I. ÚS 218/2016

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. marca 2016 doručená sťažnosť a (ďalej len „sťažovatelia“) vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako i práva na spravodlivý súdny proces a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 26 C 42/2010 a jeho uznesením z 11. novembra 2011 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie okresného súdu“) a uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 17 Co 14/2012 z 29. júna 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“).

Ako ďalej poznamenávajú, dôvodom podania návrhu na obnovu konania „... boli tie skutočnosti, že sťažovatelia sa zhruba dňa 13.01.2010 dozvedeli..., že trestné stíhanie, ktoré bolo proti sťažovateľom vedené pre trestný čin podvodu v štádiu pokusu a v časti dokonaného trestného činu podľa § 8 ods. 1, § 250 ods. 1, ods. 5 Trestného zákona platného v tom čase... pod ČVS: KRP-6-OEK-TN-2004 bolo zastavené bez toho, aby im táto skutočnosť bola riadne oznámená. Sťažovatelia majú za to, že keďže predmetné trestné konanie bolo zastavané, a teda nedošlo k spáchaniu trestného činu, podpisy sťažovateľov na zmluve o budúcej zmluve sú pravé a jedná sa o tak významnú skutočnosť, ktorá by mala vplyv na rozhodovanie vo veci samej vedenej na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 8C/42/2010. Okrem toho poukázali sťažovatelia aj na tú skutočnosť, že sa dozvedeli, že pani ... má vedomosť o tom a to aj od odporcov v akom rozsahu financovali kúpu nehnuteľností a aká bola dohoda ohľadne kúpy medzi sťažovateľmi a odporcami, pričom vie aj o kúpnopredajnej zmluve, ako aj zmluve o budúcej zmluve, o čom povedala sťažovateľom v januári 2010.“. Keďže však okresný súd uznesením sp. zn. 26 C 42/2010 z 11. novembra 2011 návrh sťažovateľov na obnovu konania zamietol a následne krajský súd uznesením sp. zn. 17 Co 14/2012 z 29. júna 2012 napadnuté rozhodnutie okresného súdu potvrdil, sťažovatelia sa s dovolaním vo veci obrátili na Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý však uznesením sp. zn. 8 Cdo 392/2014 z 11. novembra 2015 ich dovolanie odmietol.

5. V závere sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie

konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, bolo porušené uznesením Okresného súdu Trenčín zo dňa 11.11.2011 č. k. 26C/42/2010-60 a uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 29.06.2012 č. k. 17Co/14/2012-75. 2. Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 29.06.2012 č. k. 17Co/14/2012-75 a Okresného súdu Trenčín zo dňa 11.11.2011 č. k. 26C/42/2010-60 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie. 3. Základné právo sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 26C/42/2010 porušené bolo. 4. Okresný súd Trenčín je povinný uhradiť sťažovateľom primerané finančné zadosťučinenie vo výške 3 000 € (slovom tritisíc eur), ktoré je Okresný súd Trenčín povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. 5. Okresný súd Trenčín a Krajský súd v Trenčíne sú povinní uhradiť sťažovateľom trovy právneho zastúpenia v sume 535,39 €, na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Vladimíra Kotusa do jedného mesiaca od doručenia tohto nálezu.“

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

10. S poukazom na dikciu ustanovenia § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd v úvode konštatuje, že je viazaný návrhom sťažovateľov na začatie konania, ktorí sú v tomto prípade zastúpení advokátom, t. j. kvalifikovaným právnym zástupcom. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej sťažovatelia špecifikujú, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáhajú (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzia predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovatelia domáhajú v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tým subjektom, ktoré označili za porušovateľov svojich práv (m. m. IV. ÚS 415/09, IV. ÚS 355/09, II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05). Ústavný súd preto v danej veci rozhodoval len v rozsahu petitom namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 dohovoru napadnutým rozhodnutím tak okresného súdu, ako i krajského súdu a namietaného porušenia čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 26 C 42/2010.

