I. ÚS 2/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 2/2016-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. januára 2016 predbežne prerokoval sťažnosť , , vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Žilina sp. zn. 1 T 61/2008 z 27. septembra 2013, uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 2 To 52/2014 z 9. júla 2014, ako aj uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. 1 Tdo 14/2015 z 24. júna 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť odmieta.

Odôvodnenie:

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol: „Dňa 04. 12. 2006 som bol obvinený zo spáchania tr. činu podvodu podľa § 250 ods. 1 Tr. zákona účinného do 31. 12. 2005 a to uzn. vyšetrovateľa OR PZ Žilina pod sp. zn. ČVS: ORP-408/1-OEK-ZA-2006. Vyšetrovateľ v prípravnom konaní postupoval v rozpore s ustanovením § 213 ods. 1 Tr. poriadku, pretože ma nikdy neupovedomil o úkone, ktorý zamýšľal vykonať v procese vyšetrovania. Až do uzavretia spisu jeho preštudovaním som nemal zvoleného ani ustanoveného advokáta, a tak moje obhajovacie práva som si nemohol naplniť, čím došlo k závažnému porušeniu práv na obhajobu. Prokurátor dňa 06. 11. 2007 podal na moju osobu obžalobu pod sp. zn. 3 Pv 552/2006 v nezmenenom stave od pôvodného obvinenia a návrhu na podanie obžaloby zo strany vyšetrovateľa. Samosudca Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 9T/161/2007 dňa 20. 12. 2007 obžalobu odmietol a túto vrátil prokurátorovi na opätovné prešetrenie a rozhodnutie z dôvodu závažného porušenia práva na obhajobu. Prokurátor a poškodená sa s postupom súdu nestotožnili a voči uzneseniu OS ZA podali sťažnosť. Krajský súd Žilina obe sťažnosti zamietol a to uznesením. zo dňa 26. 02. 2008 pod sp. zn. 1 To/21/2008-260 s tým, že sa stotožňuje s rozhodnutím Okresného súdu Žilina. Moju trestnú vec prokurátor vrátil vyšetrovateľovi, aby zopakoval preštudovanie spisu za prítomnosti zvoleného obhajcu . Vyšetrovateľ mal celé prípravné konanie nanovo vyšetrovať, nakoľko som osobne nebol ani na jednom vyšetrovacom úkone, ktorý vykonal. Rovnako tak ani môj zvolený obhajca. Pri výpovediach poškodenej a ňou navrhnutých svedkov ako aj ďalších svedkov, ktorí boli na strane prokuratúry som nebol prítomný, aby som sa mohol kontradiktórnym spôsobom obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu. ...

Najvyšší súd SR ako súd dovolací moje dovolanie dňa 24. 06. 2015 odmietol. Rozhodnutie NS SR mi bolo doručené dňa 18. 09. 2015, kedy som sa o odmietnutí môjho odvolania dozvedel po prvý raz. Najvyšší súd konal dovolacie konanie nezákonným spôsobom, keď odignoroval vlastnú ustálenú judikatúru, ktorá zakladá obvinenému právo na spravodlivý predsúdny a súdny proces. (Dôkaz: Rozsudok NS SR 2 Tdo/37/2011 zo dňa 25. 10. 2011, uznesenie NS SR 3 Toš/7/2008 zo dňa 29. 06. 2009, rozsudok NS SR 2 Td/28/2012 zo dňa 26. 06. 2012,

rozsudok

NS SR 6 Tdo/16/2008 zo dňa 08. 10. 2008) preto zákonnosť súdneho rozhodnutia nemôže byť založená na nezákonnosti predsúdneho konania. Dovolací súd mal podľa § 321 ods. 1 písm. b), písm. c) Tr. poriadku rozsudok OS ZA 1 T/61/2008 v celom rozsahu zrušiť. ... Žiadam preto, aby Ústavný súd SR rozhodol, že OS Žilina v konaní pod sp. zn. 1 T/61/2008 svojim rozsudkom v spojení s uznesením KS Žilina pod sp. zn. 2To/52/2014 zo dňa 09. 07. 2014 v nadväznosti na uznesenie NS SR pod sp. zn. 1 Tdo/14/2015 porušil moje právo na spravodlivý súdny a predsúdny proces zaručené v článku 17 ods. 2 Ústavy SR v nadväznosti na článok 50 ods. 3 Ústavy SR a zároveň žiadam, aby ÚS SR v zmysle čl. 127 ods. 2 po konštatovaní, že došlo k porušeniu môjho práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 48 ods. 1, 2 prikázal zrušiť napadnuté rozhodnutia súdov a vec opätovne prerokovať – prejednať a rozhodnúť. Taktiež požadujem, aby Ústavný súd SR svoje fakultatívne oprávnenie dané v článku 127 ods. 3 Ústavy SR a priznal mne sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10.000 €. Tohto nároku sa domáham z dôvodu nemajetkovej ujmy, ako finančného zadosťučinenia z dôvodu, že bola vážne znevážená moja osoba za podvodníka za konanie, ktoré nikdy nemohlo a nemôže na podklade obžalobnej vety nadobudnúť trestnoprávny rozmer. Činnosť v zmysle § 4 , 5 Tr. poriadku ako aj podľa § 80a na podklade § 71 ods. 1 písm. a) a písm. c) Tr. poriadku je plne legálnou a v mojom prípade plne legitímnou činnosťou, ktorú som riadne vykonával. Moje nezákonné odsúdenie ma veľmi znevážilo pred širokou členskou základňou , v ktorej som vystupoval v postavení predsedu združenia. Táto ujma, ktorá mi bola spôsobená rezonuje o to viac, že som bol znevážený v celom justičnom priestore, v ktorom som sa od roku 2003 pohyboval ako procesná strana.“

