I. ÚS 21/2015

Odôvodnenie:

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. decembra 2014 doručená a 16. decembra 2014 doplnená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Rožňava (ďalej len „okresný súd“) č. k. 5 Cpr 2/2013­49 z 28. marca 2013 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 CoPr 4/2014 z 2. októbra 2014 (ďalej spolu aj „napadnuté rozhodnutia“).

2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených písomností vyplýva, že v bode 1 uvedenými napadnutými rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu bola zamietnutá žaloba sťažovateľky o neplatnosť rozviazania pracovného pomeru, resp. zamietnutie žaloby bolo potvrdené krajským súdom.

3. Podaním z 10. novembra 2014 doručila sťažovateľka Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky prostredníctvom okresného súdu dovolanie proti napadnutému rozsudku krajského súdu z 2. októbra 2014, ktoré priložila k sťažnosti.

4. Sťažovateľka v petite sťažnosti ústavný súd žiadala, aby v súvislosti s postupom okresného súdu a krajského súdu vyslovil porušenie v bode 1 uvedených práv, zrušil napadnuté rozhodnutia, priznal jej finančné zadosťučinenie a náhradu trov konania.

7. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

8. Podstatou námietok sťažovateľky je právne posúdenie postupu a následného rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu v jej pracovnoprávnej veci najmä z hľadiska rešpektovania jej práva na súdnu a inú právnu ochranu (resp. práva na spravodlivý proces) (bod 1), v dôsledku porušenia ktorých sa domáhala, ako v konaní pred ústavným súdom, tak aj podaním dovolania najvyššiemu súdu, zrušenia ňou označených rozhodnutí menovaných všeobecných súdov (bod 3 a 4).