11. Tvrdenia sťažovateľov o porušení ich základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 26 C 42/2010, ktoré sťažovatelia uvádzajú v texte sťažnosti nad rámec petitu, ústavný súd s ohľadom na už uvedené (bod 10) v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu považoval iba za súčasť ich argumentácie.

13. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

14. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto bolo možné podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok (čo sťažovatelia aj využili), a preto nimi podanú sťažnosť bolo v tejto jej časti potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

16. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej na konanie o návrhu na obnovu konania  v štádiu do rozhodnutia o povolení obnovy konania alebo rozhodnutia o zamietnutí návrhu na obnovu konania  nie je aplikovateľný čl. 48 ods. 2 ústavy (resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru) v časti týkajúcej sa základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, pretože v rámci neho nejde o rozhodovanie o občianskom práve alebo záväzku účastníkov konania. Takéto rozhodnutie už bolo totiž vydané v pôvodnom konaní, ktoré v zmysle § 159 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) predstavuje prekážku veci rozhodnutej. Pri obnove konania podľa Občianskeho súdneho poriadku môže byť základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru) podľa judikatúry ústavného súdu porušené len v štádiu po nadobudnutí právoplatnosti uznesenia o povolení obnovy konania (III. ÚS 191/02). Na tomto základe ústavný súd konštatuje, že v období konania okresného súdu o návrhu sťažovateľov na obnovu konania nemôže dochádzať k porušeniu ich práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľov v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

II.C K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 17 Co 14/2012 z 29. júna 2012

17. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

19. Krajský súd v napadnutom uznesení sp. zn. 17 Co 14/2012 z 29. júna 2012 v podstatnom uviedol, že „. . . po preskúmaní veci dospel k záveru, že súd prvého stupňa v súvislosti s posudzovaním dôvodnosti návrhu na obnovu konania vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie vo veci, dospel k správnym skutkovým záverom, ktoré majú oporu vo vykonaných dôkazoch a vec správne právne posúdil, pričom odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s týmito skutkovými závermi, ako aj s právnym posúdením veci a podľa § 219 ods. 2 OSP na ne v plnom rozsahu poukazuje. Odvolací súd považuje za potrebné dodať, že všetky skutočnosti, uvádzané navrhovateľmi 1/, 2/ v návrhu na obnovu konania, boli navrhovateľom známe už v pôvodnom konaní. Z obsahu čestného prehlásenia , na ktoré navrhovatelia 1/, 2/ poukazujú aj v odvolaní, vyplýva, že zo strany účastníkov konania bola informovaná o skutočnostiach, týkajúcich sa predmetu sporu a dokonca jej mali byť predložené aj dôkazy o tom, akú sumu mali navrhovatelia za robotnícky hotel zaplatiť. Vzhľadom na uvedené aj podľa názoru odvolacieho súdu nešlo

Súd prvého stupňa preto postupoval správne, keď výsluch ako svedkyne v konaní o povolenie obnovy konania nevykonal, aj s prihliadnutím na tú skutočnosť, že uvedená svedkyňa by mohla súdu poskytnúť iba sprostredkované informácie, ako aj pre jej pomer k účastníkom konania, z čoho je možné vyvodiť dôvodné pochybnosti o jej nezaujatosti. Čo sa týka ďalšej odvolacej námietky navrhovateľov 1/, 2/, uvádzanej v odvolaní, že o výsledku trestného konania, ktoré bolo voči nim zastavené, ich nikto neinformoval a dozvedeli sa o ňom len náhodou, pričom práve obsah tohto spisu polície by pre nich mohol privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci, ani táto neobstojí. Navrhovatelia totiž o trestnom stíhaní, ktoré bolo voči nim vedené pre trestný čin podvodu, vedeli, čoho dôkazom je obsah pôvodného spisu sp. zn. 8C/4/2000, v ktorom sa na č. l. 123 nachádza uznesenie Krajského riaditeľstva PZ, Úrad justičnej a kriminálnej polície ČVS:KRP-6/OEK-TN-2004 zo dňa 13.02.2004 o začatí trestného stíhania pre trestný čin podvodu v časti v štádiu

