I. ÚS 231/2015

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. apríla 2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti MBB a. s., ČSA 26, Banská Bystrica (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 10 Sžr 36/2014 z 11. februára 2015 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) svojím rozsudkom č. k. 23 S 1/2013­160 zo 4. decembra 2013 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku zamietol ako nedôvodnú žalobu, ktorou sa sťažovateľka domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu o nesplnení podmienok pre účastníctvo sťažovateľky v konaní o uplatnenom reštitučnom nároku oprávnenej osoby a spol.

Sťažovateľka proti rozsudku krajského súdu podala odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd tak, že napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok krajského súdu.

Sťažovateľka v podstatnej časti svojej sťažnostnej argumentácie poukazuje na svoje odvolacie námietky proti rozsudku krajského súdu, s ktorými sa najvyšší súd nevysporiadal dostatočne a správne, a tým dospel k neprávnym právnym záverom v otázke jej účastníctva v dotknutom správnom konaní. Osobitne zdôrazňuje nevysporiadanie sa najvyššieho súdu s otázkou právoplatnosti rozhodnutia správneho orgánu vo veci samej (vo veci reštitučných nárokov), ktorá bola podľa nej rozhodná aj pre správne ustálenie jej účastníctva v správnom konaní.

. . v ktorom sťažovateľ uviedol, že rozsudok Krajského súdu. . . vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci spočívajúceho najmä v nesprávnej aplikácii správneho poriadku v otázke nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia správneho orgánu.

Na základe vyššie uvedených skutočností je teda zrejmé, že vyššie uvedené správne (reštitučné) konanie ešte nebolo právoplatne skončené a sťažovateľ resp. žalobca je tak zatiaľ stále neprávoplatným rozhodnutím Pozemkového úradu Banská Bystrica číslo 563/95 zo dňa 02.05.1995 priamo dotknutý vo svojich vlastníckych právach, pričom je právne bezvýznamné, že sťažovateľ resp. žalobca spoločnosť MBB a.s. vznikla až dňa 11.01.2000, pretože v súčasností, v stave neukončeného správneho konania, je sťažovateľ resp. žalobca ako súčasný vlastník nehnuteľností zapísaných na rozhodnutím Pozemkového úradu Banská Bystrica číslo 563/95 zo dňa 02.05.1995 priamo dotknutý vo svojich vlastníckych právach tým, že na základe rozhodnutia Pozemkového úradu Banská Bystrica číslo 563/95 zo dňa 02.05.1995 by mal svoje výlučné vlastníctvo k niektorým pozemkom zapísaným na stratiť, pričom samotné vyznačenie nadobudnutia právoplatnosti na predmetnom rozhodnutí považuje sťažovateľ za nesprávne a nezákonné a toto nesprávne a nezákonné vyznačenie nadobudnutia

ešte ani nezačala plynúť. V tejto situácii nemožno použiť § 250b O. s. p. ani vo vzťahu k týmto dvom účastníkom konania, pretože ide o takých účastníkov konania, s ktorými sa v predmetnom správnom konaní konalo ako s účastníkmi konania, len im rozhodnutie nebolo doručené, a teda konanie nie je skončené a rozhodnutie nenadobudlo právoplatnosť. V predmetnom odvolaní sťažovateľ tiež uviedol, že v nadväznosti na vyššie

V predmetnom odvolaní sťažovateľ tiež uviedol, že nie je tiež správny názor Krajského súdu v Banskej Bystrici, že vady doručovania predmetného reštitučného rozhodnutia nie je možné namietať po uplynutí lehôt na podanie opravných prostriedkov, pretože tieto lehoty neplynú od jeho vydania ale od jeho doručenia, a teda pre vady v doručovaní resp. z dôvodu jeho nedoručenia dvom známym účastníkom konania ešte ani nezačali plynúť, a tak počas neukončeného správneho konania žalobca tým že nadobudol vlastníctvo predmetným rozhodnutím dotknutých pozemkov stal sa ex lége subjektom s nárokom byť účastníkom predmetného správneho konania a tohto svojho nároku sa domáha a ho aj uplatňuje vstupom do neukončeného reštitučného konania, ktoré nebolo ukončené nadobudnutím právoplatnosti rozhodnutia pre vady v jeho doručovaní dvom v čase jeho vydania známym účastníkom konania, s ktorými správny orgán, ktorý predmetné rozhodnutie vydal, konal ako s oprávnenými osobami, avšak predmetné rozhodnutie im nedoručil. V predmetnom odvolaní sťažovateľ teda tiež uviedol, že podľa jeho názoru, vadu v doručovaní správneho rozhodnutia, ktorá spôsobuje

odpoveď Ministerstva dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja SR zo dňa 05.04.2012 číslo 10187/2012/SVBP 20054/PÍ, ktoré boli priložené k jeho odvolaniu, ktorými tiež preukazoval správnosť a zákonnosť svojej právnej argumentácie, ktorá nie je vôbec svojvoľná a ani ojedinelá.

