I. ÚS 232/2016

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. januára 2016 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základných práv podľa čl. 1 ods. 1 a 2 a čl. 2 ods. 2 v spojení s čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 41 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) a základného práva podľa čl. 12 ods. 2 v spojení s čl. 30 ods. 4 a čl. 36 ods. 1 písm. b) ústavy vyjadrením predsedníčky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 30. októbra 2015 k činnosti sťažovateľa, ktoré je súčasťou jeho hodnotenia v súvislosti s výberovým konaním vedeným pod sp. zn. Spr 1131/2015 a jeho výsledkami vyhlásenými 25. novembra 2015 (ďalej len „výberové konanie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že predsedníčka najvyššieho súdu vyhlásila výberové konania na obsadenie dvoch voľných miest na funkcie predsedu trestnoprávneho senátu najvyššieho súdu, ktoré sa malo uskutočniť 25. novembra 2015. Sťažovateľ podal žiadosť o zaradenie do tohto výberového konania 9. októbra 2015.

Na základe týchto vyjadrení, stanovísk a zistení predseda trestného kolégia hodnotil činnosť sťažovateľa výrokom „dobrý“ v súlade s ustanovením § 27e ods. 1 písm. b/ zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

Predsedníčka najvyššieho súdu a predseda trestného kolégia týmto námietkam zaujatosti nevyhoveli, sťažovateľa nevypočuli a so svojím vyjadrením k sťažnosti neoboznámili. Sudcovská rada najvyššieho súdu nepovažovala tieto námietky zaujatosti za relevantné bez toho, aby ho k sťažnosti vypočula. Dôvod zaujatosti sťažovateľ pritom vyvodzuje z celej rady riadiacich aktov predsedníčky najvyššieho súdu iba kvôli rozhodovacej činnosti v senáte 1 T (riadiaci predseda , členovia a ), teda pre právne názory uvedené v rozhodnutiach 1 Tdo 8/2015 z 23. februára 2015 (vec obv. ) a 1 To 1/2015 (vec obv. ) po medializácii názorov politikov na označené rozsudky, na základe ktorých začala členov senátu 1 T najskôr kritizovať, a potom aj postihovať tým, že rozpustila tento senát opatrením č. 11 k Rozvrhu práce na rok 2015 z 26. augusta 2015, Spr 956/2015 a súčasne sťažovateľa od 1. septembra 2015 zaradila do senátu 6 T, v dôsledku čoho aj v súčasnosti je aktívnym členom piatich senátov - troch trojčlenných a dvoch päťčlenných senátoch.

Uvedené rozhodnutie nie je v súlade so zákonom a zásadami pre prácu v domácom prostredí. Aj v tejto súvislosti sťažovateľ podal ústavnú sťažnosť 1. decembra 2015 a je vedená pod sp. zn. Rvp 15598/2015. Pre úplnosť treba uviesť ešte aj to, čo tiež preukazuje zaujatosť predsedníčky najvyššieho súdu, že pred výberovým konaní 20. novembra 2015 podala ďalší návrh na začatie disciplinárneho konania vedený na Disciplinárnom súde pod sp. zn. 2 Ds 8/2015 aj proti sťažovateľovi za právny názor vyjadrený v rozsudkoch Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. mája 2015, sp. zn. 1 To 1/2015 ( ) a z 22. júla 2015, sp. zn. 2 TdoV 16/2014 ( ). V námietke zaujatosti spracovateľa vyjadrenia k hodnoteniu sudcu prihláseného do výberového konania adresovaného 3. až 5. novembra 2015 predsedovi trestného kolégia, predsedníčke najvyššieho súdu a Sudcovskej rade najvyššieho súdu, sťažovateľ sa domáhal vyhotovenia objektívneho hodnotenia zo strany predsedníčky, respektíve vypracovania nového hodnotenia iným štatutárom najvyššieho súdu. Vo vyjadrení predsedníčka opomenula hodnotiť účasť sťažovateľa v dvoch revíziách

