I. ÚS 228/2016

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júna 2015 doručená a následne podaniami doručenými 12. júna 2015, 28. októbra 2015 a 28. decembra 2015 doplnená sťažnosť spoločnosti N Press, s. r. o., Jarošova 1, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 26 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 26 ods. 5 a podľa čl. 12 ods. 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 19 ods. 1 a 2 Medzinárodného paktu o občianskych, politických, hospodárskych a kultúrnych právach (ďalej len „pakt“), ako aj práva na podnikanie podľa čl. 35 ods. 1 v spojení s čl. 35 ods. 2 ústavy rozhodnutím vlády Slovenskej republiky (ďalej len „vláda“) zo 6. mája 2015 oznámeným v stanovisku vlády z 11. mája 2015 [prostredníctvom Úradu vlády Slovenskej republiky, tlačového a informačného odboru (ďalej len „úrad vlády“ a „tlačový odbor úradu vlády“)], ktorým vláda rozhodla o nekomunikovaní so sťažovateľkou ako vydavateľkou Denníka N (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva názor sťažovateľky, že o porušení označených práv nemá právomoc rozhodnúť iný súd ani iný orgán verejnej moci ako ústavný súd a súčasne právny poriadok Slovenskej republiky neposkytuje sťažovateľke žiaden opravný prostriedok, ktorý by mohla využiť na ochranu svojich práv pred podaním sťažnosti ústavnému súdu poukazujúc na nález sp. zn. IV. ÚS 478/2011 z 21. júna 2012.

Napadnuté rozhodnutie podľa sťažovateľky „nie je formálnym právnym aktom vydaným na základe právom upraveného procesného postupu (napr. v správnom konaní), dokonca nie je ani písomne zaznamenané. Bolo však oficiálne verejne písomne komunikované a na žiadosť sťažovateľovi toho istého dňa aj osobitne písomne potvrdené.“. Napadnuté rozhodnutie je proti sťažovateľke aj reálne uplatňované.

Sťažovateľka zaslala 12. mája 2015 žiadosti o poskytnutie informácií podľa zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám v znení neskorších predpisov (ďalej len „informačný zákon“) všetkým ministerstvám Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvá“) pre účely preverenia ich prístupu k sťažovateľke. V zákonnej lehote boli sťažovateľke doručené odpovede od jednotlivých ministerstiev a úradu vlády, ktorými jej bolo poskytnutie požadovaných informácií zhodne odmietnuté. Z uvedeného je zrejmé, že všetky ministerstvá postupujú proti sťažovateľke zhodne v súlade s napadnutým rozhodnutím, a teda neposkytovať sťažovateľke informácie, na ktoré má právo.

Sťažovateľka ďalej poukázala na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), na ktorú sa vo svojej rozhodovacej činnosti v súvislosti s právom na slobodu prejavu a tlače odvoláva aj ústavný súd (napr. rozhodnutie o sťažnosti č. 11798/85 Castells vs. Španielsko z 23. 4. 1992, rozhodnutie o sťažnosti č. 11662/85 Oberschlick vs. Rakúsko z 23. 5. 1991, rozhodnutie o sťažnosti č. 10572/83 Markt Intern Verlag GmbH a Klaus Beermann vs. Nemecko z 20. 11. 1989).

Podľa názoru sťažovateľky zverejnením nálepiek len uplatňovala svoje právo na slobodu prejavu garantované v čl. 26 ods. 1 ústavy, ako aj právo na slobodné vyjadrovanie sa a šírenie svojich názorov podľa čl. 26 ods. 2 ústavy. V zmysle judikatúry ESĽP uvedená forma prejavu požíva ochranu aj podľa čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru, a tým aj podľa čl. 26 ods. 2 ústavy a podľa čl. 19 ods. 1 a 2 paktu.

Sťažovateľka je toho názoru, že ani prípadné porušenie zákona alebo novinárskej etiky vydavateľom periodickej tlače neoprávňuje vládu na uvalenie „informačného embarga“, pretože vláda ako orgán verejnej moci má povinnosť pristupovať pri poskytovaní informácií ku všetkým vydavateľom tlače rovnako, keďže ide o informácie, ktoré sú predmetom verejného záujmu. Prijatím napadnutého rozhodnutia vláda znevýhodnila sťažovateľku v prístupe k jej základnému právu na informácie v porovnaní s inými vydavateľmi periodickej tlače a sťažovateľke neposkytuje informácie spôsobom spĺňajúcim podmienku primeranosti.

