I. ÚS 212/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 212/2015­12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. mája 2015 predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného advokátom JUDr. Jurajom Tibenským, Štefánikova 15, Nitra, vo veci namietaného porušenia základných práv vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 61/2011 zo 16. februára 2015 v časti týkajúcej sa nepriznania náhrady trov konania a takto

rozhodol:

3. Sťažovateľ poukazuje na to, že napadnutý rozsudok krajského súdu je arbitrárny a krajský súd vychádzal z nesprávneho skutkového zistenia veci (krajský súd vôbec neskúmal majetkové pomery navrhovateľky a sťažovateľa), ako aj z nesprávneho právneho posúdenia veci, a tiež nesprávne aplikoval zákonné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), konkrétne ustanovenia § 150 ods. 1 a § 213 ods. 2 OSP (sťažovateľ uvádza, že podľa uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 6 M Cdo 5/2011 z 18. januára 2012 je ustanovenie § 213 ods. 2 OSP „plne aplikovateľné i v konaní súdu o trovách konania.“). Ak krajský súd v konaní nepostupoval v súlade s uvedeným ustanovením a nevyzval sťažovateľa na vyjadrenie sa k použitiu ustanovenia § 150 ods. l OSP, odňal mu možnosť konať pred súdom (v sťažnosti uvádza napr. rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 322/2009 z 27. októbra 2010 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a súdov Slovenskej republiky 3/2011). Sťažovateľ v konaní o určenie neplatnosti kúpnopredajnej zmluvy chránil svoje práva, a ak krajský súd mu v konaní v súlade s § 243d ods. 2 OSP poskytol ochranu, niet preto rozumného dôvodu, aby mu neboli priznané trovy konania, ak zároveň svojím správaním pred podaním žaloby nedal žiadny dôvod na začatie konania. Spravodlivé by preto bolo, ak by trovy konania sťažovateľovi boli priznané v plnej výške, pretože ustanovenie § 150 ods. 1 OSP nedáva dôraz na majetkové pomery účastníkov konania, ale na správanie účastníkov konania.

4. Sťažovateľ v petite svojej sťažnosti navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom: „... Krajský súd v Nitre rozsudkom sp. zn.: 7Co/61/2011­695 zo dňa 16.02.2012 v časti nepriznania náhrady trov konania odporcovi v 2. rade (sťažovateľovi) porušil základné právo .. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... a základné právo na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy... ... Rozsudok Krajského súdu v Nitre sp. zn.: 7Co/61/2011­695 zo dňa 16. 02. 2012 v časti nepriznania náhrady trov konania odporcovi v 2. rade sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie. ... Krajský súd v Nitre je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia v celkovej výške 294,44 €... na účet advokáta, JUDr. Juraj Tibenský... do 15 dní od právoplatnosti nálezu.“

7. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

10. Ústavný súd na základe uvedeného považuje za potrebné zdôrazniť, že ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti nemá právomoc preskúmať námietky sťažovateľa vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu (body 3 a 9), keďže tieto skutočnosti mal možnosť sťažovateľ napadnúť v zmysle § 237 písm. f) OSP na najvyššom súde. Sťažovateľ napokon tak aj urobil a jeho námietky v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu (sú v podstate totožné s jeho námietkami v podanom dovolaní) boli preskúmané najvyšším súdom, ktorý nezistil ich dôvodnosť a bližšie dôvody vyjadril v uznesení sp. zn. 3 Cdo 353/2012 zo 14. januára 2015 na s. 3 až s. 6. V sťažnosti doručenej ústavnému súdu však sťažovateľ už dovolacie rozhodnutie najvyššieho súdu v petite (ústavný súd je petitom podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný) a ani v odôvodnení sťažnosti nenapáda (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), hoci je pritom kvalifikovane zastúpený advokátom.

11. Za týchto okolností, ak napáda výslovne iba predchádzajúce rozhodnutie krajského súdu (nie aj dovolacie rozhodnutie) platí tu princíp subsidiarity, pre ktorý sa ústavný súd vecne jeho námietkami vo vzťahu ku krajskému súdu zaoberať nemohol.

12. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

13. Ústavný súd k dôvodom odmietnutia sťažnosti sťažovateľa dodáva, že v rozsahu sťažovateľom namietaných nosných dôvodov navyše nezistil ani arbitrárnosť a ani zjavnú neopodstatnenosť prijatých právnych záverov zo strany krajského súdu a ani taký výklad a aplikáciu príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku v okolnostiach danej veci, ktorým by krajský súd zásadne poprel ich účel a význam. Okrem toho porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy sťažovateľ tiež v sťažnosti vôbec neodôvodnil, teda sťažnosť v tejto časti ani nespĺňa zákonom o ústavnom súde predpísané náležitosti.