľa názoru sťažovateľky argument krajského súdu, že „určenie výlučnej miestnej príslušnosti podľa § 88 ods. 1 písm. h) O. s. p. je... nedôvodné, nezodpovedá skutočnému skutkovému stavu veci... Odôvodnenie Napadnutého uznesenia je v tejto časti nepreskúmateľné, pretože vychádza z arbitrárneho posúdenia veci Krajským súdom...“.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

8. Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

9. Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ktorými namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, je založená na princípe subsidiarity.

Princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom, a preto každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu (podobne II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04, I. ÚS 170/2011).

10. Zmysel a účel princípu subsidiarity treba vidieť v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popretie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu, na ktorom je založená právomoc ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m. napr. III. ÚS 149/04).