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol o odložení vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia až do právoplatného rozhodnutia ústavného súdu o sťažnosti sťažovateľky a súčasne aby uložil vláde, úradu vlády, Ministerstvu hospodárstva Slovenskej republiky, Ministerstvu financií Slovenskej republiky, Ministerstvu dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky, Ministerstvu pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky, Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo vnútra“), Ministerstvu obrany Slovenskej republiky, Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky, Ministerstvu zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky, Ministerstvu práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky, Ministerstvu životného prostredia Slovenskej republiky, Ministerstvu školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky, Ministerstvu kultúry Slovenskej republiky a Ministerstvu zdravotníctva Slovenskej republiky zdržať sa vykonávania napadnutého rozhodnutia a oprávnení im priznaných napadnutým rozhodnutím, a to do právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu o sťažnosti.

Sťažovateľka svoju sťažnosť doplnila podaním doručeným ústavnému súdu 12. júna 2015, v ktorom predložila nové dôkazy preukazujúce, že napadnutým rozhodnutím sa jednotlivé štátne orgány cítia byť viazané a k sťažovateľke pri napĺňaní jej práva na informácie pristupujú rozdielne, a teda menej priaznivo oproti iným vydavateľom periodickej tlače. Konkrétne sťažovateľka poukázala na rozdielny prístup ministerstva vnútra, ktoré na podobné otázky redaktorky Denníka N a redaktora týždenníka .týždeň odpovedalo rozdielnym spôsobom. Kým redaktorke Denníka N ministerstvo vnútra odpovedalo tak, že jej odpoveď poskytne podľa zákona o slobodnom prístupe k informáciám, redaktorovi týždenníka .týždeň poskytlo odpovede na tieto otázky obratom, mimo režimu zákona o slobodnom prístupe k informáciám. V súvislosti s namietaným porušením práva podnikať sťažovateľka uviedla, že sa dôkladne zaoberala aj možnosťou uplatnenia iných prostriedkov právnej ochrany – podnetom Protimonopolnému úradu Slovenskej republiky (ďalej len „protimonopolný úrad“), avšak v zmysle § 39 zákona č. 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane hospodárskej súťaže“) uvedená alternatíva nie je možná.

Preskúmateľnosť tohto paaktu Ústavným súdom odôvodňuje nálezom sp. zn. IV. ÚS 478/2011, ktorým Ústavný súd zrušil uznesenie vlády Slovenskej republiky č. 568 zo dňa 27. augusta 2010. Potrebu zrušenia paaktu odôvodňuje nálezom Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 513/98. K uvedeným tvrdeniam sťažovateľa uvádzam nasledovné: Základný právny rámec rozhodovania vlády upravuje Ústava (čl. 118 a 119) a zákon

Za podstatné pre posúdenie tvrdení sťažovateľa považujeme tieto ustanovenia čl. 1 ods. 1, čl. 6, čl. 11. Podľa čl. 1 ods. 1 rokovacieho poriadku: „Vláda Slovenskej republiky (ďalej len „vláda“) rokuje a rozhoduje v zbore na svojich schôdzach, na ktoré sa schádza v dohodnutých dňoch, prípadne podľa potreby.“

rozpravy.“ Podľa čl. 11 ods. 1 až 4: „(1) Vláda rozhoduje o prerokúvaných veciach spravidla formou uznesenia vlády, ktorého konečné znenie formuluje predsedajúci. (2) Uznesenie vlády sa vyhotovuje v písomnej aj elektronickej forme ako samostatný rozhodovací akt vlády. (3) Uznesenie vlády obsahuje a/ dátum prijatia a číslo uznesenia, b/ presné znenie rozhodnutia vlády, najmä komu a aké úlohy uložila alebo odporučila, termíny ich splnenia, prípadne termíny vyhodnotenia plnenia, c/ kto uznesenie vykoná a komu sa dáva na vedomie. (4) Rozhodnutie organizačnej a operatívnej povahy, vzatie informatívneho materiálu na vedomie, zrušenie úloh alebo iné jednoduché, stručné rozhodnutie, sa zapisuje len do záznamu z rokovania vlády.“ Na základe citovaných ustanovení zákona č. 575/2001 Z. z. v zn. n. p. a ustanovení rokovacieho poriadku som toho názoru, že vláda na svojom rokovaní dňa 6. mája 2015 neprijala sťažovateľom napádané rozhodnutie, ktoré sťažovateľ označil za paakt. Ako vyplýva z citovaných ustanovení, schôdze vlády zvoláva predseda vlády, ak vedením schôdze nepoverí podpredsedu vlády. Predseda vlády v pozvánke pre členov vlády

o návrhu programu schôdze. Vláda môže následne prerokovať len tie body programu, ktoré boli schválené. Po prerokovaní posledného bodu zo schváleného programu schôdze sa schôdza vlády končí. Zo Záznamu zo 160. rokovania vlády Slovenskej republiky 6. a 7. mája 2015 (ďalej len „Záznam“), vyplýva, že rokovanie vlády viedol predseda vlády. Vláda, na návrh podpredsedu vlády a ministra financií a dočasne spravujúceho veci ministra hospodárstva, vedúceho Úradu vlády Slovenskej republiky, ministra obrany a ministra spravodlivosti, dodatočne zaradila do programu rokovania materiály uvedené v bodoch 8. až 11. tohto záznamu. .