trestné veci. Ani v jednom prípade nedošlo, aby sťažovateľ veci nevybavil alebo vybavenie veci odmietol. Výtka predsedníčky, že sťažovateľ vybavil menej vecí ako ostatní dvaja uchádzači vo výberovom konaní nie je na mieste, pretože na tom nemal podiel. Predseda trestného kolégia bez svojho stanoviska zaslal námietku zaujatosti sudcovskej rade, ktorá jeho stanovisko k námietke urgovala a jeho dodatočné vyjadrenie na vedomie sťažovateľovi nezastala. Predsedníčka stanovisko k námietkam zaujatosti sťažovateľovi nezaslala, ani ho sním neoboznámila. Sudcovská rada po oboznámení sa s uvedenými stanoviskami, uznesením č. 81/2015 z 18. novembra 2015 vyslovila, že námietky sťažovateľa považuje za nedôvodné a vylúčenie predsedníčky najvyššieho súdu za neopodstatnené, pričom k takémuto záveru dospela bez toho, aby sťažovateľa vypočula, resp. mu umožnila zúčastniť sa na zasadnutí, na ktorom prerokovávala sťažnosť, hoci predsedníčka bola na zasadnutí prítomná.

Sťažovateľ ďalej uviedol, že «je obeťou porušenia svojho základného práva na prístup k verejnej funkcii za rovnakých podmienok, na dobrú správu veci verejných, na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky a na ochranu pred diskrimináciou v zamestnaní za právne presvedčenie, zmýšľanie, resp. názor, predložil skutočnosti dostatočne odôvodňujúce záver o tom, že nebol vypočutý predsedníčkou a ani Sudcovskou radou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pred prijatím individuálneho správneho aktu zaujatej, ktoré sa ho nepriaznivo dotýka. Predsedníčka svoje zaujaté vyjadrenie k hodnoteniu sťažovateľa nielenže nedoplnila, ale najmä nepoverila jeho vypracovaním iného nezaujatého štatutára najvyššieho súdu a napadnuté vyjadrenie zákonným spôsobom neodôvodnila (musí preukázať prima facie zásah), v dôsledku čoho je oprávnene založená domnienka, vo vzťahu ku ktorej leží povinnosť dokázať opak na strane vykonávajúcej uvedený zásah. Aj keď Charta základných práv EÚ v danom prípade nie je aplikovateľná, treba ju uvádzať ako východisko na objasnenie obsahu základného práva na dobrú správu vecí verejných vyvodeného z čl. 1 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, do ktorého patrí i právo na vypočutie pred prijatím nepriaznivého vyjadrenia k hodnoteniu, hoci v zmysle čl. 17 odporúčania Výboru ministrov Rady Európy Rec (2007/7 z 20. júna 2007 o dobrej správe musia byť správne rozhodnutia formulované v jednoduchej, jasnej a zrozumiteľnej podobe a musia obsahovať primerané zdôvodnenie, zahrňujúce skutkové a právne dôvody, pre ktoré bolo vydané. Do tohto základného práva patria otázky, či predsedníčka najvyššieho súdu ako orgán riadenia a správy súdu:

2015 (namiesto 126 rozhodnutí iba z 95) a nevyhodnotila účasť na dvoch revíziách Špecializovaného trestného súdu (rozhodovacia činnosť za obdobie od 1. júla 2006 do 30. júna 2011) a Krajskom súde v Prešove (rozhodovacia činnosť za obdobie od 1. januára 2007 do 31. decembra 2012) v období od 21. júna 2011 do 25. septembra 2012 a od 8. apríla 2013 do 31. decembra 2014 bez zníženia nápadu vecí v senáte 4 T. V dôsledku tejto zaujatosti pridelila sťažovateľovi 20 z 35 možných bodov. Predseda trestného kolégia a prieskumná komisia, všetko sudcovia, ktorí prácu sťažovateľa poznajú, pridelili maximálny počet bodov. Predseda trestného kolégia 30 a prieskumná komisia 35 bodov. Iba pre svojvôľu v hodnotení predsedníčky súdu sťažovateľ dosiahol len 85 bodov (z maximálneho počtu 100 bodov), čo odôvodňovalo hodnotenie „dobrý“. Stalo sa tak preto, aby vo výberovom konaní neuspel. Výberová komisia na základe tohto neobjektívneho hodnotenia s vedomím, že sťažovateľ proti nemu vzniesol námietku zaujatostí a neobjektívností pridelila sťažovateľovi maximálny počet bodov 24, čím dosiahol celkový počet bodov 109 a umiestnil sa na treťom mieste. Označený zásah do práv na prístup k verejnej funkcii za rovnakých podmienok, na dobrú správu veci verejných, na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky a na ochranu pred diskrimináciou v zamestnaní za právne presvedčenie, zmýšľanie, resp. názor, veľkou intenzitou zasiahol do súkromnej sféry sťažovateľa a do jeho profesionálnych, sociálnych a rodinných vzťahov, preto žiada aj o primerané finančné zadosťučinenie v sume 10.000,- Eur, ktoré je úmerné danému zásahu do základných práv sťažovateľa aj v zmysle rozhodnutia Ústavného súdu v kauze .».