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ vo svojej neperfektnej sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy rozsudkom okresného súdu z 27. septembra 2013, uznesením krajského súdu z 9. júla 2014, ako aj uznesením najvyššieho súdu z 24. júna 2015. Sťažovateľova argumentácia spočívala v tvrdení, podľa ktorého súdy zúčastnené na rozhodovaní v jeho veci rozhodli nesprávne a nezákonne, pretože svoje rozhodnutia založili na nezákonne vykonaných dôkazoch z prípravného konania, keďže mu ako obvinenému nebolo umožnené v rámci prípravného konania zúčastniť sa výsluchu svedkov.

K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom okresného súdu z 27. septembra 2013 a uznesením krajského súdu z 9. júla 2014

Podstatou námietok sťažovateľa je porušenie jeho práva na obhajobu, v záujme ochrany ktorého mal možnosť podľa § 311 a nasl. Trestného poriadku podať odvolanie proti rozsudku okresného súdu z 27. septembra 2013, v ktorom mohol namietať aj chyby konania predchádzajúceho vydaniu tohto rozsudku a podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku túto možnosť aj využil, avšak rozhodnutie o tomto opravnom prostriedku patrí do právomoci príslušného krajského súdu. Obdobne v záujme ochrany svojho práva na obhajobu mal sťažovateľ možnosť predložiť uvedenú argumentáciu v konaní o dovolaní proti uzneseniu krajského súdu z 9. júla 2014 a taktiež túto možnosť využil, avšak rozhodnutie o uvedenom mimoriadnom opravnom prostriedku patrí do právomoci najvyššieho súdu. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom prípade a právomoci najvyššieho súdu rozhodnúť o dovolaní vylučuje právomoc ústavného súdu na ďalšie prejednanie a rozhodnutie v tejto veci.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

K namietanému porušeniu označených práv uznesením najvyššieho súdu z 24. júna 2015

«K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. Zásada „právo na obhajobu“ vyjadruje požiadavku, aby v trestnom procese bola zaručená ochrana práv a záujmov osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie, a je teda nevyhnutým prostriedkom úspešného výkonu súdnictva smerom k ochrane základných práv

ochrany. Zásada „právo na obhajobu“ obsahuje tri relatívne samostatné práva obvineného : - právo obhajovať sa osobne, alebo - právo obhajovať sa za pomoci obhajcu podľa vlastného výberu, alebo - právo na bezplatnú pomoc obhajcu, ak obvinený nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu a vyžadujú to záujmy spravodlivosti. Konštantná judikatúra právo na obhajobu v zmysle dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. chápe ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva.

Tr. por. Zo znenia tohto ustanovenia totiž jednoznačne vyplýva, že len porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom je spôsobilé naplniť uvedený dovolací dôvod. V praxi to znamená, že o zásadné porušenie práva na obhajobu pôjde najmä vtedy, ak obvinený nemal v konám obhajcu, hoci v jeho trestnej veci boli splnené dôvody povinnej obhajoby. Takéto pochybenie súdov nižšieho stupňa dovolací súd v konaní nezistil, teda nemožno zaujať stanovisko, že došlo k porušenie práva na obhajobu obvineného zásadným spôsobom, ktorá skutočnosť už sama osebe znamená nenaplnenie

