I. ÚS 230/2016

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. januára 2016 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Tdo 28/2015 z 24. septembra 2015 (ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu z 24. septembra 2015“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Komárno (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 T 40/2013 zo 17. júla 2014 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu zo 17. júla 2014“) odsúdený pre obzvlášť závažný zločin podľa § 172 ods. 1 písm. c) a d) a ods. 2 písm. a), c) a e) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) na nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní desať rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia. Krajský súd v Nitre (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. l To 84/2014 z 3. decembra 2014 (ďalej aj „uznesenie krajského súdu z 3. decembra 2014“) sťažovateľom podané odvolanie proti rozsudku okresného súdu zo 17. júla 2014 zamietol. Najvyšší súd uznesením z 24. septembra 2015 sťažovateľom podané dovolanie proti uzneseniu krajského súdu z 3. decembra 2014 odmietol.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol: „Konaním Najvyššieho súdu SR v trestnej veci sťažovateľa vedenej na Najvyššom súde SR pod č. k. 5 Tdo 28/2015 v súvislosti s rozhodnutím Najvyššieho súdu SR č. k. 5 Tdo 28/2015 zo dňa 27. 9. 2015 (správne má byť 24. 9. 2015, pozn.), došlo k porušeniu ústavného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a k porušeniu jeho ústavného práva na spravodlivé súdne konanie (aj porušenie článku čl. 8 ods. 2 a 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a najmä článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd vyhlásený pod č. 209/1992 Zb.)

Uznesenie

Najvyššieho súdu SR č. k. 5 Tdo 28/2015 zo dňa 27. 9. 2015 (správne má byť 24. 9. 2015, pozn.) sa zrušuje a tomuto súdu sa vec vracia na ďalšie konanie.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak [§ 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)]. Návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (obdobne aj podľa čl. 36 ods. 1 listiny) spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, odôvodnenie ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich občianskych práv a záväzkov na súde, ako aj pod tento článok spadá právomoc súdov rozhodnúť o oprávnenosti trestného obvinenia voči konkrétnej osobe. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prerokovanie veci (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) z 21. 2. 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivé prerokovanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08).

Najvyšší súd v uznesení z 24. septembra 2015 v podstatnom uviedol: „Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 377 Tr. por.) zistil, že dovolanie bolo podané oprávnenou osobou (§ 369 ods. 2 písm. b/ Tr. por.), v zákonom stanovenej lehote a na mieste, kde možno tento mimoriadny opravný prostriedok podať (§ 370 ods. 1, 3 Tr. por.). Dovolanie podal obvinený prostredníctvom zvoleného obhajcu, čo je v súlade s ustanovením § 373 ods. 1 Tr. por. Zároveň však pri predbežnom prieskume zistil, že dovolanie obvineného je potrebné odmietnuť na neverejnom zasadnutí, lebo je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 Tr. por. Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojich rozhodnutiach opakovane zdôrazňuje, že dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným k náprave výslovne uvedených procesných a hmotnoprávnych pochybení súdov a predstavuje výnimočné prelomenie zásady nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí, ktorá zásada je dôležitou zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty. Táto výnimočnosť je vyjadrená práve obmedzenými možnosťami pre podanie dovolania, aby sa širokým uplatňovaním tohto mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia opravná inštancia. Dovolanie preto možno podať iba z dôvodov taxatívne uvedených v ustanovení § 371 Tr. por., pričom dôvod dovolania sa musí v dovolaní vždy uviesť (§ 374 ods. 1 Tr. por.). Dovolací súd je pritom viazaný uplatnenými dôvodmi dovolania a ich odôvodnením (§ 385 ods. 1 Tr. por.) a nie je povolaný na revíziu napadnutého rozhodnutia zvláštnej iniciatívy.