Odvolací súd sa stotožnil s právnym názorom súdu prvého stupňa, že nakoľko otázku platnosti, resp. neplatnosti zmluvy nemožno riešiť v trestnom konaní, výsledok predmetného konania nemá vplyv na pôvodné konanie. Aj podľa názoru odvolacieho súdu navrhovatelia 1/, 2/ vo svojom návrhu neuviedli žiadne nové skutočnosti, rozhodnutia, alebo dôkazy, ktoré by neboli súdu v pôvodnom konaní známe a ktoré bez svojej viny nemohli použiť v pôvodnom konaní v zmysle § 228 ods. 1 písm. a/ OSP. Odvolací súd zo spisu Okresného súdu Trenčín sp. zn. 26C/42/2010 nezistil, že by v pôvodnom konaní nastala situácia, kedy by existovala objektívna prekážka k použitiu alebo vykonaniu nejakého dôkazu, ktorá by medzičasom zanikla, a preto nie je daný ani dôvod pre povolenie obnovy konania podľa § 228 ods. 1 písm. a/, b/ OSP. Navrhovatelia 1/, 2/ v podanom odvolaní neuviedli žiadne také skutočnosti, ktoré by mohli privodiť zmenu napadnutého uznesenia. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdil.“.

21. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského súdu (taktiež aj v kontexte dôvodov vyplývajúcich z napadnutého rozhodnutia okresného súdu, pozn.) ústavný súd konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne, právne akceptovateľné a ústavne konformné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec sa vzťahujúcich zákonných ustanovení je napadnuté rozhodnutie krajského súdu aj náležite odôvodnené. Krajský súd v napadnutom rozhodnutí právne vyčerpávajúcim a ústavne súladným spôsobom zdôvodnil, prečo nepovažoval sťažovateľmi predostreté dôvody obnovy konania za spôsobilé na povolenie obnovy konania ich právoplatne skončenej právnej veci. V súvislosti s procesnou aktivitou sťažovateľov, ktorí sa dožadujú iného, priaznivejšieho posúdenia celej veci, ústavný súd konštatuje, že nie je v poradí ďalším súdom rozhodujúcim o opravnom prostriedku sťažovateľov.

23. Ústavný súd ďalej konštatuje, že kritériom aplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru je materiálna povaha predmetu konania. Aplikácia uvedeného článku dohovoru prichádza do úvahy iba v prípade, že ide o konanie, v ktorom sa rozhoduje o občianskych právach alebo záväzkoch, prípadne o oprávnenosti trestného obvinenia. Nie je pritom rozhodujúce, či v okolnostiach konkrétneho prípadu rozhoduje všeobecný súd alebo iný orgán verejnej moci, a taktiež nie je rozhodujúca ani povaha zákona, ktorý upravuje predmet daného konania, rovnako tak ani povaha strán (účastníkov konania), resp. povaha právneho vzťahu, o ktorý v danej veci ide.

25. S ohľadom na uvedené skutočnosti a v súlade s doterajšou rozhodovacou praxou ústavného súdu (m. m. I. ÚS 5/02, IV. ÚS 382/09, IV. ÚS 287/2010, IV. ÚS 117/2011) preto neprichádza do úvahy, aby ústavný súd postup krajského súdu v napadnutom rozhodnutí mohol kvalifikovať ako porušenie práva sťažovateľov podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Inými slovami, v prípade rozhodovania všeobecných súdov o povolení obnovy konania podľa § 228 a nasl. OSP nejde o typ súdneho konania spadajúceho pod ochranu čl. 6 ods. 1 dohovoru podaním ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ústavy, v dôsledku čoho ústavný súd konštatuje absenciu vecnej príslušnosti medzi právom sťažovateľov na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorého porušenie namietajú, a napadnutým rozhodnutím krajského súdu (v okolnostiach merita veci aj napadnutého rozhodnutia okresného súdu, pozn.). Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľov aj v časti spočívajúcej v namietaní porušenia čl. 6 ods. 1 dohovoru odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

25. Keďže sťažnosť bola ako celok odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľov v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. apríla 2016