I. ÚS 225/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 225/2016-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. apríla 2016 predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného advokátom , , vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6 Co 138/2015 z 21. mája 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť odmieta.

2. Z obsahu sťažnosti vyplynul tento sťažovateľom tvrdený skutkový stav: „Sťažovateľ bol spolu s odporcom (ktorý je najmladším súrodencom sťažovateľa), a ďalšími dvomi bratmi... podielovým spoluvlastníkom... nehnuteľností zapísaných na (Katastrálne územie ), ktorých súčasťou je aj dotknutý drevený rodinný dom ... Odporca bez vedomia a predchádzajúceho súhlasu ostatných spoluvlastníkov poistil dňa 05.06.2008 uvedenú schátranú drevenicu poistkou č. (Kooperativa poisťovňa, a.s.) na poistnú sumu 10.414.780,- SK (t. j. 345.707,36 EUR). K tejto zjavne absurdnej poistnej zmluve dohol odporca ešte aj bezdôvodnú a enormne vysokú fixnú ročnú indexáciu vo výške 7,90%... Sťažovateľ sa dodatočne v roku 2009 dozvedel o uzatvorení inkriminovanej poistnej zmluvy a až v roku 2010 sa s ňou mohol riadne oboznámiť, nakoľko ju odporca spoluvlastníkom sprístupnil až koncom decembra 2009. Dodatočne tak vyšlo najavo, že odporca pri uzatváraní inkriminovanej poistnej zmluvy uviedol zjavne nepravdivé údaje, na základe čoho podvodne dosiahol uvedenú vykonštruovane vysokú poistnú sumu. ... Daná poistná zmluva tak bola zo zákona neplatná... Po námietkach sťažovateľa odporca danú poistnú zmluvu bez vyzvania spoluvlastníkov vypovedal a odporca následne v júni 2010 uzatvoril súvisiacu korektnú poistnú zmluvu na základe objektívnych údajov o príslušných technických a funkčných parametroch dotknutého rodinného domu, kde bola dohodnutá poistná suma 152.768,-EUR (t.j. 4.602.288,70,-Sk)... Keďže odporca nechcel dobrovoľne napraviť uvedené nezákonné a dobrým mravom odporujúce konanie, sťažovateľ bol v danej veci donútený podať žalobu zo dňa 27.08.2011, ktorou sa na Okresnom súde Čadca domáhal náhrady škody, ktorú mu odporca spôsobil uzatvorením uvedenej enormne predraženej poistnej zmluvy a z nej vyplývajúceho vysokého poistného.

3. Sťažovateľ svoje tvrdenie o porušení svojich v petite sťažnosti označených práv napadnutým rozsudkom odôvodnil takto: „Výklad a závery odvolacieho súdu sú absolútne svojvoľné a zjavne neodôvodnené, pričom príslušné ustanovenia súvisiacich všeobecne záväzných predpisov súd aplikuje tak, že úplne popiera ich podstatu i zmysel. V rozpore s vykonaným dokazovaním i skutkovým stavom predmetnej veci je

odôvodnenie

rozsudku nelogické a úplne odchylne od veci samej i všetkých jej vzájomných súvislostí. Všeobecné súdy nepochybne postupovali aj v rozpore s § 153 ods. 1 OSP, pretože rozhodli na základe skutkového stavu, ktorý nebol v súlade s vykonanými dôkazmi a na odôvodnené tvrdenia sťažovateľa nebrali ohľad. Porušovateľ sa argumentáciou sťažovateľa vôbec nezaoberal. Konanie v rozpore s procesnými povinnosťami stanovenými súdu zákonom je na základe ústavného odkazu v čl. 46 ods. 4 Ústavy zároveň konaním ústavne nekonformným, resp. arbitrárnym, preto je daná právomoc Ústavného súdu takémuto porušovaniu zamedziť.“

4. Na základe uvedeného sťažovateľ v petite sťažnosti navrhol, aby ústavný súd vydal nález, ktorým vysloví porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 6 Co 138/2015 z 21. mája 2015, napadnutý rozsudok zruší, vráti vec na ďalšie konanie a prizná sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia v sume 296,44 €.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy.

Podľa § 50 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať označenie, ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili, pričom je potrebné ich konkretizovať nielen právne označením článkov ústavy alebo inej medzinárodnej zmluvy, ale aj skutkovo.

10. Z obsahu sťažnosti nie je zrejmé, v čom sťažovateľ vidí porušenie svojich v petite sťažnosti označených práv; obmedzuje sa iba na všeobecné konštatovanie o svojvoľnosti a zjavnej neodôvodnenosti záverov odvolacieho súdu, ktorého výklad a aplikácia príslušných všeobecne záväzných predpisov popiera ich podstatu i zmysel a ktorého

odôvodnenie

je nelogické a úplne odchýlne od veci samej, resp. na tvrdenie o ústavne nekonformnom či arbitrárnom konaní odvolacieho súdu.

11. Bez akéhokoľvek bližšieho odôvodnenia sťažovateľ tieto svoje tvrdenia nijako neozrejmuje vo väzbe na konkrétny prípad. Argumentácia sťažovateľa sa teda zúžila iba na samotné konštatovanie o porušení jeho označených práv v dôsledku arbitrárnosti záverov a postupu odvolacieho súdu bez bližšieho zdôvodnenia, v čom konkrétne má podľa neho toto porušenie spočívať. Keďže sťažovateľ neuvádza žiadne konkrétne výhrady voči napadnutému rozsudku, nemožno mu ani oponovať konkrétnymi argumentmi.

16. Sťažnosť, ktorá bola doručená ústavnému súdu, neobsahuje kvalifikované odôvodnenie, a preto nespĺňa ani podstatnú zákonom predpísanú náležitosť ustanovenú v § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

17. V súvislosti s nedostatkom zákonom predpísaných náležitostí sťažnosti ústavný súd pripomína, že tieto nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na takýto postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom, pričom z doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (napr. IV. ÚS 77/08, I. ÚS 368/2010, III. ÚS 357/2010, II. ÚS 309/2010, I. ÚS 162/2010, IV. ÚS 234/2010, III. ÚS 206/2010, IV. ÚS 159/2010, IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010). Ústavný súd v tejto súvislosti už vo svojom uznesení sp. zn. II. ÚS 117/05 z 11. mája 2005 uviedol: „Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom.“ Aj v tomto ohľade naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).