V opačnom prípade, ak podané dovolanie iba formálne odkazuje na príslušné ustanovenie upravujúce dôvody dovolania, pritom v skutočnosti obsahuje argumenty stojace mimo uplatneného odvolacieho dôvodu, ide o dovolanie, ktoré je potrebné podľa § 382 písm. c/ Tr. por. odmietnuť. Obvinený , ako už bolo vyššie uvedené, opieral podané dovolanie o dovolací dôvod uvedený v ustanovení § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por., podľa ktorého dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom Vo všeobecnej rovine k tomuto dovolaciemu dôvodu považuje dovolací súd za nutné uviesť, že uvedený dôvod sa vzťahuje k najdôležitejšej fáze trestného konania – k dokazovaniu. Dokazovanie prebieha v štyroch etapách, začína vyhľadávaním, nasleduje etapa zadovažovania dôkazov, potom ich vykonávania a na záver etapa hodnotenia dôkazov. Za dôkaz pritom môže slúžiť všetko, čo môže prispieť k náležitému objasneniu veci a čo sa získalo z dôkazných prostriedkov podľa Trestného poriadku alebo podľa osobitného zákona. Dôvod dovolania podľa citovaného ustanovenia sa vzťahuje predovšetkým k tretej

Pre naplnenie tohto dovolacieho dôvodu sa preto vyžaduje, aby sa napadnuté rozhodnutie opieralo o nezákonné dôkazy. Zároveň však treba uviesť, že uvedený dovolací dôvod sa nevzťahuje na posledné štádium dokazovania – na hodnotenie dôkazov. V trestnom konaní platia zákonom stanovené pravidlá pre zisťovanie skutkového stavu veci a pre hodnotenie dôkazov.

S touto argumentáciou sa vyrovnal už druhostupňový súd v napadnutom rozhodnutí. Napriek tomu považuje dovolací súd za potrebné zdôrazniť, že v posudzovanom prípade nešlo o neoprávnený služobný zákrok policajtov. Polícia síce v kritickej dobe disponovala operatívnymi informáciami o predaji drog v jej obvode, ktoré však bolo potrebné preveriť a práve preto postupovala podľa zákona o policajnom zbore. Rozhodnutia, na ktoré obvinený poukazoval vo svojom dovolaní, zaoberajúce sa nepoužiteľnosťou dôkazu získaného pri neoprávnenom služobnom zákroku policajta, sa preto na daný prípad nevzťahujú. Z toho dôvodu dovolací súd nemohol námietky obvineného uvedené v jeho dovolaní akceptovať.“

uviedol: «Zaradenie „úradných záznamov“ do vyšetrovacieho spisu, ktorý bol predložený súdu je možné považovať len za ,,iniciatívu vyšetrovateľa“, ktorá nemá žiadnu výpovednú dôkaznú hodnotu. Vyšetrovací spis predložený súdu s obžalobou by mal obsahovať len také úkony a dôkazy, ktoré boli získané po začatí trestného stíhania, t.j. vyšetrovací spis by mal začínať uznesením o začatí trestného stíhania (samozrejme sa to netýka neodkladných a neopakovateľných úkonov). Ak však nastane situácia tak, ako v danej veci, že tomuto uzneseniu predchádzajú listiny – v danej veci úradné záznamy vyhotovené príslušníkmi Policajného zboru, ktorí nemajú postavenie orgánu činného v trestnom konaní, je potrebné tieto aj takto posudzovať. V žiadnom prípade takéto úradné záznamy nemožno považovať za dôkaz použiteľný v konaní pred súdom, a práve preto z tohto dôvodu mali byť tieto zo spisu predkladaného súdu vylúčené a to najneskôr prokurátorom pri podaní obžaloby. Keďže takéto úradné záznamy nemožno považovať za dôkaz uplatniteľný v konaní pred súdom potom z toho plynie záver o tom, že ani súd ani žiadna procesná strana nimi ako

Trestného poriadku alebo osobitných zákonov. Ich činnosť, ktorou sa zaoberal aj súd I. stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku v žiadnom prípade nemožno považovať za svojvoľnú a priečiacu sa zákonu. Formy, metódy i postupy, ktoré v danej veci použili orgány polície resp. orgány činné v trestnom konaní sledovali cieľ určený v § 1 Tr. por.