Vo vyjadrení Tlačového a informačného odboru sa uvádza: „. . .Vláda SR sa rozhodla nekomunikovať s Denníkom N., dohodli sa na tom členovia vlády po skončení jej zasadnutia v stredu minulý týždeň. . . .“ Na tomto mieste je potrebné uviesť, že skutočnosti, uvedené v tomto vyjadrení Tlačového a informačného odboru, nie sú právnou kvalifikáciou a nie sú vypracované právnikom, ale sú, z hľadiska právneho, laickým opisom priebehu určitého deja či určitej skutočnosti, pričom slovám, ktoré na tento opis sú použité z uvedeného dôvodu nie je laikom prisudzovaný adekvátny právny význam. Preto ani nemožno tomuto vyjadreniu prisúdiť význam spočívajúci v právnej kvalifikácii. Ako vyplýva z citovaných ustanovení rokovacieho poriadku, nie každé stretnutie členov vlády možno považovať za schôdzu vlády. Taktiež z uvedených ustanovení

Z uvedených dôvodov považujeme argument sťažovateľa vzťahujúci sa k nálezu sp. zn. IV. ÚS 478/2011, ktorým Ústavný súd zrušil uznesenie vlády Slovenskej republiky č. 568 zo dňa 27. augusta 2010 za bezpredmetný, pretože v uvedenom prípade vláda na svojom rokovaní prijala rozhodnutie formou uznesenia, keďže ako vyplýva zo Záznamu z 9. rokovania vlády Slovenskej republiky z 27. augusta. 2010, predmetné uznesenie bolo prijaté k bodu 15. schváleného programu rokovania vlády, pričom vláda na návrh ministra

. . Keďže nielenže vláda neprijala žiadne rozhodnutie, ktoré by zodpovedalo svojím obsahom sťažnosti, ale vláda v čase, keď malo byť prijaté sťažovateľom napadnuté „rozhodnutie“ ani nerokovala, nie je podľa môjho názoru vláda pasívne legitimovaná. Vláda môže ako ústavná entita formulovať svoju vôľu len za určitých predpokladov, ktoré neboli naplnené, a preto nemohla prijať ani len paakt. Z toho dôvodu Ústavný súd nemá čo zrušiť tak, ako to navrhuje sťažovateľ. Sťažovateľom napadnuté „rozhodnutie“ bolo výsledkom neformálnej dohody politikov, ktorí sú členmi vlády, na tejto skutočnosti nemení nič ani znenie elektronickej komunikácie Tlačového a informačného odboru z dôvodov, ktoré som uviedol.

. .jednotlivé ministerstvá budú pri informovaní postupovať podľa platnej legislatívy“. Ak sa sťažovateľ domnieva, že niektoré z ministerstiev porušilo ním uvedené ústavné práva, nezakladá to pasívnu legitimáciu vlády Slovenskej republiky, ale pasívnu legitimáciu príslušného ústredného orgánu štátnej správy. V tejto súvislosti, pokiaľ ide o preskúmateľnosť uznesení vlády Ústavným súdom Slovenskej republiky - teda o pasívnu legitimáciu vlády, poukazujeme na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 31/99 zo 17. marca 1999, v ktorom sa okrem iného

