I. ÚS 222/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 222/2016-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. apríla 2016 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., Garbiarska 2, Košice, zastúpenej obchodnou spoločnosťou Advokátska kancelária JUDr. Daniel Blyšťan s. r. o., Užhorodská 21, Košice, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Daniel Blyšťan, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom a základného práva na verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj základného práva podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Er 626/2010 a jeho uznesením z 29. januára 2013 (Rvp 2942/2016), postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 9 CoE 25/2014 a jeho uznesením z 27. mája 2014 (Rvp 2942/2016) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Oboer 88/2015 a jeho uznesením zo 17. decembra 2015 (Rvp 2942/2016), ako aj postupom Okresného súdu Lučenec v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Er 1102/2010 a jeho uznesením z 21. januára 2011 (Rvp 2945/2016), postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 2 CoE 176/2011 a jeho uznesením z 30. septembra 2011 (Rvp 2945/2016)

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 18. marca 2016 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom a základného práva na verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj základného práva podľa čl. 20 ústavy a práva podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Er 626/2010 a jeho uznesením z 29. januára 2013, postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 9 CoE 25/2014 a jeho uznesením z 27. mája 2014 (sťažovateľka v podanej sťažnosti mylne uvádza dátum „17. mája 2014“, a nie správny dátum „27. mája 2014“, pozn.) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Oboer 88/2015 a jeho uznesením zo 17. decembra 2015, ako aj postupom Okresného súdu Lučenec v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Er 1102/2010 a jeho uznesením z 21. januára 2011, postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 2 CoE 176/2011 a jeho uznesením z 30. septembra 2011 a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Oboer 419/2014 a jeho uznesením z 15. decembra 2015 (ďalej len „okresné súdy“ a „označené/napadnuté uznesenia okresných súdov“, „krajské súdy“ a „označené/napadnuté uznesenia krajských súdov“ a „označené/napadnuté uznesenia najvyššieho súdu“).

4. Proti napadnutým uzneseniam okresných súdov podala sťažovateľka odvolania, o ktorých rozhodli krajské súdy tak, že potvrdili označené uznesenia okresných súdov, avšak opätovne bez toho, aby vo veci vykonali pojednávanie, a bez toho, aby riadne zohľadnili konkrétne skutkové okolnosti prípadov. Sťažovateľka následne proti označeným uzneseniam krajských súdov podala dovolania z dôvodu odňatia možnosti konať pred súdom podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), pričom najvyšší súd napadnutými uzneseniami podané dovolania sťažovateľky odmietol. Sťažovateľka tvrdí, že okresné súdy nevychádzali z obsahu rozhodcovských spisov, ale nanovo konštruovali skutkový stav, pričom k nimi získaným listinným dôkazom sa sťažovateľka nemala možnosť vyjadriť. Označené okresné súdy tak vykonali kontrolu postupu rozhodcovského súdu a dospeli k úplne opačným právnym záverom. Takýto postup je podľa sťažovateľky v rozpore so zákonom, pričom v tejto súvislosti poukazuje na judikatúru najvyššieho súdu, ako aj ústavného súdu, ktorá s vecou súvisí (napr. II. ÚS 499/2012).

5. Sťažovateľka následne, argumentujúc rozhodovacou praxou súdov, rozporuje závery napadnutých uznesení tak okresných súdov a krajských súdov, ako i najvyššieho súdu a zastáva názor, že ich postup bol v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „ESD“). V kontexte uvedeného pozornosť ústavného súdu upriamuje na rozhodnutie ESD C 472/11 „Csipai“, „... kde je jasne uvedené, že akonáhle súd konajúci ex offo má podľa jeho názoru dostatok skutkových a právnych zistení, aby mohol podmienku v zmluve vyhlásiť za neprijateľnú, je povinný o týchto skutkových a právnych záveroch informovať účastníkov a umožniť im kontradiktórne konať vo veci“.

II.A K spoločnému prerokovaniu vecí

10. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

11. S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 2942/2016 a sp. zn. Rvp 2945/2016 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky, ako i obsahovú stránku napadnutých uznesení všeobecných súdov, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, uplatniac citované právne normy, tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II.B K namietanému porušeniu označených práv postupom okresných súdov a ich napadnutými uzneseniami

II.C K namietanému porušeniu označených práv postupom krajských súdov a ich napadnutými uzneseniami

14. Ústavný súd vo vzťahu k splneniu procesných podmienok prípustnosti sťažností smerujúcich proti postupu krajských súdov a ich označeným uzneseniam bral do úvahy neskoršie napadnuté uznesenia najvyššieho súdu v dovolacom konaní, ktorými najvyšší súd dovolania sťažovateľky odmietol, a preto nepovažoval v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) sťažnosti v tejto časti za oneskorené, pretože lehota na podanie sťažností vo vzťahu k napadnutým uzneseniam krajských súdov je v prípadoch procesného rozhodnutia dovolacieho súdu považovaná za zachovanú (pozri

rozsudok

ESĽP z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54). V takýchto prípadoch sa potom lehota určená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde počíta od právoplatnosti procesného rozhodnutia dovolacieho súdu. Vo vzťahu k napadnutým rozhodnutiam označených krajských súdov ústavný súd odvodzuje lehotu na podanie týchto sťažností z judikatúry ESĽP (napr. rozsudok vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika z 12. 11. 2002, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 52, 53 a 54), podľa ktorej dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu začne plynúť dňom doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku (dovolaní) a je považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu. Ústavný súd považoval lehotu na podanie sťažnosti za zachovanú nielen voči napadnutým rozhodnutiam najvyššieho súdu, ale aj voči napadnutým rozhodnutiam označených krajských súdov (I. ÚS 169/09, I. ÚS 69/2010, II. ÚS 91/2011).

19. Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96,

II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou, prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy). Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s ústavou a dohovorom najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).

22. Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02, III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

23. Z ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu je sťažnosť zjavne neopodstatnená, ak pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98 tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, patrí aj absencia ústavnoprávneho rozmeru namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu.

27. Ústavný súd tiež už judikoval, že judikatúra ESD vychádza z predpokladu, že kontrolu neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách má súd realizovať ex offo, pričom nevyhnutnosť tohto postupu je daná povahou a významom verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana spotrebiteľa (II. ÚS 235/2012). Skutočnosť, že sťažovateľka sa s takýmto prístupom a z neho vyplývajúcim právnym názorom krajských súdov vysloveným v odvolacích konaniach nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajských súdov svojím vlastným (m. m. I. ÚS 313/2010, II. ÚS 134/09). Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajských súdov iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. 28. Podľa názoru ústavného súdu v okolnostiach daných prípadov (právoplatné rozsudky rozhodcovského súdu v právnych veciach spotrebiteľov, pozn.) z uvedeného vyplýva, že pokiaľ je podmienka existencie vnútroštátneho práva prikazujúceho za určitých okolností prieskum materiálnej stránky rozhodcovského rozsudku v rámci rozhodovania o návrhu na výkon rozhodcovského rozsudku splnená (§ 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov), potom postup všeobecného súdu, ktorý z toho vyvodí dôsledky vyplývajúce zo slovenského právneho poriadku, je legitímny. Ústavný súd preto argumentáciu sťažovateľky uvedeným rozsudkom ESD (bod 5) považoval skôr za svedčiacu v prospech správnosti napadnutých uznesení krajských súdov.

33. K zásadnej námietke sťažovateľky týkajúcej sa odňatia možnosti konať pred súdom (ako k jednému z dôvodov prípustnosti dovolania z dôvodu nenariadenia pojednávania pred okresnými súdmi a prekvapivosti posúdenia exekučných titulov okresnými súdmi na základe ex offo dokazovania v jej neprítomnosti bez možnosti vyjadriť sa k takémuto právnemu posúdeniu vecí pred rozhodnutím okresných súdov) je potrebné uviesť, že ústavný súd vzhľadom na závažnosť tejto námietky a nejednotnosť argumentácie jednotlivých senátov pri právnom posúdení v obdobných prerokovaných a rozhodnutých veciach pristúpil k zjednoteniu odchylných právnych názorov a 7. mája 2014 prijal v pléne stanovisko sp. zn. PLz. ÚS 1/2014, ktorým v zmysle § 6 poslednej vety zákona o ústavnom súde je ústavný súd pri rozhodovaní v ďalších obdobných veciach viazaný a v ktorom uviedol: „Pri preskúmavaní žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 Exekučného poriadku) sa môžu primerane uplatniť ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku vzťahujúce sa na dokazovanie. Ak exekučný súd pri preskúmavaní žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vychádza aj z iných listín (či iných dôkazov) než tých, ktoré sú výslovne uvedené v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (exekučný titul, návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť o vydanie poverenia), a na tomto základe posúdi exekučný titul v neprospech oprávneného, je povinný dať mu možnosť vyjadriť sa k podkladom svojho preskúmania; ak tak exekučný súd neurobí, zakladá jeho rozhodnutie dôvod na vyslovenie porušenia základného práva oprávneného vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Pre ústavnú konformnosť konania ako celku postačuje, ak je oprávnenému táto možnosť reálne poskytnutá v odvolacom konaní.“

37. Ústavný súd v závere opakovane, poukazujúc na dikciu ustanovenia § 20 zákona o ústavnom súde, zdôrazňuje, že hoci sťažovateľka prostredníctvom kvalifikovaného zástupcu s návrhmi doručila i splnomocnenia pre advokáta na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom, predmetné splnomocnenia boli udelené výlučne len na zastupovanie splnomocniteľa „... pri uplatnení základných práv podľa Ústavy Slovenskej republiky porušených v exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde Prešov sp. zn. 14 Er 626/2010 (Rvp 2942/2016, pozn.), respektíve na Okresnom súde Lučenec sp. zn. 6 Er 1102/2010 (Rvp 2945/2016, pozn.)“. Ústavný súd v zhode so svojou skoršou judikatúrou považuje za potrebné zdôrazniť, že zmyslom inštitútu splnomocnenia je, že sa udeľuje inej osobe v rozsahu presne vymedzenom splnomocniteľom, pričom splnomocniteľ uvedeným úkonom dáva tretím osobám najavo, v akom rozsahu ho splnomocnená osoba zastupuje. Vyplývajúc z už uvedeného, dospel ústavný súd k záveru, že splnomocnenia udelené advokátovi na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom (ako obligatórne náležitosti návrhov na začatie konania pred ústavným súdom v zmysle § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde) neboli udelené na zastupovanie sťažovateľky vo veci namietaného postupu krajských súdov a ich napadnutých uznesení, ako i vo veci namietaného postupu najvyššieho súdu a jeho napadnutých uznesení. Vzhľadom na už uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažnosti v týchto častiach vykazujú i nedostatok náležitostí predpísaných zákonom, a preto ich z uvedeného dôvodu ústavný súd mohol rovnako už pri ich predbežnom prerokovaní odmietnuť i z tohto dôvodu (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).