I. ÚS 221/2016

Odôvodnenie:

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. marca 2016 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „MS SR“) v konaní vedenom pod sp. zn. 49678/2015-61/D/610 a jeho upovedomením z 11. januára 2016 a postupom Okresného súdu Prievidza (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 228/2013 a jeho uzneseniami z 29. novembra 2013 a 10. januára 2014 (ďalej len „napadnuté rozhodnutia“).

3. Sťažovateľ v podanej sťažnosti postupne rozporuje tak postup MS SR v konaní vedenom pod sp. zn. 49678/2015-61/D/610 a odôvodnenie jeho upovedomenia z 11. januára 2016, ako aj postup okresného súdu a ním vydané napadnuté rozhodnutia a zastáva názor, že zo strany MS SR a okresného súdu došlo k porušeniu jeho práva garantovaného ústavou, ako aj dohovorom (bod 1). S poukazom na skutkové okolnosti prípadu sťažovateľ vyvodzuje, že ustanovenie § 369 ods. 1 Trestného poriadku neumožňuje voľnú úvahu ministra či podá, respektíve nepodá dovolanie, a že minister spravodlivosti nie je oprávnený meritórne preskúmavať naplnenie dovolacích dôvodov v rozsahu, v akom ich preskúmava príslušný dovolací súd na verejnom zasadnutí postupom podľa § 384 Trestného poriadku. V nadväznosti na sťažnosťou napadnutý postup okresného súdu a jeho napadnuté rozhodnutia sťažovateľ konštatuje, že odpor proti trestnému rozkazu okresného súdu č. k. 3 T 228/2013-70 z 29. novembra 2013 podal v zákonnej lehote, a následne spochybňuje spôsob vybavovania poštových služieb príslušným ústavom na výkon trestu odňatia slobody.

4. S ohľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vyslovil porušenie ním označených práv (bod 1) postupom MS SR v konaní vedenom pod sp. zn. 49678/2015-61/D/610 a jeho upovedomením z 11. januára 2016 a postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 228/2013 a jeho uzneseniami z 29. novembra 2013 a 10. januára 2014 a aby upovedomenie MS SR z 11. februára 2016, ako aj napadnuté rozhodnutia okresného súdu zrušil a veci vrátil na nové konania. Zároveň ústavný súd žiada o ustanovenie právneho zástupcu z radov advokátov na podanie ústavnej sťažnosti a na jeho zastupovanie v konaní pred ústavným súdom.

8. V podanej ústavnej sťažnosti sťažovateľ v prvom rade namieta postup MS SR v konaní vedenom pod sp. zn. 49678/2015-61/D/610 a jeho upovedomenie z 11. januára 2016, ktorým mu bol oznámený konečný záver o tom, že jeho podnet na podanie dovolania sa odkladá.

9. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu mimoriadne opravné prostriedky, ktoré sťažovateľ nemôže uplatniť osobne (takým je nepochybne aj dovolanie podľa § 368 a nasl. Trestného poriadku), nemožno považovať za účinné právne prostriedky nápravy, ktoré sú mu priamo dostupné (napr. II. ÚS 357/06, IV. ÚS 323/07). Podnet na podanie dovolania podľa § 369 ods. 1 Trestného poriadku nie je opravným prostriedkom a z hľadiska trestného práva procesného ho možno považovať iba za informáciu ministrovi spravodlivosti ako oprávnenému na jeho podanie, ktorá bez ďalšieho nezakladá zákonom ustanovené právne dôsledky. Ustanovenie § 369 ods. 1 Trestného poriadku neukladá povinnosť (nevzniká právny nárok) vyhovieť každému podnetu. Je na úvahe ministra spravodlivosti posúdiť a rozhodnúť, či na základe podnetu strany v konaní alebo na základe iného podnetu podá alebo nepodá dovolanie (táto úvaha je vylúčená iba v prípade, ak zistí, že zákonné podmienky na podanie dovolania sú splnené). Podanie podnetu na podanie dovolania nemôže mať preto charakter práva, ktorému je poskytovaná ústavnoprávna ochrana (m. m. II. ÚS 42/01, I. ÚS 67/02, III. ÚS 11/04).

10. Z tohto dôvodu MS SR nemohlo odložením takéhoto podania, t. j. jeho neakceptovaním, spôsobiť namietané porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľ (v danej veci ako podnecovateľ) mal právo len na to, aby sa minister spravodlivosti jeho podnetom zaoberal, náležite sa s ním vysporiadal a o spôsobe jeho vybavenia ho vyrozumel, k čomu v tejto veci došlo spôsobom, ktorý nemožno označiť za arbitrárny alebo ústavne neakceptovateľný (napr. III. ÚS 214/2010). V dôsledku uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.