Spr. 1131/2015 a výsledkami výberového konania z 25. novembra 2015 vyhlásené predsedom výberovej komisie pod Spr 1131/2015 porušené boli. 2. Vyjadrenie predsedníčky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky k činnosti hodnoteného sudcu z 30. októbra 2015, ktoré je súčasťou hodnotenia sťažovateľa v súvislosti s výberovým konaním z 2. novembra 2015, Spr 1131/2015, vo výberovom konaní 25. novembra 2015 a výsledky výberového konania z 25. novembra 2015 vyhlásené predsedom výberovej komisie pod Spr 1131/2015 sa zrušujú. 3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť sťažovateľovi nemajetkovú ujmu v sume 10 000,- Eur... na účet sťažovateľa, na ktorý mu je zasielaný plat, do jedného mesiaca od doručenia tohto nálezu. 4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania v sume 363,79 eur... na účet jeho právneho zástupcu Bohumila Nováka do 1 mesiaca od doručenia tohto nálezu.“

Sťažovateľ zároveň ústavnému súdu navrhol vo veci rozhodnúť o dočasnom opatrení podľa § 52 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ktorým ústavný súd odloží vykonateľnosť „rozhodnutia predsedníčky najvyššieho súdu“.

Súčasne sťažovateľ tvrdí, že v jeho prípade sú splnené predpoklady na postup podľa § 26 ods. 1 zákona o ústavnom súde, pretože táto sťažnosť súvisí so „sťažnosťami z 27. októbra 2015, vedená pod sp. zn. Rvp 14556/2015, ktorá bola spojená na spoločné prerokovanie a rozhodnutie uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky z 18. novembra 2015 pod sp. zn. PLs. ÚS 7/2015 a naďalej bude vedená pod sp. zn. Rvp 14039/2015 a z 1. decembra 2015, vedená pod sp. zn. Rvp 15598/2015“.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Podstata námietok sťažovateľa spočíva v jeho tvrdení, že predsedníčka najvyššieho súdu hodnotením činnosti sťažovateľa z 30. októbra 2015 predloženým výberovej komisii zriadenej v súvislosti s výberovým konaním na obsadenie dvoch voľných miest predsedov senátov najvyššieho súdu pre trestnoprávne kolégium, v rámci ktorého sťažovateľovi pridelila 20 bodov z maximálneho počtu 35 bodov, podstatným spôsobom ovplyvnila výsledky výberového konania oznámené 25. novembra 2015, z ktorých vyplýva, že sťažovateľ bol v súlade s § 27e ods. 1 písm. b) zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sudcoch“) hodnotený len výrokom „dobrý“. Uvedené hodnotenie vykonané predsedníčkou najvyššieho súdu je podľa názoru sťažovateľa neobjektívne, svojvoľné, arbitrárne a zaujaté a v príčinnej súvislosti s ním došlo k porušeniu jeho základného práva na prístup k verejnej funkcii za rovnakých podmienok, na dobrú správu veci verejných, na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky a na ochranu pred diskrimináciou v zamestnaní pre právne presvedčenie, zmýšľanie, resp. názor.

Zaujatosť predsedníčky najvyššieho súdu pri hodnotení sťažovateľa vyplýva aj zo skutočnosti, že podala proti sťažovateľovi návrh na začatie disciplinárneho konania kvôli jeho rozhodovacej činnosti v senáte 1 T, teda za právne názory uvedené v rozhodnutiach najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo 8/2015 z 23. februára 2015 (vec obv. ) a sp. zn. 1 To 1/2015 (vec obv. ). Disciplinárne konanie je vedené pod sp. zn. 6 Ds 6/2015. Ďalší návrh na začatie disciplinárneho konania proti sťažovateľovi predsedníčka najvyššieho súdu podala pred začatím výberového konania 20. novembra 2015, a to za právny názor vyjadrený v rozhodnutiach sp. zn. 1 To 1/2015 z 29. mája 2015 (vec obv. a sp. zn. 2 TdoV 16/2014 z 22. júla 2015 (vec obv. ).

Podľa čl. 41 ods. 1 charty základných práv každý má právo, aby inštitúcie, orgány, úrady a agentúry Únie vybavovali jeho záležitosti nestranne, spravodlivo a v primeranej lehote.