1. predbežné opatrenie, ktorým sa má 1.1. odložiť vykonateľnosť sťažovateľom napádaného rozhodnutie vlády Slovenskej republiky a 1.2. uložiť Úradu vlády Slovenskej republiky a všetkým ministerstvám, aby sa až do právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu o tejto sťažnosti zdržali vykonávania napadnutého rozhodnutia, 2. nález, ktorým 2.1. Ústavný súd skonštatuje porušenie ústavných práv sťažovateľa, 2.2. zruší rozhodnutie vlády zo dňa 6. mája 2015 oznámené v stanovisku vlády Slovenskej republiky zo dňa 11. mája 2015 (prostredníctvom Tlačového a informačného odboru vlády Slovenskej republiky), 2.3. zakáže vláde pokračovať v porušovaní základných práv sťažovateľa, 2.4. uloží vláde uhradiť sťažovateľovi trovy konania pred Ústavným súdom, keďže vláda Slovenskej republiky žiadne takéto rozhodnutie neprijala a z tohto dôvodu ani nemohla porušiť a neporušuje sťažovateľom označené ústavné práva. Z uvedených dôvodov taktiež neplynie žiadna lehota, pretože nenastala skutočnosť rozhodujúca pre začatie plynutia lehoty. Okrem uvedených dôvodov by mal, podľa môjho názoru, Ústavný súd sťažnosť odmietnuť na predbežnom prerokovaní aj pre nedostatok jeho právomoci na jej prerokovanie, pretože sťažovateľ sa pred údajným porušením svojich práv môže v okolnostiach prípadu domáhať ochrany v plnom rozsahu pred všeobecnými súdmi. Keďže to, čo sťažovateľ označuje ako „Napadnuté rozhodnutie“ je, ako vyplýva z predložených dôkazov len neformálny konsenzus jednotlivých členov vlády počas obedňajšieho rozhovoru, ktorý nie je priamo uplatniteľný voči nikomu. ... Sťažovateľ v časti G a H svojej sťažnosti uvádza, že namietaným postupom došlo k porušeniu jeho ústavných práv, konkrétne práva na slobodu prejavu, na informácie a na slobodné vyjadrovanie a šírenie názorov (čl. 26 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 26 ods. 5, čl. 12 ods. 2 a 4 Ústavy, čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 19 ods. 1 a 2 Medzinárodného paktu o občianskych, politických, hospodárskych a kultúrnych právach) a práva podnikať (čl. 35 ods. 1 v spojení s čl. 35 ods. 2 Ústavy).

Rozhodnutie vlády neodpovedať kvôli nálepkám Shootyho redaktorom Denníka N v konečnom dôsledku pomohlo propagácii značky Denníka N, a to vo viacerých smeroch. Tlačový úrad včera zverejnil vyhlásenie, že už nielen Róbert Fico, ale aj ministri jeho vlády a komunikačné oddelenia nebudú odpovedať na otázky Denníka N. Denník N mal včera na webe 464 815 zobrazení, čo je najvyššie číslo za posledných 24 dní. Nálepky sa minuli a denník okamžite predĺžil akciu s nálepkami aj predplatným o ďalšie dni. Počet predplatiteľov bol včera vyšší ako ostatné dni, redakcia presné číslo nekonkretizovala. Dopyt po nálepkách sa zvýšil. Denník N chystá novú akciu, s novými nálepkami. „Budúci týždeň chceme zopakovať vkladanie nálepiek do novín. Termín aj presná podoba nálepiek sa teraz riešia, rozhodnutie je výsledkom zvýšeného ohlasu,“ povedal pre Omédiách.com z Denníka N. ... Denník N sa dostal do pozície martýra - na stranu denníka sa postavili alebo kritizovali rozhodnutie Úradu vlády zástupcovia konkurenčných médií: šéfredaktori SME, Pravdy, Plus 1 deň, .týždňa, Hospodárskych novín, riaditeľ spravodajstva a publicistiky RTVS, vedúci editor Aktuality.sk. Kritický postoj voči postoju tlačového oddelenia úradu zaujal aj Trend, ten zároveň ako jedno z mála médií kritizoval aj redakciu Denníka N: „Nálepkova kampaň Denníka N presiahla medze novinárskej etiky a poukázala na najväčšiu slabosť tohto ináč silného redakčného tímu: že samých seba občas vnímajú ako nezávislé rockové hviezdy, ktoré si môžu robiť všetko po svojom,“ povedal Trendu . Denník N využil potenciál informácie - článok o rozhodnutí Úradu vlády mal ako platený status na Facebooku, zároveň založil skupinu na podporu Denníka N. Denník N sa stal aj politickou témou opozície - sa rozhodol zberať nezodpovedané otázky redaktorov, nezaradený poslanec zo strany SKOK chce riešiť rozhodnutie vlády na mimoriadnom rokovaní mediálneho parlamentného výboru. Predseda OKS podal na úrad vlády sťažnosť, týkajúcu sa rozhodnutia úradu vlády a ministerstiev neposkytovať informácie Denníku N.

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie práva podnikať podľa čl. 35 ods. 1 v spojení s čl. 35 ods. 2 Ústavy údajnými zásahmi do hospodárskej súťaže spočívajúcimi v sťažení alebo odmietnutí poskytovania informácii ústrednými orgánmi štátnej správy, ustanovenie § 39 zákona č. 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov zakazuje aj orgánom štátnej správy zasahovať do hospodárskej súťaže, vytvára základ kontroly jeho dodržiavania a jej výsledky sú preskúmateľné súdmi. Sťažovateľ teda má proti každému odmietnutiu odpovedať zo strany ústredného orgánu štátnej správy i proti faktickému neodpovedaniu (postupu) k dispozícii súdnu ochranu poskytovanú všeobecnými súdmi. Prípadný úspech sťažovateľa v takomto konaní samozrejme prelomí údajný neurčitý konsenz z obedňajšej diskusie členov vlády, čo zaručuje efektívnosť súdnej ochrany.»

