I. ÚS 217/2016

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. marca 2016 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 37 Er 7220/2006.

2. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti z 26. februára 2016 uviedol, že „v súčasnej dobe“ je proti nemu vedené exekučné konanie ako povinnému, ktorému predchádzalo konanie o výkon rozhodnutia zrážkami zo mzdy začaté ešte v roku 1997. Po nahliadnutí do spisu sťažovateľ zistil, že súdny exekútor podal ešte v máji 2009 okresnému súdu návrh na zastavenie exekúcie, o ktorom okresný súd nerozhodol viac rokov napriek tomu, že mu v tom nebránila žiadna zákonná prekážka. Z dôvodu nečinnosti okresného súdu preto podal okresnému súdu 10. decembra 2015 prostredníctvom svojej advokátky sťažnosť na zbytočné prieťahy v konaní. Podpredsedníčka okresného súdu podaním z 8. januára 2015 uznala jeho sťažnosť za dôvodnú, ale neprijala žiadne opatrenia na nápravu a do podania sťažnosti nebol zo strany okresného súdu uskutočnený žiadny ďalší úkon.

3. Tým, že okresný súd riadne nekonal, „sťažovateľ stratil možnosť dosiahnuť právoplatné a vykonateľné rozhodnutie v primeranom čase, predovšetkým zastavenie exekúcie. Celková dĺžka konania ovplyvnila životné úroveň sťažovateľa, spôsobila právnu neistotu a zhoršila kvalitu jeho života, za čo žiada... priznať primerané finančné zadosťučinenie vo výške 2000,- Eur.“.

8. Sťažovateľ tvrdí, že k porušeniu jeho základného práva malo dôjsť postupom (nečinnosťou) okresného súdu v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 37 Er 7220/2006, ktoré nie je podľa neho ešte právoplatne skončené.

9. Podľa v súčasnosti platného ustanovenia § 46 ods. 8 (predtým do 31. augusta 2005 – § 46 ods. 3, pozn.) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov exekútor upustí od vykonania exekúcie, ak povinný splnil, čo mu ukladá rozhodnutie. Upustením od exekúcie dochádza k zániku základného exekučno-procesného vzťahu, ktorý vznikol podaním návrhu na vykonanie exekúcie a vydaním poverenia na vykonanie exekúcie. Tento účinok upustenia od exekúcie súčasne znamená, že exekučný súd už nemá žiadne zákonné oprávnenie, ale ani povinnosť v takom exekučnom konaní ďalej konať a rozhodovať. Jeho rozhodovanie by nemalo žiadne zákonom predpokladané následky, napríklad zastavenie exekúcie alebo jej odklad a podobne (m. m. IV. ÚS 180/03).

10. V súlade so svojou judikatúrou (I. ÚS 29/02, IV. ÚS 61/03, II. ÚS 298/06, II. ÚS 250/09) ústavný súd poskytuje ochranu základnému právu na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy len vtedy, ak bola sťažnosť na ústavnom súde uplatnená v čase, keď k namietanému porušeniu označeného práva dochádzalo alebo porušenie v tom čase ešte trvalo.

11. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu, ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať k porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú, pretože konanie o takej sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (aj právu podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, napr. I. ÚS 6/03). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. 3. 2009).