Podľa čl. 41 ods. 2 charty základných práv toto právo zahŕňa najmä: a) právo každého na vypočutie pred prijatím akékohoľvek individuálneho opatrenia, ktoré by sa ho mohlo nepriaznivo dotýkať; b) právo každého na prístup k spisu, ktorý sa ho týka, za predpokladu rešpektovania oprávnených záujmov dôvernosti a služobného a obchodného tajomstva; c) povinnosť administratívy odôvodniť svoje rozhodnutia.

Podľa čl. 41 ods. 3 charty základných práv každý má právo na náhradu škody spôsobenej inštitúciami alebo zamestnancami Únie pri výkone ich funkcií v súlade so všeobecnými zásadami spoločnými pre právne poriadky členských štátov.

Podľa čl. 41 ods. 4 charty základných práv každý sa môže obrátiť na inštitúcie Únie v jednom z jazykov zmlúv a musí dostať odpoveď v rovnakom jazyku.

Podľa § 27a ods. 1 písm. b) zákona o sudcoch hodnotenie sudcu sa uskutočňuje v súvislosti s výberovým konaním; to neplatí, ak ide o postup na súd vyššieho stupňa, keď postačuje predložiť výberovej komisii hodnotenie nie staršie ako jeden rok,

Podľa § 27b ods. 1 písm. b) zákona o sudcoch hodnotenie sudcu vykonáva predseda kolégia, ktorého je hodnotený sudca členom, ak ide o sudcu krajského súdu a najvyššieho súdu.

Podľa § 27e ods. 1 zákona o sudcoch výsledkom hodnotenia sudcu je výrok a) „výborný“, ak súčet bodov pridelených podľa § 27d ods. 4 až 6 je 86 až 100, b) „dobrý“, ak súčet bodov pridelených podľa § 27d ods. 4 až 6 je 60 až 85, c) „nevyhovujúci“, ak súčet bodov pridelených podľa § 27d ods. 4 až 6 je 59 a menej. Podľa odseku 3 tohto ustanovenia osoba, ktorá vykonáva hodnotenie sudcu, vypracuje písomné hodnotenie sudcu do 15 dní od predloženia písomných správ podľa § 27d ods. 4 a 6 a oboznámi sudcu s hodnotením najneskôr do 15 dní od vypracovania písomného hodnotenia sudcu. Podľa odseku 4 tohto ustanovenia sudca je oprávnený žiadať doplnenie alebo spresnenie hodnotenia v lehote 15 dní od jeho doručenia. Ak sudca nepožiada o doplnenie alebo spresnenie hodnotenia v lehote podľa predchádzajúcej vety, je hodnotenie sudcu konečné. Podľa odseku 5 tohto ustanovenia ak osoba, ktorá vykonáva hodnotenie sudcu, jeho námietkam úplne nevyhovie, sudcovská rada súdu, na ktorom sudca vykonáva svoju funkciu, zaujme k sporným otázkam stanovisko, ktoré sa pripojí k hodnoteniu sudcu. Osoba, ktorá vykonáva hodnotenie sudcu, môže na základe stanoviska sudcovskej rady zmeniť hodnotenie sudcu; ak zmení hodnotenie sudcu, takto zmenené hodnotenie sudcu je konečné. Hodnotenie sudcu nie je preskúmateľné súdom.

Zo sťažnosti sťažovateľa je evidentné, že namieta svoju diskrimináciu hodnotením jeho činnosti ako sudcu vyhotoveným predsedníčkou najvyššieho súdu, ktorá je jedným z troch subjektov, ktoré v zmysle § 27d zákona o sudcoch pridelili sťažovateľovi body za jednotlivé zákonom ustanovené hodnotiace kritériá pre účely výberového konania. Ku diskriminácii malo dôjsť podľa názoru sťažovateľa aj tým, že pred prijatím konečného rozhodnutia o jeho hodnotení nebol vypočutý ani predsedníčkou najvyššieho súdu a ani sudcovskou radou najvyššieho súdu.