Sťažovateľka k vyjadreniu predsedu vlády zaujala stanovisko (ústavnému súdu doručené 5. augusta 2015), v ktorom k argumentácii o nedostatku formálnych náležitostí napadnutého rozhodnutia (nemá formu uznesenia prijatého na schôdzi vlády, nebolo súčasťou programu vlády a nie je zaznamenané v zápisnici zo schôdze vlády) uviedla: «Tento argument vlády je bezpredmetný. Sťažovateľ nikdy netvrdil, že Napadnuté rozhodnutie má charakter štandardného uznesenia vlády. Práve naopak, v časti D sťažnosti, vrátane poznámok pod čiarou, podrobne poukazujeme na jeho neformálny charakter.

. . To znamená, že na to, aby nejaké rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah (akéhokoľvek) orgánu verejnej moci nie je vôbec relevantné o aký orgán verejnej moci ide, ani forma dotknutého rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu. Relevantné je iba to, či daným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom bolo porušené základné právo alebo sloboda. .

. . Vo vyjadrení odporcu sa celkom správne uvádza, že je „potrebné dôsledne rozlišovať medzi vládou a ňou prijatými rozhodnutiami a nezáväznou komunikáciou jej členov mimo (pred alebo po) rokovaní vlády. . .“. Ak by v danom prípade išlo iba o „nezáväznú komunikáciu“ členov vlády, bolo by všetko v poriadku a nemuselo by dôjsť ani k podaniu sťažnosti na Ústavný súd. Napadnuté rozhodnutie však zjavne má závažný charakter, pretože orgány, ktoré sú bežne viazané rozhodnutiami (uzneseniami) vlády, Napadnuté rozhodnutie voči sťažovateľovi dôsledne uplatňujú a riadia sa ním tak, ako keby malo ísť o štandardné uznesenie vlády (na konkrétne skutočnosti sme poukázali v našich doterajších písomných podaniach a situácia sa do dnešného dňa nijako k lepšiemu nezmenila).

priznáva. Popiera iba jeho formu, ale nie obsah a účinky. Pre ústavný prieskum Napadnutého rozhodnutia však sú však relevantné výlučne jeho obsah a účinky, a jeho forma nie je relevantná vôbec. Trváme na tom, že Napadnuté rozhodnutie (bez ohľadu na jeho právnu formu, ktorá je pre tento účel irelevantná) svojím obsahom a účinkami porušuje základné práva a slobody sťažovateľa v rozsahu vymedzenom v sťažnosti.»

K argumentácii vlády o nepreskúmateľnosti napadnutého uznesenia ústavným súdom, ktorú oprela o nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 31/99 zo 17. marca 1999, sťažovateľka uviedla: «Vyššie uvedený judikát citovaný odporcom je však už od roku 2002 (t.j. už vyše 13 rokov) prekonaný ústavným vývojom. V čase vydania tohto judikátu čl. 127 Ústavy znel: „Ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach proti právoplatným rozhodnutiam ústredných orgánov štátnej správy, miestnych orgánov štátnej správy a orgánov územnej samosprávy, ktorými boli porušené základné práva a slobody občanov, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.“, a preto v tej dobe naozaj rozhodnutie vlády (rovnako ako aj rozhodnutie všeobecného súdu) nemohlo byť napadnuté sťažnosťou podľa čl. 127 Ústavy. Avšak od 1. januára 2002 nadobudla účinnosť tzv. „veľká novela“ Ústavy (ústavný zákon č. 90/2001 Z. z.), ktorou bolo dovtedajšie znenie čl. 127 Ústavy nahradené jeho dnešným znením, čím sa významne rozšíril okruh tak pasívne legitimovaných subjektov ako aj rozhodnutí napadnuteľných sťažnosťou podľa čl. 127 ústavy. Odporca teda svoj argument o nemožnosti napadnúť rozhodnutie vlády sťažnosťou podľa čl. 127 Ústavy postavil na starom znení čl. 127 Ústavy, ktoré už vyše 13 rokov neplatí. Napokon najlepším dôkazom toho, že rozhodnutia vlády sú preskúmateľné Ústavným súdom na základe sťažnosti podľa čl. 127 Ústavy je už spomínané rozhodnutie vo veci IV. ÚS 478/2011.»