Niet pochýb o tom, že to bol práve on, kto výrazným, hrubým a opakovaným spôsobom porušil právny poriadok Slovenskej republiky spáchaním žalovaného činu. V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na jeho konanie keď odmietol výzvy polície, unikal rýchlou jazdou motorovým vozidlom polícií čím ohrozoval ostatných účastníkov cestnej premávky.

Metodika zisťovania množstva a hodnoty drogy prostredníctvom týchto štátnych inštitúcií je úplne bežná v praxi orgánov činných v trestnom konaní a súdov a je všeobecne akceptovateľná. I keď prax prináša určité „odklony“ stále prevláda uvedená metodika, je tomu aj vzhľadom na nie príliš kvalitnú právnu úpravu v Trestnom zákone, v rámci ktorej je potrebné osobitne vytknúť absenciu právnej úpravy pojmu tzv. obvykle jednorazovej dávky“ a jej aplikáciu pri jednotlivých drogových trestných činoch. Takéto nedostatky sa však vyskytujú aj pri iných trestných činoch a preto je na pleciach súdov sa s týmto vyrovnať v rámci toho, že len súd samostatne a nezávisle rozhoduje všetky otázky súvisiace s trestným konaním, vrátane toho koľko dôkazov vykoná a v akom rozsahu, a ako tieto dôkazy vyhodnotí. Preskúmaním výroku o treste odvolací súd zistil, že druh trestu určil súd I. stupňa správne, avšak jeho výmeru je potrebné považovať za miernu, v žiadnom prípade nie za neprimerane prísnu (§ 321 ods. 1 písm. e/ Tr. por.). Je tomu práve vzhľadom na osobu

Náprave tohto nedostatku však bráni prekážka zákazu „reformatio in peius“, keďže prokurátor nepodal odvolanie v neprospech obžalovaného. Za nedôvodnú považoval odvolací súd i požiadavku na vyčkanie skončenia konania vo veci konania o návrhu odsúdeného na povolenie obnovy konania vo veci OS Galanta sp. zn. 1 T/178/2005. V tomto konaní možno očakávať kladné rozhodnutie o zrušení len pôvodného trestu (a následne aj uloženie nového trestu), nie však výroku o vine, ktorý je stále právoplatný, preto nie je akceptovateľný právny záver obžalovaný o tom, že „môže dôjsť dokonca k zahladeniu tohto nezákonného trestu“. Nie je možné akceptovať ničím nekonkretizovanú námietku obžalovaného o porušení práva na spravodlivé súdne konanie a na obhajobu.

Vzhľadom na obsahovú spojitosť uznesenia krajského súdu z 3. decembra 2014 s rozsudkom okresného súdu zo 17. júla 2014 považoval ústavný súd taktiež za potrebné odcitovať aj relevantnú časť odôvodnenia rozsudku okresného súdu, ktorý v podstatnom

§ 172 odsek 1 písmeno c), písmeno d), odsek 2 písmeno a), písmeno c), písmeno e) Trestného zákona. Ako to z vykonaného dokazovania vyplýva, obžalovaný si po dlhší čas zaobstarával väčšie množstvo pervitínu, ktorým obchodoval jednak v okolí obce ale aj v okrese Z jeho výpovede vyplýva, za akú sumu peňazí predával jednotlivú dávku.

