I. ÚS 216/2016

Odôvodnenie:

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. februára 2016 doručená sťažnosť mesta Košice (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 MCdo 3/2015 a jeho uznesením z 25. novembra 2015 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).

. . žalobou podanou na Okresnom súde Košice II dňa 12. septembra 2012 sa žalobca. . . domáhal voči sťažovateľovi zaplatenia finančnej náhrady za vecné bremeno zriadené zákonom č. 66/2009 Z. z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky. V konaní bola spornou otázkou otázka právneho posúdenia odplatnosti zriadeného vecného bremena zákonom č. 66/2009 Z. z. Okresný súd Košice II v predmetnom konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 2014/2012 rozhodol rozsudkom zo dňa 5. februára 2013 tak, že sťažovateľa zaviazal na zaplatenie finančnej náhrady za vecné bremeno zriadené zákonom č. 66/2009 Z. z. na pozemku vedenom ako parcela - orná pôda o výmere 1029 m² zapísanom na pre , a to za obdobie od 13. septembra 2010 do 12. septembra 2012 vo výške 970,69 eur s 8,75% ročným úrokom z omeškania od 22. septembra 2012 až do zaplatenia. Sťažovateľ bol tak isto zaviazaný na náhradu trov konania.

z 27. februára 2014 vo veci 2 Co 176/2013, a to z dôvodu, že týmito rozhodnutiami bol porušený zákon a vyžaduje to ochrana práv a právom chránených záujmov účastníka konania a túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami ako mimoriadnym dovolaním.

konania. Najvyšší súd svoje závery oprel aj o zjednocovacie stanovisko pléna Ústavného súdu Slovenskej republiky z 18. marca 2015 sp. zn. PL. ÚS 3/2015. . . V odôvodnení najvyšší súd spomenul aj stanovisko Občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR, ktoré bolo v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky publikované pod č. R 36/2008 a ktoré podanie mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom nepodmieňuje využitím riadneho opravného prostriedku účastníkom konania. Týmto stanoviskom sa v obdobných prípadoch riadila rozhodovacia prax najvyššieho súdu až do prijatia spoločného stanoviska jeho občianskoprávneho kolégia a obchodnoprávneho kolégia zo dňa 20. októbra 2015 uverejneného v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu pod č. R 94/2015, ktoré oproti dovtedy platnému stanovisku podmieňuje procesnú prípustnosť mimoriadneho dovolania neúspešným využitím možnosti podať všetky zákonom dovolené riadne a mimoriadne opravné prostriedky, ktoré boli potenciálne spôsobilé privodiť zmenu rozhodnutia.

3. Sťažovateľ zastáva názor, že najvyšší súd napadnutým rozhodnutím porušil jeho práva (bod 1) tým, že ústavne nekonformným výkladom ustanovení § 243e a nasl. zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) odmietol mimoriadne dovolanie podané generálnym prokurátorom pre neprípustnosť, hoci prípustne bolo. V kontexte uvedeného sťažovateľ uvádza, že „... mimoriadne opravné prostriedky nie je možné považovať per se za absolútne nesúladné s čl. 6 dohovoru, pričom aj judikatúra ESĽP v určitých prípadoch pripúšťa zásah do právoplatného rozhodnutia mimoriadnym opravným prostriedkom a jeho uplatnenie ako také nepokladá za nesúladné s princípom právnej istoty (napr. rozhodnutie vo veci Abdullayev proti Rusku). Teda samotná podstata mimoriadnych opravných prostriedkov nie je dôvodom na konštatovanie nesúladu s čl. 6 Dohovoru... Okrem toho, OSP zakotvuje presne určenú jednoročnú procesnú lehotu, počas ktorej môže účastní konania využiť inštitút mimoriadneho dovolania. Pokiaľ je mimoriadne dovolanie podané v uvedenej lehote, v súlade s dikciou zákona je potrebné pokladať túto procesnú podmienku za riadne splnenú, pričom použitie mimoriadneho opravného prostriedku v zákonnej lehote a za splnenia zákonných podmienok nemôže byť pre účastníka priťažujúcou okolnosťou. V nadväznosti na uvedené sťažovateľ vyslovuje svoj jednoznačný nesúhlas s rozhodnutím ESĽP vo veci sťažovateľa COMPCAR, s.r.o., ktorý nad rámec platnej právnej úpravy pokladal za priťažujúcu okolnosť dovolávateľa to, že účastník súdneho konania podal mimoriadne dovolanie na konci zákonnej lehoty. Skutočnosť, že k rozhodnutiu dovolacieho súdu došlo až po dvoch rokoch a troch mesiacov je vecou konajúceho súdu a v žiadnom prípade nemôže zakladať negatívny následok pre účastníka konania. Vzhľadom na to, že v predmetnom konaní sťažovateľ riadne splnil všetky procesné podmienky zákonom vyžadované pre použitie mimoriadneho opravného prostriedku, podľa názoru sťažovateľa na predložený prípad nie je možné bezvýhradne aplikovať skoršie rozhodnutia ESĽP, ktoré boli založené na individuálnych špecifických okolnostiach konkrétnych prípadov.“.