Svedkovia , , , , , a boli v prípravnom konaní vypočutí v období júl -september 2006, t. j. pred vznesením obvinenia , ktorému bolo vznesené obvinenie až dňa 4. decembra 2006. Obvinený sa k výpovediam nemohol vyjadriť, avšak na tieto výsluchy súdy nižšieho stupňa neprihliadali. Následne boli v prípravnom konám vypočutí iba svedkovia , a . V spise sa nenachádza vyrozumenie obvineného o uskutočnení úkonov, čím by bolo možné uvažovať o porušení jeho práva na obhajobu. Porušenie práva však nedosahuje intenzitu porušenia práva zásadným spôsobom, pretože súdy ani na tieto výpovede neprihliadali. Svedkovia zároveň boli vypočutí i na hlavnom pojednávaní pred súdom, a to za prítomnosti obvineného a jeho obhajcu, resp. obhajkyne. Obvinený v rámci kontradiktórneho procesu využil svoje právo a kládol svedkom otázky, na ktoré títo odpovedali. Skutočnosť, že súdy nižšieho stupňa nevykonali dôkazy podľa návrhu obvineného, sama osebe bez ďalšieho neznamená porušenie práva obvineného na obhajobu, hlavne v situácii, keď súdy považovali skutkový stav za dostatočne preukázaný.

k nej. Nesprávnosť postupu okresného súdu odstránil odvolací súd, ktorý na verejnom zasadnutí vyslovil, že do konania nepripúšťa. Uplatňovanie práv svedkyňou ako osoby poškodenej nemalo vplyv na postavenie a odsúdenie obvineného. Vo vzťahu k obvinenému vypovedala ako svedok, nie poškodená. Je pravda, že prokurátor Okresnej prokuratúry Žilina podal obžalobu bez odôvodnenia obžalobného návrhu a pre trestný čin podvodu podľa § 221 ods. 1, 2 Tr. zák. účinného od 1. januára 2006 napriek tomu, že skutok sa stal v roku 2005, t. j. za účinnosti starého Trestného zákona a vyšetrovateľ policajného zboru podal návrh na podanie obžaloby pre trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 3 Trestného zákona.

Súd pritom v odôvodnení svojho rozhodnutia podrobne uviedol dôvody, pre ktoré sa konanie viedlo pre trestný čin podvodu podľa nového Trestného zákona a obvinený bol nakoniec uznaný za vinného podľa starého Trestného zákona. Pokiaľ ide o namietaný skutok, totožnosť skutku je zachovaná, ak je zachovaná totožnosť konania páchateľa alebo následku jeho protiprávnej činnosti aspoň čiastočne, pričom na ňu nemajú vplyv ani zmeny v jednotlivých okolnostiach, ktoré skutok individualizujú, napríklad čas, miesto, spôsob jeho vykonania. Skutok je teda možné počas konania upravovať, a to v závislosti od vykonaných dôkazov a získaných poznatkov o relevantných skutočnostiach, nemôže sa však meniť jeho podstata daná účasťou obvineného na určitej udalosti, z ktorej vzišiel škodlivý následok.

Sťažovateľ vo svojej argumentácii namietal nezákonnosť výsluchov svedkov vykonaných v rámci prípravného konania, na výpovediach ktorých boli podľa neho založené rozhodnutia súdov zúčastnených na rozhodovaní v jeho veci. Najvyšší súd v uznesení z 24. júna 2015 podľa zistenia ústavného súdu uvedenú argumentáciu vyhodnotil a konštatoval, že na sťažovateľom označené výsluchy svedkov vykonané v prípravnom konaní bez jeho prítomnosti, ako aj bez prítomnosti jeho obhajcu súdy zúčastnené na rozhodovaní v jeho veci neprihliadali, t. j. v predmetnom konaní neboli výpovede týchto svedkov zúčastnenými súdmi vyhodnotené ako právne významné dôkazy ovplyvňujúce ich rozhodnutie o vine a treste, čo znamená, že aj nedodržanie zásady kontradiktórnosti konania pri ich realizácii v prípravnom konaní nemohlo zásadným spôsobom zasiahnuť do sťažovateľovho práva na obhajobu, keďže išlo o dôkazy neúčinné.

Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd sa v rámci odôvodnenia svojho uznesenia z 24. júna 2015 taktiež zaoberal argumentáciou predloženou sťažovateľom v konaní o dovolaní, ako aj v konaní o sťažnosti pred ústavným súdom a uviedol logické a právne podložené úvahy, ktorými sa pri jej hodnotení spravoval, ako aj dôvody, prečo predložené argumenty nepovažoval za relevantné. Samotná nespokojnosť sťažovateľa so závermi najvyššieho súdu uvedenými v jeho uznesení z 24. júna 2015 nesvedčí o jeho arbitrárnosti, resp. o arbitrárnosti záverov v ňom vyslovených a nemôže byť bez ďalšieho ani dôvodom na vyslovenie porušenia ním označených práv.

S ohľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.