Aj z tohto muselo byť zrejmé obžalovanému, že šlo o policajtov. Obžalovaný počas cesty požiadal , aby podľa jeho pokynu vyhodila taštičku, ktorú predtým vytiahol spod sedadla spolujazdca. Ona jeho pokyn splnila. Súd považoval práve výpovede obžalovaného z prípravného konania, ako aj svedkyne z prípravného konania za pravdivé a vierohodné. Opis udalostí, tak ako ich opísala svedkyňa zodpovedal aj výpovedi obžalovaného z prípravného konania a ďalších svedkov, ktorí boli vypočutí v tejto veci v súvislosti s prenasledovaním vozidla obžalovaného, keď tento unikal spred príslušníkom polície. Aj títo svedkovia opisujú, že z vozidla bolo niečo vyhodené, avšak vtedy hneď nezastavili, nakoľko pokračovali v prenasledovaní obžalovaného. Na miesto sa vrátili až potom, keď obžalovaného zadržali, ako vošiel do slepej ulice. Táto jej výpoveď korešponduje aj so zápisnicou o ohliadke miesta činu. Svedkyňa totiž v prípravnom konaní uvádzala, že ešte pred tým ako tašku odhodila, z nej niečo vypadlo. Zodpovedá tomu práve obsah uvedenej zápisnice, podľa ktorej medzi stopou č. 1, taška so zatavenými striekačkami

Súd výpoveď svedkyne z hlavného pojednávania hodnotil ako nevierohodnú. Na hlavnom pojednávaní uvádzala, že jej pervitín dal prvýkrát známy, o ktorom nevedela ako sa volá. Taktiež je nevierohodná aj v tom, že sa jej obžalovaný počas toho ako ich naháňali policajti spýtal, prečo ich naháňajú. Vtedy však už unikali pred policajtmi. Títo ich začali naháňať až keď obžalovaný začal pred nimi unikať. Je to však v rozpore s tým, čo tvrdila na polícii, že jej obžalovaný povedal, aby vyhodila tašku s drogami, ktorú vytiahol spod sedadla a podal jej ju do ruky, pričom to mala vyhodiť až vtedy, keď jej to povie. Toto aj urobila. Taška aj s drogami sa následne našla na tom mieste, kde bola vyhodená touto svedkyňou. Obrana obžalovaného, že v danom prípade bolo vykonávané sledovanie osoby, nezodpovedá skutočnosti, nakoľko podľa § 113 odsek 1 Trestného poriadku, sa sledovaním osoby a veci rozumie získavanie informácií o pohybe a činnosti osoby alebo pohybe veci, ktoré sa vykonáva utajovaným spôsobom; sledovanie možno vykonať v trestnom konaní o úmyselnom trestnom čine, ak možno dôvodne predpokladať, že ním budú zistené skutočnosti významné pre trestné konanie.

osoby. Sledovanie osoby si v tomto prípade nemožno zamieňať s prenasledovaním unikajúcej osoby. Obžalovaný bol príslušníkmi polície kontrolovaný, avšak po výzve polície z miesta činu začal unikať. Jeho nasledujúce prenasledovanie príslušníkmi polície na motorových vozidlách rozhodne nie je utajovaný spôsob sledovania. Utajované nie je ani to, keď policajt oznámil obžalovanému policajnú akciu. Pokiaľ ide o obvykle jednotlivé dávky, súd tieto určil na základe posudku Kriminalistického a expertízneho ústavu policajného zboru Určil najvyššiu hodnotu, akú uviedli podľa množstva na obvykle jednorazovú dávku, teda v prospech

Nedisponovali žiadnym dôkazom, ktorý by nesporne usvedčoval obžalovaného z páchania trestnej činnosti, bol iba podozrivý z páchania takejto činnosti. Obžalovaný bol pristihnutý priamo pri páchaní trestnej činnosti. Obžalovaný už bol v minulosti pre obdobný trestný čin odsúdený Okresným súdom Galanta, spisová značka 1 T/178/2005 a bol mu uložený trest odňatia slobody vo výmere 6 rokov a 4 mesiace.“