5. V závere podanej sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vyslovil porušenie v bode 1 uvedených práv postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 MCdo 3/2015, napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu zrušil, vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konania a sťažovateľovi priznal náhradu trov konania.

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

II.A K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu

10. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

11. Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997).

14. Ústavný súd ďalej poznamenáva, že aj z početnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) možno vyvodiť kritický postoj ESĽP k mimoriadnym opravným prostriedkom, ktoré závisia od úvahy príslušného orgánu verejnej moci, či dôjde k podaniu takéhoto mimoriadneho opravného prostriedku, alebo nie a následne k vyneseniu rozhodnutia, ktorým sa zruší právoplatné konečné rozhodnutie. V zmysle judikatúry ESĽP je však prípustné zasiahnuť do nastolenej právnej istoty právoplatným rozhodnutím vnútroštátneho súdu vtedy, ak v konaní došlo k zásadnej vade alebo závažnému excesu, ktorý je potrebné napraviť, ak sú tu mimoriadne okolnosti prípadu, pričom však podľa judikatúry ESĽP za takúto vadu exces však nemožno považovať skutočnosť, že na predmet konania existujú dva rozličné názory, pretože právna istota v sebe zahŕňa požiadavku rešpektovania princípu res iudicata, ktorej prejavom je nezmeniteľnosť rozhodnutia. Uplatňovanie tohto princípu je zdôraznený zásadou, že žiadna zo strán nie je oprávnená žiadať o preskúmanie konečného a záväzného rozhodnutia len z toho dôvodu, aby dosiahla znovuotvorenie prípadu a jeho nové skúmanie, pretože takýto mimoriadny opravný prostriedok by de facto mal charakter odvolania. Zrušené môžu byť iba na účely nápravy fundamentálnych chýb (pozri Ryabykh proti Rusku z 3. 12. 2003, sťažnosť č. 52854/99, bod 52). V tejto súvislosti tiež ESĽP už judikoval, že nesúhlas s právnym posúdením prípadu odvolacím súdom nie je sám osebe mimoriadnou okolnosťou odôvodňujúcou zrušenie právoplatného rozhodnutia (pozri Kot proti Rusku z 18. 1. 2007, sťažnosť č. 20887/03, bod 29).

16. Judikatúra ústavného súdu i všeobecných súdov sa v otázke prípustnosti mimoriadneho dovolania podávaného generálnym prokurátorom plynutím času menila, a to predovšetkým pod vplyvom judikatúry ESĽP. Zmenu možno vyjadriť trendom reštriktívnejšieho prístupu súdnych orgánov k oprávneniu generálneho prokurátora podávať mimoriadne dovolanie. Okrem už uvedeného ESĽP opakovane potvrdil, že pripúšťa určité zásahy do konečných súdnych rozhodnutí ako výnimku zo zásady právnej istoty a zo zásady res judicata, ak je takýto zásah odôvodnený potrebou nápravy extrémnej chyby. „... Mimoriadny prieskum sa nesmie uplatňovať ako zastreté odvolanie (appeal in disguise) a samotná možnosť existencie dvoch právnych názorov na predmet konania nie je dôvodom pre opätovné posúdenie veci. Odkloniť sa od tohto princípu je možné iba tam, kde je to nevyhnutné z dôvodu okolností podstatného a závažného významu.“ (Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z 23. 7. 2009, bod 33) «... Dohovor zásadne umožňuje „znovuotvorenie“ právoplatne rozhodnutých konaní v prípade, ak vyjdú najavo nové skutočnosti. Akokoľvek, preskúmanie rozhodnutia by sa malo uplatniť za účelom nápravy hrubých (veľkých) pochybení súdu..., a nie iba ako inštitút predstavujúci vo svojej podstate odvolanie.» (Bulgakova proti Rusku, rozsudok z 18. 1. 2007, bod 34) Aj aktuálne rozhodnutia ESĽP z 9. 6. 2015 vydané vo veciach proti Slovenskej republike (DRAFT-OVA, a. s., PSMA, s. r. o., a COMPCAR, s. r. o.) pripomínajú význam a obsah princípu rovnosti zbraní a princípu právnej istoty, s ktorými bezprostredne súvisí otázka záväznosti, nezrušiteľnosti a dôveryhodnosti právoplatných súdnych rozhodnutí, ktoré boli napadnuté z iniciatívy generálneho prokurátora vyjadrenej podaním mimoriadneho dovolania. Na viaceré tieto rozhodnutia ESĽP poukazuje tiež napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu.

