I. ÚS 21/2016

Odôvodnenie:

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. decembra 2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 0 Tp 64/2014 a postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tk 1/2015 a jeho uznesením z 19. novembra 2015 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).

3. Sťažovateľ v podanej sťažnosti ďalej konštatuje, že „... dňa 29.01.2015 Okresný súd Prešov uznesením rozhodol o predĺžení lehoty jeho väzby do 23.06.2015. Vzhľadom na to, že ďalšie trvanie väzby je odvolávajúc sa na vyššie uvádzané body neprípustné a v rozpore s ústavnými právami obvineného, bola v súlade s poučením súdu zo strany sťažovateľa proti rozhodnutiu ihneď po jeho vyhlásení podaná sťažnosť. ... Obžaloba na sťažovateľa zo dňa 21.05.2015 č. k. Kv 37/14/7700-141 bola jeho obhajcovi doručená dňa 28.05.2015... Uznesením č. k. 3 Tk 1/2015-1738 zo dňa 26.05.2015, t. j. po podaní obžaloby, súd rozhodol o ponechaní sťažovateľa vo väzbe. ... Odvolávajúc sa na vývoj dokazovania v predmetnej trestnej veci, ktorým boli vyvrátené väzobné dôvody podľa ustanovenia § 71 ods. 1 písm. a) a písm. c), čím bola zároveň potvrdená nedôvodnosť vzatia sťažovateľa do väzby, na to, že nebol vykonaný žiadny dôkaz potvrdzujúci opodstatnenosť väzby a tiež na to, že vo veci sa od podania obžaloby už v tom čase 5 mesiacov ani nekonalo (aktuálne je to už 6 mesiacov), t. j. orgány činné v trestnom konaní sú absolútne pasívne a sťažovateľovi je stále odopierané jeho ústavné právo na osobnú slobodu, bola prostredníctvom obhajcu sťažovateľa podaná žiadosť o jeho prepustenie z väzby na slobodu. ... Aj napriek zákonnej dikcii, ktorá káže konať vo väzobných veciach prednostne a urýchlene bolo o žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu rozhodnuté až po uplynutí troch týždňov od jej podania, súd uznesením sp. zn. 3 Tk 1/2015 zo dňa 19.11.2015 žiadosť sťažovateľa zamietol. V odôvodnení predmetného uznesenia bez ďalšieho konštatuje, že väzobné dôvody naďalej trvajú, ani v najmenšej miere sa nezaoberal a nevysporiadal s dôvodnými argumentmi o ich vyvrátení prezentovanými v žiadosti o prepustenie a faktom, že sťažovateľ je držaný aj napriek tomu vo väzbe a v jeho trestnej veci sa nekoná.“.

6. Podaním doručeným ústavnému súdu 9. decembra 2015 sťažovateľ ústavnému súdu oznámil, že po podaní sťažnosti proti napadnutému rozhodnutiu „... rozhodol Krajský súd Prešov uznesením č. k. 9 Tos 44/2015-2240 zo dňa 26.11.2015 tak, že sťažnosť zamieta. V odôvodnení súd len konštatuje, že sa stotožňuje so záverom sudcu pre prípravné konanie, že u sťažovateľa existuje materiálny predpoklad pre vzatie do väzby, väzobné dôvody sa podľa súdu nezmenili a existujú, v priebehu prípravného konania mali byť vykonané úkony odôvodňujúce podanie obžaloby. K nečinnosti a pasivite vo veci od podania obžaloby, t. j. po dobu viac ako pol kalendárneho roka, súd uvádza len toľko, že mala prebiehať právna pomoc s Rakúskom, čo podľa súdu potvrdzujú rovnopisy výsledkov predložené súdu 19.06.2015 a súd v neposlednom rade nariadil aj termín hlavného pojednávania.

Odôvodnenie

uznesenia neobsahuje jeden konkrétny reálny argument, resp. poukaz na vykonávaný dôkaz, ktorý by aspoň do istej miery odôvodňoval trvanie väzby, opäť ide len o zmes vágnych nejasných nepodložených tvrdení, na základe ktorých je sťažovateľovi odopierané jedno z najzákladnejších ľudských práv.“. V doplnení sťažnosti sťažovateľ zároveň v závere uviedol, že Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) zmieneným rozhodnutím sp. zn. 9 Tos 44/2015 z 26. novembra 2015, ktorého kópiu sťažovateľ pripojil, len deklaroval, že reálny dôvod pre odopieranie ústavného práva sťažovateľa na osobnú slobodu daný nie je, čo znamená, že väzba sťažovateľa je v rozpore s príslušnými ústavnými a zákonnými ustanoveniami, a preto požiadal, aby „... ústavný súd rozhodol tak, ako uvádza sťažnostný petit“.

10. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ prostredníctvom kvalifikovaného zástupcu, ktorý koncipoval aj samotnú sťažnosť podanú ústavnému súdu, s návrhom nedoručil napadnuté uznesenie okresného súdu sp. zn. 3 Tk 1/2015 z 19. novembra 2015. Sťažovateľ k podanej sťažnosti (bod 1) pripojil iba dve predchádzajúce rozhodnutia okresného súdu č. k. 0 Tp 64/2014-156 z 29. januára 2015 a č. k. 3 Tk 1/2015-1728 z 26. mája 2015 a následne v doplnení sťažnosti (bod 6) i odvolacie rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 9 Tos 44/2015 z 26. novembra 2016, ktoré však v petite sťažnosti nenapádal. Predloženie rozhodnutia všeobecného súdu, proti ktorému sťažnosť smeruje, je pritom podľa § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde zákonom danou podmienkou konania pred ústavným súdom.

13. Ústavný súd ďalej s poukazom na dikciu ustanovenia § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde poznamenáva, že je viazaný návrhom sťažovateľa na začatie konania, ktorý bol v tomto prípade zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tým subjektom, ktoré označili za porušovateľov svojich práv (m. m. IV. ÚS 415/09, IV. ÚS 355/09, II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

14. Sťažovateľ v petite podanej ústavnej sťažnosti (bod 5) napáda okrem iného aj postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tk 1/2015 a jeho uznesenie z 19. novembra 2015, proti ktorému bola prípustná sťažnosť, ktorú aj využil. Príslušným súdom na poskytnutie ochrany proti namietanému porušeniu práv sťažovateľa postupom okresného súdu a jeho napadnutým rozhodnutím bol v odvolacom konaní krajský súd, ktorý rozhodnutím sp. zn. 9 Tos 44/2015 z 26. novembra 2016 sťažnosť sťažovateľa podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol. Rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 9 Tos 44/2015 z 26. novembra 2016 však sťažovateľ nenapadol. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc na prerokovanie sťažnosti v časti smerujúcej proti napadnutému rozhodnutiu okresného súdu, a preto sťažnosť z tohto dôvodu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

16. V nadväznosti na ústavnou sťažnosťou napadnutý postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 0 Tp 64/2014 ústavný súd zdôrazňuje, že predmetné konanie okresného súdu v rámci prípravného konania bolo možné zo strany sťažovateľa pre ním tvrdené porušenie základných práv (bod 1) napadnúť (v čase trvania prípravného konania) podaním riadneho opravného prostriedku na odvolacom krajskom súde, ktorého posúdenie predchádza konaniu pred ústavným súdom (subsidiarita). Navyše prípravné konanie sa v prípade sťažovateľa skončilo podaním obžaloby, ktorá bola jeho obhajcovi doručená 28. mája 2015 (bod 3), po podaní ktorej bola väzba sťažovateľa opätovne súdne preskúmaná (bod 14). Toho času už ústavný súd (a ani odvolací súd) žiadnym ústavne relevantným spôsobom nemôže ovplyvniť postup v konaní vedenom pod sp. zn. 0 T 64/2014, pričom už na prvý pohľad je zrejmé, že vo vzťahu k uvádzaným rozhodnutiam okresného súdu v tomto konaní sťažnosť sťažovateľa bola ústavnému súdu doručená oneskorene.

17. Ústavný súd taktiež v závere poznamenáva, že v zmysle ustanovenia § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde sa k návrhu na začatie konania musí pripojiť splnomocnenie na zastupovanie sťažovateľa advokátom, ak tento zákon neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom. Ústavný súd v zhode so svojou skoršou judikatúrou považuje za potrebné zdôrazniť, že zmyslom inštitútu splnomocnenia je, že sa udeľuje inej osobe v rozsahu vymedzenom splnomocniteľom, pričom splnomocniteľ uvedeným úkonom dáva tretím osobám najavo, v akom rozsahu ho splnomocnená osoba zastupuje. V tomto ohľade splnomocnenie doručené sťažovateľom spolu s ústavnou sťažnosťou vykazovalo vadu neurčitosti, pretože v ňom nebolo vymedzené, akej veci sa (v konaní pred ústavným súdom) týka.