Ústavný súd považuje v prvom rade za podstatné uviesť, že podľa už spomenutej konštantnej judikatúry nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Ústavný súd teda pripomína už spomenutý obmedzený rozsah jeho právomoci preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov, Trestný poriadok a Trestný zákon nevynímajúc, viedli k rozhodnutiu vo veci samej. K tomu dodáva, že nepatrí do jeho právomoci zaoberať sa rozhodnutím o vine a treste (II. ÚS 31/94) ani otázkou právnej kvalifikácie skutku, ktorý je predmetom trestného stíhania a o ktorom sa s konečnou platnosťou koná a rozhoduje pred všeobecnými súdmi (I. ÚS 18/00). Inými slovami, úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy taktiež vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 19/02), a taktiež skutočnosť, že konanie pred všeobecnými súdmi neskončilo podľa predstáv sťažovateľa, sama osebe nie je právnym základom na namietnutie porušenia práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (obdobne aj podľa čl. 36 ods. 1 listiny) a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažnosťou podanou ústavnému súdu, pretože označené právo v sebe nezahŕňa záruku úspechu v konaní (II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08).

Podľa § 39 ods. 3 zákona o Policajnom zbore monitorovaním osôb a dopravných prostriedkov na účely tohto zákona sa rozumie spracúvanie informácií o osobách a dopravných prostriedkoch v rozsahu údajov podľa Schengenského dohovoru, 18aa) ktoré získali útvary Policajného zboru pri plnení svojich úloh.

Podľa § 39a ods. 1 zákona o Policajnom zbore kriminálnym spravodajstvom sa na účely tohto zákona rozumie činnosť, ktorou sa utajeným spôsobom získavajú, sústreďujú a vyhodnocujú informácie o trestných činoch a ich páchateľoch a vytvárajú sa podmienky na použitie agenta.

Pojem svojvôle možno aplikovať na prípady, keď všeobecný súd urobí taký výklad použitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s princípom spravodlivosti alebo ho urobí v inom než v zákonom ustanovenom a právnom myslení či konsenzuálne akceptovanom význame alebo bez bližších nerozpoznateľných kritérií. Označené porušenie niektorej z noriem jednoduchého práva v dôsledku svojvôle alebo v dôsledku interpretácie, ktorá je v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti, mohlo byť spôsobilé zasiahnuť do označených základných práv sťažovateľa.

Vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec sa vzťahujúcich predovšetkým hmotnoprávnych zákonných ustanovení je napadnuté uznesenie najvyššieho súdu aj náležite odôvodnené. Najvyšší súd vo svojom uznesení z hľadiska právnej argumentácie v dovolacom konaní postačujúcim a primeraným spôsobom ozrejmil, z akých úvah vychádzal pri posudzovaní podmienok dokazovania vykonaného v trestnej veci sťažovateľa, vrátane jeho námietok pri postupe orgánov činných v trestnom konaní, ku ktorým sa adresne vyjadrili už súdy nižších stupňov.

Bolo to tak najmä pri prehliadke iných priestorov a pozemkov vykonanej 3. apríla 2013, ako aj pri obhliadke miesta činu vykonanej taktiež 3. apríla 2013, pričom týmito neodkladnými úkonmi sa v rozhodujúcej miere podarilo zabezpečiť vecné dôkazy potvrdzujúce spáchanie trestnej činnosti sťažovateľom. Žiadny z už prezentovaných neodkladných úkonov nebol vykonaný v rozpore s postupom predpokladaným Trestným poriadkom a z procesného hľadiska bol prípustný a zákonný. Navyše, súdy svoj záver o trestnoprávnej zodpovednosti sťažovateľa založili na celej rade na hlavnom pojednávaní vykonaných dôkazov, z ktorých aj ustálili svoje právne závery. Ústavný súd z obsahu spisového materiálu, ktorý si vyžiadal, nedospel k záverom, ktoré by potvrdzovali, že by postup príslušníkov Policajného zboru služobne zaradených na úseku kriminálnej polície bol v rozpore s už citovanými ustanoveniami zákona o Policajnom zbore.

dohovoru. Vzhľadom na uvedené ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto jej časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti. K rovnakému záveru dospel ústavný súd aj pri posudzovaní namietaného porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 8 ods. 2 listiny.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať ďalšími návrhmi sťažovateľa na ochranu ústavnosti, keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. apríla 2016