V súvislosti s namietaným postupom predsedníčky najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že ako vyplýva z už uvedeného, sťažovateľ mal k dispozícii právne prostriedky nápravy v zmysle zákona o sudcoch (námietky proti hodnoteniu), ktoré aj využil a tie boli preskúmané sudcovskou radou najvyššieho súdu, ktorá ich vo svojom uznesení posúdila ako neodôvodnené, keďže konštatovala, že štatistické výkazy sťažovateľa za príslušné obdobie korešpondujú so stavom prezentovaným predsedníčkou najvyššieho súdu uvedeným v hodnotení sťažovateľa. Vzhľadom na uvedené ústavný súd nedisponuje právomocou preskúmať hodnotenie sťažovateľa predložené predsedníčkou najvyššieho súdu v súvislosti s výberovým konaním, keďže uvedená právomoc v zmysle zákona o sudcoch prináleží sudcovskej rade najvyššieho súdu, a preto ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie a rozhodnutie.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej namieta najmä porušenie svojho základného práva mať za rovnakých podmienok prístup k voleným a iným verejným funkciám (čl. 30 ods. 4 ústavy) v súvislosti s výsledkami výberového konania, ktoré boli ovplyvnené celkovým hodnotením sťažovateľa ako sudcu. Vo vzťahu k obsahu tohto základného práva už ústavný súd v rámci svojej judikatúry uviedol, že jeho súčasťou je, aby orgány verejnej moci majúce právnu povinnosť spolupôsobiť pri uchádzaní sa o verejnú funkciu a pri ustanovovaní do takejto funkcie si tieto povinnosti plnili, a tak zaručili možnosť prístupu k voleným a iným verejným funkciám. Ak tieto orgány porušia svoje povinnosti, a tak sťažia, uľahčia alebo znemožnia uchádzanie sa o funkciu alebo ustanovenie do funkcie niektorého uchádzača, porušia tým jeho základné právo podľa čl. 30 ods. 4 ústavy (mutatis mutandis III. ÚS 75/01).

Ústavný príkaz konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, ktorý je vyjadrený v čl. 2 ods. 2 ústavy, zaväzuje v súlade s princípom právneho štátu (čl. 1 ods. 1 prvej vety ústavy) všetky orgány verejnej moci pri akejkoľvek ich činnosti a zvlášť vtedy, ak sa výkon ich kompetencií týka základných práv a slobôd fyzických osôb alebo právnických osôb.

K sťažovateľom namietanému možnému porušeniu ústavnej zásady rovnakého zaobchádzania (nediskriminácie) v súvislosti so základným právom na prístup k verejnej funkcii, ku ktorému malo dôjsť vyhlásením výsledkov výberového konania z 25. novembra 2015, ústavný súd poukazujúc na svoju judikatúru konštatuje, že k uvedenému porušeniu môže dôjsť iba v okruhu osôb nachádzajúcich sa v rovnakej právnej a (alebo) faktickej situácii, pričom s niektorými z nich sa zaobchádza odlišne bez rozumného a racionálneho dôvodu (I. ÚS 397/2014).

K argumentácii sťažovateľa spočívajúcej v tvrdení, že nebol sudcovskou radou najvyššieho súdu vypočutý v súvislosti s prerokovaním ním vznesených námietok proti postupu predsedníčky najvyššieho súdu, dokonca nebol na jej zasadnutí ani prítomný, ústavný súd dodáva, že z príslušnej zákonnej úpravy nevyplýva žiadna povinnosť prizvať na zasadnutie sudcovskej rady (na ktorom prerokúva sporné otázky týkajúce sa hodnotenia) sudcu, ktorý s predloženým hodnotením nesúhlasí. Preto uvedený postup sudcovskej rady najvyššieho súdu ústavný súd hodnotí ako zákonný, ktorým žiadnym spôsobom nemohlo dôjsť k porušeniu označených práv sťažovateľa.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že medzi namietaným porušením čl. 1 ods. 1 a 2 a čl. 2 ods. 2 v spojení s čl. 12 ods. 2 ústavy, porušením základného práva podľa čl. 12 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 30 ods. 4 a čl. 36 ods. ods. 1 písm. b) ústavy a výsledkami výberového konania z 25. novembra 2015 absentuje akákoľvek príčinná súvislosť, preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho práv podľa čl. 41 charty, ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že ide o práva, ktoré nie sú na vec sťažovateľa aplikovateľné, čo akceptuje aj sám sťažovateľ, keď v sťažnosti uvádza, že „aj keď Charta základných práv EÚ nie je v danom prípade aplikovateľná...“.

Podľa čl. 51 ods. 1 charty ustanovenia tejto charty sú pri dodržaní zásady subsidiarity určené pre inštitúcie, orgány, úrady a agentúry únie, a tiež pre členské štáty výlučne vtedy, ak vykonávajú právo únie.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd už ďalšími návrhmi sťažovateľa nezaoberal.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. apríla 2016