I. ÚS 229/2015

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. apríla 2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti MONAQ Leasing, a. s., Panská 13, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Oboer 277/2013 z 28. novembra 2014 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresný súd Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) uznesením č. k. 5 Er 804/2012­36 zo 4. decembra 2012 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“) zamietol žiadosť súdneho exekútora (ďalej len „súdny exekútor“) o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vo veci návrhu (ďalej len „oprávnená“), proti sťažovateľke ako povinnej na vymoženie pohľadávky 8 190 960,41 € s prísl. na základe notárskej zápisnice napísanej notárkou pod č. N 220/2005, Nz 57697/2005, NCRis 57120/2005 ako exekučného titulu.

Na základe odvolania oprávnenej Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k. 21 CoE 698/2012­83 z 25. júna 2013 zrušil uznesenie okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Okresný súd následne poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie.

Sťažovateľka podala proti uzneseniu krajského súdu dovolanie, ktoré najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol ako neprípustné.

Sťažovateľka v ďalšej časti svojej argumentácie, v ktorej namieta, že najvyšší súd „nezodpovedal podstatné sporné právne otázky, ktoré Sťažovateľ namietal v podanom Dovolaní“, uviedla: „Najvyšší súd SR vôbec neposudzoval postup Krajského súdu v Bratislave, ktorý zjavne nesprávne právne posúdil vec, keď dospel k záveru, že horeuvedená notárska zápisnica č. N 220/2005, Nz 57697/2005, NCRIs 57120/2005 zo dňa 28.11.2005 je materiálne vykonateľným exekučným titulom. ... Za najzávažnejšie pochybenie Krajského súdu v Bratislave, ktoré mal Najvyšší súd SR s poukazom na podstatu a charakter exekučného konania ex offo skúmať, je skutočnosť, že už sám Krajský súd v Bratislave mal skúmať samotnú prípustnosť exekúcie ex offo a následne ju z úradnej povinnosti zastaviť. ... Z výkladu ust. § 58 ods. 1 Exekučného poriadku vyplýva, že súd je povinný zisťovať dôvody pre pokračovanie v exekúcii alebo dôvody jej neprípustnosti. Zisťovanie dôvodov znamená, že zo strany exekučného súdu je potrebné skúmať všetky aspekty každej individuálnej právnej veci. V právnej veci medzi oprávneným a Sťažovateľom ako povinným je zrejmé, že v Súdnom konaní exekučné súdy dôvody neskúmali a Najvyšší súd SR uvedené žiadnym spôsobom neposudzoval.

V exekučnom konaní je exekučný súd povinný už pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku ex offo posúdiť povahu exekučného titulu, ktorý je podkladom pre udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. V exekučnej veci medzi a Sťažovateľom ako povinným je zrejmé, že exekučným titulom bola a je notárska zápisnica, ktorá však v tejto právnej veci nemôže byť exekučným titulom...“

Vo vzťahu k záverom najvyššieho súdu o tom, že nedoručením uznesenia okresného súdu, odvolania oprávnenej proti tomuto uzneseniu a uznesenia krajského súdu sťažovateľke ako povinnej v exekučnom konaní nedošlo k odňatiu možnosti sťažovateľky konať pred súdom, sťažovateľka uviedol: «Sťažovateľ ako povinný sa mal možnosť oboznámiť s týmito súdnymi rozhodnutiami a s odvolaním oprávneného až pri nahliadnutí do súdneho spisu, čo je z hľadiska zásad rovnosti účastníkov konania a kontradiktórnosti konania neprípustné. Európsky súd pre ľudské práva opakovane vo svojich rozhodnutiach (napr. Szabovicz vs. Švédsko, Milatová a ostatní vs. Česká republika), konštatoval, že je elementárnym právom účastníka konania mať možnosť oboznámiť sa s podaniami protistrany, keď uviedol: „Jedným z prvkov spravodlivého procesu v zmysle Článku 6 ods. 1 ods. 1 Dohovoru je jeho kontradiktórny charakter: každá strana musí zásadne mať možnosť nielen predložiť dôkazy a argumenty, ktoré považuje za potrebné, aby jej požiadavkám bolo vyhovené, ale i zoznámiť sa s každým dokladom a pripomienkou súdu za účelom ovplyvniť jeho rozhodnutie a vyjadriť sa k nim“. Obdobný názor zaujal i Najvyšší súd Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo 141/2010 zo dňa 21.10.2010, keď konštatoval, že: „právo účastníkov konania na doručenie procesných vyjadrení ostatných účastníkov treba považovať za súčasť práva na spravodlivý proces. Nedoručenie vyjadrenia účastníka konania druhému účastníkovi konania vytvára stav nerovnosti účastníkov v konaní pred súdom, čo je v rozpore s princípom kontradiktórnosti konania a rovnosti zbrani ako súčasti práva na spravodlivý proces. Keďže v danej veci vyjadrenie žalobcu nebolo doručené žalovanej, treba konštatovať, že v tejto súvislosti nebolo možné odvolacie konanie považovať za spravodlivé. Preto dovolací súd dospel k záveru, že došlo k porušeniu základného práva dovolateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (viď nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 335/06) v dôsledku čoho bola dovolateľke odňatá možnosť konať pred súdom (237 písm. f) OSP).“ Povinnosť rešpektovať toto právo však zostáva zachované i v exekučnom konaní, keďže takéto konanie veľmi výraznou mierou zasahuje do právneho postavenia a vlastníckeho práva Sťažovateľa ako povinného. Pokiaľ Sťažovateľ ako povinný nemal možnosť oboznámiť sa s obsahom odvolania oprávneného ani s právnym názorom Krajského súdu v Bratislave, ktorý zaujal v Uznesení KS BA, došlo tak k odňatiu možnosti konať pred súdom Sťažovateľovi. V tomto smere sa Sťažovateľ nemôže stotožniť s názorom Najvyššieho súdu SR v Uznesení NS SR, podľa ktorého nedoručením zamietnutia žiadosti exekútora o udelenie poverenia, odvolania oprávneného a rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave (Uznesenie KS BA) nedošlo k odňatiu možnosti konať pred súdom. Najvyšší súd SR iba formálne odkázal na skutočnosť, že Exekučný poriadok povinnosť doručovať rozhodnutia exekučných súdov a podaní oprávneného povinnému vyslovene neurčuje.