. . Po prvé, sankcia (v najvšeobecnejšom význame tohto slova) je uloženie určitej ujmy určitému subjektu za to, že niečo vykonal alebo nevykonal. Priamo z textu stanoviska vlády zo dňa 11. mája 2015, ktorým bol sťažovateľovi a ostatným médiám oznámený obsah a dôvody Napadnutého rozhodnutia (príloha č. 2A sťažnosti) sa uvádza vyvodenie negatívneho následku voči sťažovateľovi („Vláda SR sa rozhodla nekomunikovať s Denníkom N“) za to, že niečo vykonal, konkrétne uplatnil svoje právo na slobodu prejavu zverejnením satirických nálepiek („Dôvodom je dlhodobé tendenčné informovanie o práci kabinetu zo strany denníka, ktoré vyvrcholilo odštartovaním samolepkovej politickej

zákonná podmienka poskytovania informácií „na základe rovnosti“ nie je splnená, a preto nemožno v prípade vzťahu vlády k sťažovateľovi hovoriť o obmedzení spolupráce „na úroveň požadovanú zákonom“. To, že vláda (a jednotlivé ministerstvá, zjavne cítiac sa viazané Napadnutým rozhodnutím) zaobchádza so sťažovateľom inak než s inými vydavateľmi periodickej tlače, sme preukázali v našich doterajších písomných podaniach. .

V ďalšom sťažovateľka poukázala na irelevantnosť vládou predloženého hodnotenia úrovne slobody tlače v Slovenskej republike za rok 2015 organizáciou Reportéri bez hraníc, keďže údaje pre účely jeho spracovania boli získavané v nerelevantnom období od 15. októbra 2013 do 14. októbra 2014, a tiež ide o abstraktné hodnotenie slobody tlače vo všeobecnosti.

K tvrdeniu vlády, že sťažovateľka nepreukázala porušenie svojho práva podnikať, uviedla, že „vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na podnikanie preukázal všetko, čo je potrebné preukázať. Jedným z dôvodov podania sťažnosti bola aj prevencia vzniku ušlého zisku. Na to, aby došlo k porušeniu práva na podnikanie, nie je potrebné preukázať výšku ušlého zisku, resp. straty. Úplne postačuje preukázať, že porušenie práva je spôsobilé takýto stav vyvolať (aj s odstupom kratšieho či dlhšieho času a prípadne v spojení s ďalšími skutočnosťami). To sme preukázali, pričom sme podrobne uviedli aj to, ako a prečo k tomu môže dôjsť. Či k strate na hospodárskom výsledku naozaj dôjde, to ukáže až čas, pričom sťažovateľ tomu chce samozrejme predísť. ... Odporca ďalej obšírne poukazuje (str. 6 vyjadrenia odporcu) na to, aké pozitívne účinky malo Napadnuté rozhodnutie na podnikanie odporcu. V tejto súvislosti považujeme za potrebné uviesť, že ak by sa odporcovi aj podarilo (jeho vlastnými aktivitami) čiastočne zmierniť negatívne dopady Napadnutého rozhodnutia, nijako to nezľahčuje zodpovednosť vlády za porušenie práv sťažovateľa, ak k nemu došlo.“.

V doplnení sťažnosti doručenom ústavnému súdu 28. októbra 2015 sťažovateľka poukázala na stanovisko a argumenty verejnej ochrankyne práv, ktoré uviedla vo svojom upovedomení o výsledkoch vybavenia podnetu sťažovateľky z 5. októbra 2015, list č. 1874/2015/VOP, ktoré sa týkajú aj podanej sťažnosti. Verejná ochrankyňa práv v uvedenom liste konštatovala porušenie základných práv sťažovateľky podľa čl. 12 ods. 2 v spojení s čl. 26 ods. 1, 2 a 5 ústavy a § 3 zákona č. 167/2008 Z. z. o periodickej tlači a agentúrnom spravodajstve a o zmene a doplnení niektorých zákonov (tlačový zákon) v znení neskorších predpisov zo strany piatich ústredných orgánov štátnej správy, keďže postup vlády nie je oprávnená preskúmavať.

V doplnení sťažnosti doručenom ústavnému súdu 28. decembra 2015 sťažovateľka doplnila sťažnosť o stanovisko a argumenty Tlačovej rady Slovenskej republiky (ďalej len „tlačová rada“) uvedené v jej rozhodnutí č. 05/2015 zo 7. decembra 2015, v ktorom vyslovila, že postup vlády namietaný v sťažnosti, ktorá je predmetom tohto konania, považuje za porušenie slobody tlače obmedzením prístupu novinárov k informáciám. Predmetné rozhodnutie podľa sťažovateľky podporuje jej tvrdenia uvedené v sťažnosti a potvrdzuje ich opodstatnenosť. Sťažovateľka tiež zdôraznila, že lehota od podania sťažnosti je dostatočne dlhá na to, aby sťažnosť bola už aspoň predbežne prerokovaná. Pokiaľ sa dôvody na odmietnutie sťažnosti dosiaľ nenašli, zrejme to bude podľa názoru sťažovateľky preto, že neexistujú.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanovených zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany, a pred tým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu (IV. ÚS 128/04).