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vo veci jej sťažnosti takto rozhodol: „1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sžr/36/2014 z 11. februára 2015 porušené bolo. 2. Ústavný súd Slovenskej republiky rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sžr/36/2014 z 11. februára 2015 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd pre účely posúdenia opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietaný rozsudok najvyššieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok krajského súdu.

oznámila prvostupňovému správnemu orgánu vstup do správneho konania z dôvodu, že môže byť rozhodnutím správneho orgánu dotknutá na svojich právach a právom chránených záujmoch, nakoľko je vlastníkom dotknutých nehnuteľností.

Prvostupňový správny orgán vydal rozhodnutie č. OP/2012/001774 1/Hup zo dňa 03.09.2012, ktorým rozhodol, že žalobkyňa nespĺňa podmienky na priznanie účastníka konania vo veci uplatneného reštitučného nároku oprávnenej osoby a spol. Žalobkyňa podala proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu v zákonnej lehote odvolanie s návrhom, aby príslušný orgán predmetné rozhodnutie zrušil. Žalovaný zamietol odvolanie žalobkyne a potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho

konania. Odpoveď nato, koho správny poriadok považuje za účastníka správneho konania, dávajú predpisy hmotného práva, v našom prípade zákon č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov (ďalej len „reštitučný zákon“). Podľa jednej z vyššie uvedených definícii, sa za účastníka správneho konania považuje určitá osoba už na základe jej tvrdenia, že môže byť rozhodnutím správneho orgánu vo svojich právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach priamo dotknutá.

neexistovala. V tejto súvislosti ešte najvyšší súd poukazuje aj na tú skutočnosť, že pri rozhodovaní správneho orgánu je pre správny orgán rozhodujúci stav v dobe vydania „preskúmavaného“ rozhodnutia, pričom k novým skutočnostiam, ktoré vznikli po vydaní rozhodnutia správneho orgánu treba prihliadnuť len vtedy, ak by tieto nové skutočnosti mohli mať vplyv na posúdenie správnosti rozhodnutia v čase rozhodnutia súdu (pozri judikát R 78/1967). To znamená, že skutkový a právny stav je v čase vydania rozhodnutia pre správny orgán záväzný a rozhodujúci (v tom čase žalobkyňa neexistovala a správny orgán rozhodoval len o nárokoch oprávnených osôb), pričom pri rozhodovaní veci nemôže správny orgán brať do úvahy skutočnosti, ktoré nastali v minulosti, avšak v čase vydania rozhodnutia už netrvajú, ako ani predvídať skutočnosti, ktoré v čase vydania ešte nenastali, teda tú skutočnosť, že v budúcnosti vznikne žalobkyňa, ktorá bude v katastri nehnuteľnosti evidovaná ako vlastnícka sporných nehnuteľností, o ktorých sa vedie sporové konanie na Okresnom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. 20C/120/2010.

. . V ustanovení § 250b ods. 2 O. s. p. je zakotvený inštitút tzv. opomenutého účastníka. Ak žalobu podá niekto, kto tvrdí, že mu rozhodnutie správneho orgánu nebolo doručené, hoci s ním ako s účastníkom konania mal konať, súd musí zisťovať nasledujúce skutočnosti: či mala byť žalobkyňa účastníkom správneho konania v zmysle správneho poriadku charakter rozhodnutia, ktoré žalobkyňa žalobou napáda. Správny súd v rámci konania o žalobe opomenutého účastníka otázku, či žalobkyňa je alebo nie je opomenutý účastník, šetrí ako otázku predbežnú.

Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu podľa § 219 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 250ja ods. 3 O. s. p. ako vecne správny potvrdil.»

Ústavný súd po oboznámení sa s napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu dospel k záveru, že sťažnostná argumentácia sťažovateľky nie je spôsobilá spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov najvyššieho súdu. Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa relevantne vysporiadal so všetkými skutočnosťami rozhodnými v danej veci a s odvolacími námietkami sťažovateľky (s ktorými sa zhodujú v podstatnej časti aj jej sťažnostné námietky) a svoje závery dostatočne odôvodnil, tak ako sú tieto už citované. Ústavný súd preto nezistil, že by najvyšším súdom aplikovaný postup pri hodnotení zákonnosti záverov krajského súdu a pri ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do namietaného rozsudku v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Keďže ústavný súd nezistil možnosť sťažovateľkou namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu, odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.