19. Nosné dôvody uvádzané v napadnutom rozhodnutí najvyššieho súdu, na základe ktorého bolo odmietnuté mimoriadne dovolanie podané generálnym prokurátorom, spočívajú  zjednodušene povedané  v názore, že sťažovateľ predtým, ako v jeho veciach generálny prokurátor podal mimoriadne dovolanie, sám mohol podať mimoriadny opravný prostriedok (dovolanie) podľa § 236 a nasl. OSP, „ktorý mal k dispozícii a ktorý bol potenciálne spôsobilý podstatne ovplyvniť rozhodnutie v merite veci“. A keďže tak sťažovateľ neurobil, nebola naplnená dikcia procesného predpisu „a túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami“ (§ 243e ods. 1 in fine OSP), v dôsledku čoho nebol generálny prokurátor oprávnený podať mimoriadne dovolanie. V okolnostiach napadnutého rozhodnutia najvyšší súd nad rámec už uvedeného, resp. rozvíjajúc už uvedené, uviedol, že „... prípustnosť dovolania vymedzuje Občiansky súdny poriadok stanovením jednak určitých objektívnych znakov rozhodnutia [§ 238 OSP (pokiaľ ide o rozsudok odvolacieho súdu) a § 239 OSP (pokiaľ ide o uznesenie odvolacieho súdu)], jednak objektívnym  zadefinovaním závažných procesných vád uvedených v § 237ods. 1 OSP. Vzhľadom na to, že na procesné vady konania taxatívne vymenované v § 237 ods. 1 OSP je dovolací súd povinný prihliadať ex lege (viď § 242 ods. 1 OSP) vždy  teda bez ohľadu na to, či boli alebo neboli v dovolaní namietané, je opodstatnený záver, že v zásade každé dovolanie podané v občianskom súdnom konaní proti rozhodnutiu odvolacieho súdu (s výnimkou exekučného konania  viď § 237 ods. 2 OSP) otvára priestor pre posúdenie správnosti niektorých aspektov procesného postupu súdu, ktorý vydal dovolaním napadnuté rozhodnutie a tým zároveň dáva určité vyhliadky na úspech dovolateľa v konaní o dovolaní. Každé dovolanie je teda v tomto zmysle potenciálne spôsobilé podstatne ovplyvniť rozhodnutie v merite veci... ... v danom prípade prebehlo štandardné dvojstupňové konanie, v ktorom mal odporca možnosť realizovať svoje procesné oprávnenia. Zo spisu nevyplýva, že by sám náležité chránil svoje práva a konal dostatočne predvídavo, starostlivo a obozretne. Odporca nepodal dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 27. februára 2014 sp. zn. 2Co 176/2013. ... to znamená, že sám nevyužil dostupný mimoriadny opravný prostriedok, ktorý mal k dispozícii a ktorý bol potenciálne spôsobilý podstatne ovplyvniť rozhodnutie v merite veci. Vzhľadom na pasivitu samotného odporcu pri včasnej ochrane jeho práv je procesné neprípustná dodatočná aktivita generálneho prokurátora, ku ktorej došlo podaním mimoriadneho dovolania podnecovaného odporkyňou. Z týchto dôvodov najvyšší súd odmietol mimoriadne dovolanie ako procesné neprípustné (§ 243i ods. 2 OSP v spojení s ustanoveniami § 243b ods. 5 OSP a § 218 ods. 1 písm. c/ OSP.).“.

21. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným už ani preto, že ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov najvyššieho súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi, mohol by v zmysle citovanej judikatúry nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, a teda ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (I. ÚS 303/06), čo však, ako už bolo uvedené, v okolnostiach prípadu ústavný súd nezistil a sťažovateľ neuviedol žiadnu skutočnosť, na základe ktorej by bolo možné usudzovať, že napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu je postihnuté takými nedostatkami, ktoré by odôvodňovali záver o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a v konečnom dôsledku o porušení označených práv sťažovateľa.

22. Na základe uvedeného, ako aj so zreteľom na argumentáciu sťažovateľa v sťažnosti ústavný súd konštatuje, že v danom prípade nemožno prijať záver o vecnej súvislosti medzi napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu a označeným porušením práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (prípadne i základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy), reálnosť ktorých by ústavný súd mohol posúdiť až po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.