Ústavný súd považuje v danej veci za potrebné poukázať na svoje právne závery, ktoré už vyslovil vo svojej doterajšej judikatúre (III. ÚS 80/06, I. ÚS 354/08) vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 46 ods. 2 ústavy. Ústavný súd v tejto súvislosti uviedol, že odopretie súdnej ochrany vo veciach prieskumu rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy je v niektorých prípadoch dovolené „ex lege“, tento postup nie je ale namieste v prípade, ak ide o rozhodnutia a postupy, ktoré sa týkajú základných práv a slobôd (II. ÚS 50/01). Posledná veta čl. 46 ods. 2 ústavy túto skutočnosť výslovne potvrdzuje, keď uvádza: „Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.“ Citovaná ústavná norma žiadnym spôsobom neustanovuje, v akom type súdneho konania a na základe akého návrhu majú súdy takéto rozhodnutia preskúmavať, a ani sa nezmieňuje o druhu rozhodnutí, ktoré by mohli byť (z tohto dôvodu) vylúčené zo súdneho preskúmavania, pretože smeruje výlučne k ich obsahovej stránke a jej prostredníctvom k základným právam a slobodám. V dôsledku toho v prípade, keď sa rozhodnutie, resp. postup orgánu verejnej správy (bez ohľadu na jeho druh či formálne označenie) dotýka niektorého zo základných práv a slobôd, z právomoci súdov nesmie byť vylúčené. Vylúčenie takéhoto rozhodnutia zo súdneho preskúmavania (v správnom súdnictve) môže signalizovať porušenie čl. 46 ods. 2 poslednej vety ústavy (III. ÚS 138/03).

Zo sťažnosti sťažovateľky a z jej príloh ústavný súd zistil, že sťažovateľka vyjadruje nespokojnosť s neformálnym rozhodnutím členov vlády, ktoré prijali po skončení svojho zasadnutia 6. mája 2015, o ktorom informoval tlačový úradu vlády 11. mája 2015, v zmysle ktorého sa vláda rozhodla nekomunikovať s Denníkom N, vydavateľom ktorého je sťažovateľka. Dôvodom tohto opatrenia je v zmysle medializovanej informácie dlhodobé tendenčné informovanie tohto denníka o práci vlády, ktoré vyvrcholilo samolepkovou politickou antikampaňou. Dôsledkom prijatého rozhodnutia vlády je podľa sťažovateľky skutočnosť, že jednotlivé ministerstvá sa ním dôsledne riadia, keďže jej neposkytujú informácie o svojej činnosti napriek tomu, že im táto povinnosť vyplýva z § 3 tlačového zákona. Súčasne sťažovateľke jednotlivé ministerstvá odmietajú poskytnúť informácie aj podľa zákona o slobodnom prístupe k informáciám. Podľa názoru sťažovateľky nie je účelné domáhať sa v danom prípade právnej ochrany proti jednotlivým ministerstvám podaním žaloby podľa V. časti Občianskeho súdneho poriadku, pretože výsledkom takého postupu by bolo len rozhodnutie týkajúce konkrétnej informácie.

Ústavný súd vychádzajúc zo zásady subsidiarity sa zaoberal otázkou, či neexistuje iný súd, ktorý je oprávnený poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľky. V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka v petite sťažnosti síce žiada, aby ústavný súd vyslovil porušenie ňou označených práv rozhodnutím vlády spočívajúcim v dohode členov vlády nekomunikovať s Denníkom N, ktoré jej bolo elektronicky oznámené tlačovým odborom úradu vlády, odôvodnenie sťažnosti však sťažovateľka opiera len o viaceré konkrétne odmietnutia odpovedať na otázky redaktorov Denníka N zo strany jednotlivých ministerstiev podľa tlačového zákona, a tiež aj v zmysle zákona o slobodnom prístupe k informáciám, pričom neuvádza žiadne odmietnutie poskytnutia požadovanej informácie zo strany vlády. Ústavný súd súhlasí s názorom sťažovateľky, že orgány verejnej moci majú povinnosť poskytovať informácie o svojej činnosti za podmienok a spôsobom ustanoveným zákonom. Ústavný súd rovnako súhlasí aj s jej názorom, že rozhodnutia a postupy vlády v zásade nie sú preskúmateľné všeobecným súdom okrem prípadov, keď vláda vydáva individuálne správne akty, ktorými zakladá, mení alebo ruší konkrétne práva a povinnosti fyzických alebo právnických osôb. Rozhodnutia a postupy ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy (ako aj úradu vlády) sú podľa názoru ústavného súdu preskúmateľné všeobecnými súdmi podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, teda v rámci správneho súdnictva.

