I. ÚS 230/2015

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. apríla 2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Špecializovaného trestného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. Tp 49/2014, ako aj uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 5 Tost 11/2015 z 1. apríla 2015 (ďalej len „uznesenie z 1. apríla 2015“) a jemu predchádzajúcim konaním.

Zo sťažnosti az jej príloh vyplýva, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tost 22/2014 z 10. júna 2014 bol sťažovateľ vzatý do väzby z dôvodu dôvodnej obavy z pokračovania v trestnej činnosti podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, pričom jeho väzba začala plynúť 10. júna 2014 a započítali sa do nej aj 3 dni, počas ktorých bol zadržaný pred vydaním rozhodnutia o väzbe Špecializovaným trestným súdom.

2. V prípade konania o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu podanej 28. januára 2015, ktorej prokurátorka úradu špeciálnej prokuratúry nevyhovela, a preto bol 20. februára 2015 spis v predmetnej veci predložený Špecializovanému trestnému súdu, ktorý o nej rozhodol uznesením sp. zn. Tp 49/2014 z 5. marca 2015 (ďalej len „uznesenie z 5. marca 2015“). Proti tomuto uzneseniu z 5. marca 2015 podal sťažovateľ sťažnosť, ktorá bola doplnená o písomné odôvodnenie prostredníctvom jeho obhajcu 12. marca 2015. O sťažnosti sťažovateľa rozhodol najvyšší súd uznesením z 1. apríla 2015. Sťažovateľ poukázal na to, že od podania žiadosti o prepustenie z väzby 2. septembra 2014 až do vydania končeného rozhodnutia (uznesenie najvyššieho súdu z 1. apríla 2015) v predmetnej veci uplynuli necelé tri mesiace a s ohľadom na dĺžku tohto konania považuje uvedené

uznesenie

najvyššieho súdu z 1. apríla 2015 a jemu predchádzajúce konanie za nezákonné.

Na základe uvedeného sťažovateľ uviedol: „... poukazujem na porušenie môjho práva podľa čl. 17 ods. 1, 2 Ústavy SR..., práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR..., práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru..., práva podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru..., práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru... Na základy vyššie uvedených skutočností žiadam, aby Ústavný súd Slovenskej republiky vydal nález, ktorým by Ústavný súd vyslovil porušenie označených článkov ústavy a dohovoru v konaniach vedených Špecializovaným trestným súdom pod sp. zn. Tp 49/2014 a Najvyšším súdom pod sp. zn. 5 Tost 11/2015 v súvislosti s právom na osobnú slobodu a na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby. Požadujem tiež, aby bolo uznesenie Najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tost 11/2015 zo dňa 1. apríla 2015 zrušené a Najvyššiemu súdu prikázané, aby ma neodkladne prepustil z väzby.“

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy

V súvislosti s touto časťou sťažnosti sťažovateľa ústavný súd ďalej poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej už vyslovil, že procesnoprávne garancie vyplývajúce z čl. 6 dohovoru, ako aj z čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2, čl. 48 ods. 1 a 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy sa týkajú tej časti trestného konania, ktorej predmetom je rozhodovanie o samotnom trestnom obvinení (resp. o obžalobe) osoby a nie sú priamo aplikovateľné na konanie týkajúce sa väzby. Ústavný súd preto tejto časti sťažnosti sťažovateľa, v ktorej namieta porušenie uvedených práv v súvislosti s konaním, v ktorom sa preskúmava zákonnosť jeho väzby, nevyhovel z dôvodu neexistencie vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označenými právami postupom Špecializovaného trestného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. Tp 49/2014, ako aj uznesením najvyššieho súdu z 1. apríla 2015 a jemu predchádzajúcim postupom.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru

2.1 K namietanému porušeniu práva na urýchlené rozhodovanie o zákonnosti väzby v konaní o žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu podanej 2. septembra 2014 vedenom na Špecializovanom trestnom súde pod sp. zn. Tp 49/2014

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva tento priebeh konania v predmetnej veci:

Úradu špeciálnej prokuratúry bola 2. septembra 2014 doručená žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu, ktorá bola uznesením Špecializovaného trestného súdu z 3. októbra 2014 zamietnutá a zároveň týmto uznesením bolo rozhodnuté o neprijatí písomného sľubu sťažovateľa (uvedené uznesenie bolo doručené sťažovateľovi 10. októbra 2014 a jeho obhajcovi 17. októbra 2014). Sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu z 3. októbra 2014 bola uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tost 38/2014 z 29. októbra 2014 (doručené sťažovateľovmu obhajcovi 18. novembra 2014) zamietnutá a zároveň v ňom uvedený súd neprijal písomný sľub sťažovateľa a rozhodol o tom, že jeho väzba nebude nahradená dohľadom probačného a mediačného úradníka.

V súvislosti s námietkou porušenia označených práv sťažovateľa uznesením najvyššieho súdu z 1. apríla 2015 a jemu predchádzajúcim postupom, ako aj postupom Špecializovaného trestného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. Tp 49/2014 ústavný súd predovšetkým poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej už vyslovil, že jednotlivé lehoty sa z hľadiska požiadaviek neodkladnosti alebo urýchlenosti posudzujú podľa všetkých okolností prípadu. V zásade však požiadavke neodkladnosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby v zmysle čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, resp. čl. 5 ods. 4 dohovoru nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale na týždne. Tejto požiadavke preto spravidla nemôže zodpovedať lehota konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne (III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05).

Úradu špecializovanej prokuratúry bola 28. januára 2015 doručená žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu, ktorej nevyhovel, a preto 20. februára 2015 spis v predmetnej veci predložil Špecializovanému trestnému súdu. Špecializovaný trestný súd svojím uznesením z 5. marca 2015 zamietol žiadosť sťažovateľa a zároveň rozhodol o neprijatí jeho písomného sľubu a ponúknutej peňažnej záruky, ako aj o nenahradení jeho väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka (uznesenie bolo sťažovateľovi doručené 24. marca 2014). Proti uzneseniu z 5. marca 2015 podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú písomne odôvodnil prostredníctvom svojho obhajcu 12. marca 2015. Najvyšší súd o sťažnosti sťažovateľa rozhodol svojím uznesením z 1. apríla 2015 (doručené obhajcovi sťažovateľa 14. apríla 2015) tak, že ju zamietol.