I. ÚS 223/2015

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. apríla 2015 doručená sťažnosť a , obaja bytom (spolu ďalej len „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 S 84/2014 (ďalej len „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sa návrhom na začatie konania podaným v zmysle § 250t Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zo 14. apríla 2014 domáhajú rozhodnutia, ktorým krajský súd prikáže obci ako príslušnému stavebnému úradu (ďalej len „žalovaný v 1. rade“) a Obvodnému úradu Trenčín (ďalej len „žalovaný v 2. rade“) urgentne konať v ich naliehavej správnej veci. V rámci správneho konania sťažovatelia žiadajú žalovaného v 1. rade, aby vydal rozhodnutie, ktorým susedom sťažovateľov uloží povinnosť vykonať nevyhnutné zabezpečovacie práce proti zosuvu pozemku, na ktorom je postavený ich rodinný dom. Terénne úpravy, ktoré spôsobili zosuv pozemku, boli vykonané už v roku 2009, ale žalovaní v 1. a v 2. rade neboli podľa sťažovateľov ani po piatich rokoch schopní vydať rozhodnutie, ktoré by odvrátilo hrozbu vážnej a neodvrátiteľnej škody.

Sťažovatelia uviedli, že žalobu namietajúcu nečinnosť orgánu verejnej správy podali 14. apríla 2014 a vyjadrenia žalovaných boli krajskému súdu doručené 7. mája 2014 a 14. mája 2014. Napriek uvedenému je krajský súd viac ako deväť mesiacov nečinný, hoci mu nič nebráni vo veci konať a rozhodnúť. Podľa názoru sťažovateľov je paradoxné a „výsmechom právnej úpravy správneho a súdneho konania“, že o ich žalobe namietajúcej nečinnosť orgánu štátnej správy krajský súd nerozhodol ani po dvanástich mesiacoch napriek tomu, že nejde o skutkovo a právne zložitú vec.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z petitu podanej sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v napadnutom konaní, ku ktorému malo dôjsť tým, že krajský súd je viac ako deväť mesiacov nečinný a jeho postup sa vyznačuje neefektívnosťou. Sťažovatelia tiež poukázali na skutočnosť, že od podania žaloby namietajúcej nečinnosť orgánu verejnej správy uplynul už jeden rok, avšak ich právna neistota nebola odstránená, keďže krajský súd ako prvostupňový súd vo veci dosiaľ nerozhodol.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

Nad rámec uvedeného ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na skutočnosť, že účinným právnym prostriedkom nápravy v súvislosti s námietkou zbytočných prieťahov v napadnutom konaní je podanie sťažnosti predsedovi krajského súdu podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“). Zo sťažnosti a z jej príloh nevyplýva, že by sťažovatelia v napadnutom konaní podali sťažnosť na prieťahy v konaní adresovanú predsedovi krajského súdu.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavný súd na kratšie obdobia nečinnosti všeobecného súdu prihliada len vtedy, keď sa vyskytli opakovane a zároveň významným spôsobom ovplyvnili celkovú dĺžku súdneho konania (napr. I. ÚS 19/00). Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na celkové trvanie napadnutého konania (12 mesiacov), ako aj na samotné tvrdenie sťažovateľov o nečinnosti krajského súdu v trvaní 9 mesiacov za súčasného zohľadnenia nevyužitia právneho prostriedku nápravy vo forme podania sťažnosti na prieťahy v konaní predsedovi krajského súdu nie je možné postup krajského súdu v napadnutom konaní kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v konaní v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Z petitu podanej sťažnosti tiež vyplýva, že sťažovatelia žiadali ústavný súd aj o vyslovenie porušenia ich základného práva na súdnu ochranu upraveného v čl. 46 ods. 1 ústavy v napadnutom konaní, pričom jeho prípadné porušenie vo svojej argumentácii vyvodzovali len z porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.