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Na základe týchto skutočností považoval ústavný súd za preukázané, že sťažovateľkou formulovaný skutkový obsah sťažnosti a možnosť jeho podradenia pod príslušné civilno-procesné normy upravujúce súdny prieskum zákonnosti rozhodovacej činnosti a postupov správnych orgánov (medzi ktoré jednotlivé ministerstvá a úrad vlády v zmysle zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov jednoznačne patria) nevyhnutne vedie k záveru, že zákonnú právomoc na poskytnutie ochrany označeným právam, ktorých porušenie sťažovateľka namieta, má všeobecný súd. Pokiaľ sťažovateľka pred podaním sťažnosti ústavnému súdu nepristúpila k ochrane svojich práv prostredníctvom návrhu na všeobecnom súde, ktorým by sa domáhala ochrany pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, nie je s ohľadom na uvedený princíp subsidiarity daná právomoc ústavného súdu (obdobne III. ÚS 152/03, II. ÚS 61/02, III. ÚS 72/02, I. ÚS 88/09). V danom prípade nie je právny dôvod, aby ústavný súd pristúpil ku skutkovému a právnemu posúdeniu postupu vlády, pokiaľ sťažovateľka opakovane poukazuje na pochybenia jednotlivých ministerstiev pri poskytovaní informácií denníku, ktorého je vydavateľkou. Prípadný úspech sťažovateľky v konaní pred všeobecnými súdmi podľa názoru ústavného súdu prelomí neformálnu dohodu členov vlády prijatú po rokovaní vlády, a tak zabezpečí efektívnosť poskytnutej súdnej ochrany.

Za tejto situácie by na prerokovanie sťažnosti bola daná právomoc ústavného súdu iba v prípade, ak by sťažovateľka tvrdila a preukázala také skutočnosti, ktoré by umožňovali ústavnému súdu postupovať podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde, teda, ak by sťažovateľka tvrdila a preukázala, že podmienku vyčerpania účinných opravných prostriedkov na ochranu svojich základných práv, na ktorých použitie je oprávnená podľa osobitných predpisov, nesplnila z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Sťažovateľka tieto dôvody hodné osobitného zreteľa, ako uviedla vo svojom stanovisku z 5. augusta 2015, pokiaľ by sťažnosť mala byť odmietnutá v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, vidí v tom, že podľa jej názoru nie je účelné domáhať sa právnej ochrany proti jednotlivým ministerstvám podaním žalôb podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku. Výsledkom takého postupu by bolo rozhodnutie týkajúce sa konkrétnej informácie a pri rozhodovaní o ďalšej žiadosti sťažovateľky by sa postup zopakoval, nehovoriac o neaktuálnosti takto získanej informácie pre účely informovania verejnosti. Právny poriadok preto podľa názoru sťažovateľky neposkytuje žiadny účinný právny prostriedok na ochranu jej práv okrem sťažnosti podanej ústavnému súdu. Jedine zrušením namietaného rozhodnutia vlády možno zabezpečiť včasnú a účinnú ochranu práv sťažovateľky, do ktorých bolo zasiahnuté.

Ústavný súd je však toho názoru, že dôvody uvedené sťažovateľkou mu neumožňujú postupovať podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde a prijať sťažnosť sťažovateľky na ďalšie konanie v situácii, keď nevyčerpala pred podaním sťažnosti ústavnému súdu účinné opravné prostriedky, ktoré jej zákon na ochranu jej základných práv poskytuje.

Nad rámec uvedeného ústavný súd dodáva, že petit sťažnosti formulovaný sťažovateľkou, v rámci ktorého žiada o zrušenie namietaného rozhodnutia vlády, ktoré spočíva v elektronickej informácii poskytnutej sťažovateľke tlačovým odborom úradu vlády, je podľa názoru ústavného súdu nevykonateľný, keďže neexistuje (a ani sťažovateľka uvedené netvrdí) žiadny oficiálny, resp. akýkoľvek iný dokument, ktorý by ministerstvám prikazoval dodržiavať namietané rozhodnutie vlády a nekomunikovať s Denníkom N, ktorý by tak bolo možné verdiktom ústavného súdu zrušiť. Okrem toho tvrdenie sťažovateľky o rešpektovaní rozhodnutia vlády celoplošne všetkými ministerstvami sa nezakladá na pravde, keďže, ako informoval samotný Denník N na svojej webovej stránke 9. októbra 2015, minister vnútra, ako aj minister zahraničných vecí na otázky redaktorov Denníka N medzitým odpovedali, dokonca minister zahraničných vecí mu poskytol rozhovor [Dostupné na internete: <https://dennikn.sk/263907/ombudsmanka-urad- vlady-porusil-neinformovanim-dennika-n-ustavu/>].

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd už ďalšími návrhmi sťažovateľky nezaoberal.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. apríla 2016