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vo veci jej sťažnosti takto rozhodol: „1.Základné právo spoločnosti MONAQ Leasing, a. s. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podlá čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, postupom a uznesením Najvyššieho súdu SR č. k. 2Oboer/277/2013 zo dňa 28.11.2014 porušené boli. 2.Uznesenie Najvyššieho súdu SR č. k. 2Oboer/277/2013 zo dňa 28.11.2014 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie. 3.Najvyšší súd SR je povinný uhradiť spoločnosti MONAQ Leasing, a. s. trovy konania v sume 355,73 €... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet právneho zástupcu...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd pre účely posúdenia opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietané uznesenie najvyššieho súdu.

Rozhodnutie o udelení poverenia na vykonanie exekúcie, resp. v danej veci zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nemôže opravnými prostriedkami napádať povinný, pretože takéto rozhodnutie nevyvoláva voči povinnému žiadne právne účinky, teda zamietnutím žiadosti na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a doručením tohto rozhodnutia súdnemu exekútorovi sa nemení právna pozícia povinného. Toto rozhodnutie má priame právne účinky len voči osobe exekútora. Poverenie na vykonanie exekúcie je individuálny právno­aplikačný akt, ktorý má priame právne účinky len voči osobe súdneho exekútora. Ide o procesný úkon exekučného súdu adresovaný súdnemu exekútorovi na základe, ktorého súdny exekútor môže začať vykonávať exekúciu (§ 36 ods. 2 veta druhá Exekučného poriadku) a ktorým súdny exekútor preukazuje svoje oprávnenie exekúciu vykonávať. Poverenie na vykonanie exekúcie však nemá priame právne účinky voči osobe povinného, preto povinný voči nemu nemôže využiť žiadne opravné prostriedky. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR č. k. 5Cdo/205/2011 a Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 254/2012. Podľa názoru dovolacieho súdu prvostupňový ani odvolací súd neodňal povinnému možnosť pred súdom konať tým, že mu nebolo doručené rozhodnutie o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia, odvolanie oprávneného ako aj následné rozhodnutie odvolacieho súdu o odvolaní oprávneného proti zamietavému rozhodnutiu súdu prvého stupňa o udelení poverenia na vykonanie exekúcie, nakoľko Exekučný poriadok, ktorým je exekučné konanie spravované, neukladá povinnosť súdom namietané rozhodnutia a podanie oprávneného doručovať povinnému. Vzhľadom na to, že povinný nie je v tomto štádiu exekučného konania subjektom procesné legitimovaným nie je preto oprávneným ani k podaniu ostatných dovolacích dôvodov týkajúcich sa konania exekučného súdu o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Keďže prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O. s. p. a dovolacím súdom neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O. s. p. Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie povinného v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný odmietol. So zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.“

Najvyšší súd v posudzovanom prípade preto postupoval ústavne konformne, keď sa nezaoberal sťažovateľkou namietanými nesprávnymi skutkovými a právnymi závermi krajského súdu, ktorých prieskum je možný, len ak je dovolanie prípustné.

Pokiaľ sťažovateľka namieta samotné závery najvyššieho súdu o absencii vady konania podľa § 237 písm. f) OSP, ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa dostatočným spôsobom vysporiadal so všetkými námietkami sťažovateľky v rozsahu potrebnom na rozhodnutie o prípustnosti dovolania a jeho záver o tom, že nedoručovaním uznesenia okresného súdu, odvolania oprávnenej proti tomuto uzneseniu a uznesenia krajského súdu nedošlo k odňatiu možnosti konať pred súdom, nie je zjavne neodôvodnený ani arbitrárny, práve naopak, obsahuje dostatok presvedčivých dôvodov.

Skutočnosť, že sa sťažovateľka nestotožňuje s právnym názorom najvyššieho súdu, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd uzatvára, že nezistil možnosť porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu, preto sťažnosť sťažovateľky odmieta podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť ako celok bola odmietnutá, bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky formulovanými v jej petite.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.