I. ÚS 234/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 234/2016-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. apríla 2016 predbežne prerokoval sťažnosť , právne zastúpeného advokátom JUDr. Matúšom Košarom, Advokátska kancelária JUDr. Danica Birošová, s. r. o., Piaristická 46, Trenčín, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Bratislava I č. k. 8 C 52/2011-125 zo 16. októbra 2012 a rozsudkami Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 Co 125/2013-155 z 15. januára 2014 a č. k. 2 Co 322/2015-184 z 18. novembra 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť odmieta.

Odôvodnenie:

Sťažovateľ poukázal na to, že „pri podávaní návrhu nebol v konaní pred súdom I. stupňa procesné zastúpený advokátom, pričom označil ako odporcu - Sociálna poisťovňa, a to napriek dikcii § 1 písm. a), § 3 ods. 1 a 4 ods. 1 písm. i) zákona č. 514/2003 Z. z. V konaní sa uskutočnili celkom štyri pojednávania, pričom súd prvého stupňa súčasne počas konania nepoužil ustanovenie § 43 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, v zmysle ktorého Sudca alebo poverený zamestnanec súdu uznesením vyzve účastníka, aby nesprávne, neúplné alebo nezrozumiteľné podanie doplnil alebo opravil v lehote, ktorú určí, ktorá nemôže byť kratšia ako desať dni. V uznesení uvedie, ako treba opravu alebo doplnenie vykonať. Ak ide o podanie, ktoré by mohlo byť podľa svojho obsahu návrhom na začatie konania, odošle súd uznesenie do 60 dní od doručenia takéhoto podania. Prvostupňový súd však takto nepostupoval, ale vo veci meritórne rozhodol. Z uvedeného nedostatku v postupe súdu prvého stupňa nevyvodil žiadny dôsledok ani odvolací súd. Tým bolo konanie pred oboma súdmi postihnuté vadou vyplývajúcou z § 237 písm. f/, t. j. odňatím možnosti sťažovateľa konať pred súdom, zakladajúcou prípustnosť a zároveň dôvodnosť podaného dovolania. Existencia takejto vady je porušením práva na poskytnutie spravodlivej ochrany práv zaručeného ustanovením § 1 O. s. p., ako aj čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“.

Právomoc ústavného súdu konať o tejto ústavnej sťažnosti sťažovateľ zdôvodnil vyčerpaním všetkých opravných prostriedkov, ktoré mal ako účastník konania k dispozícii a ktoré mohol účinne využiť na ochranu svojich práv a oprávnených záujmov. Proti rozsudku okresného súdu zo 16. októbra 2012 podal sťažovateľ 20. decembra 2012 odvolanie podľa § 250 ods. 2 písm. f) OSP. Krajský súd rozsudkom z 15. januára 2014 rozsudok okresného súdu zo 16. októbra 2012 potvrdil. Proti rozsudku krajského súdu z 15. januára 2014 podal sťažovateľ 19. marca 2014 dovolanie, v dôsledku ktorého Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením č. k. 5 Cdo 226/2014 z 26. mája 2015 (ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu z 26. mája 2016“) zrušil rozsudok krajského súdu z 15. januára 2014 a vrátil mu vec na ďalšie konanie z dôvodu, že v konaní došlo k procesnej vade podľa § 237 písm. f) OSP. Krajský súd opakovane rozhodol rozsudkom z 18. novembra 2015 tak, že rozsudok okresného súdu zo 16. októbra 2012 potvrdil.

V závere sťažnosti sťažovateľ poukázal na skutočnosť, že najvyšší súd sa otázkou tzv. vecnej legitimácie účastníka vo svojom uznesení z 26. mája 2015 nezaoberal.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom okresného súdu zo 16. októbra 2012 a rozsudkom krajského súdu sp. zn. 2 Co 125/2013 z 15. januára 2014

Pokiaľ ide o namietané porušenie označených práv sťažovateľa rozsudkom okresného súdu zo 16. októbra 2012 a rozsudkom krajského súdu z 15. januára 2014, ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, obsahom ktorého je pravidlo, že sťažovateľ má právo sa domáhať ochrany základného práva pred ústavným súdom iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôže poskytnúť iný súd.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ mohol domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (mutatis mutandis I. ÚS 6/04, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III.ÚS 42/07).

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Podstatou námietok sťažovateľa je jeho nesúhlas s právnym názorom krajského súdu vysloveným v rozsudku z 18. novembra 2015, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu zo 16. októbra 2012 ako vecne správny, keď konštatoval správnosť jeho dôvodov. Podľa sťažovateľa krajský súd rozhodol v rozpore so zákonom, ak z nesprávneho procesného postupu okresného súdu nevyvodil žiaden dôsledok a jeho rozsudok potvrdil z dôvodu nesprávneho označenia účastníka – odporcu, teda nedostatku vecnej pasívnej legitimácie.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne.

Pri posudzovaní otázky, či mohlo byť rozsudkom krajského súdu z 18. novembra 2015 porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, teda, či označeným rozhodnutím došlo k odňatiu možnosti sťažovateľa konať pred súdom, je potrebné zohľadniť nielen odôvodnenie rozsudku okresného súdu zo 16. októbra 2012 a rozsudku krajského súdu z 18. novembra 2015, ale aj procesný postup okresného súdu. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/09).

Krajský súd v rozsudku z 18. novembra 2015 potvrdil rozsudok okresného súdu zo 16. októbra 2012 ako vecne správny, keď dospel k záveru, že „je nepochybné, že navrhovateľ sa svojím návrhom podaným na súde prvého stupňa dňa 8. 4. 2011 domáha náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení zmien a doplnkov, keď základom náhrady škody je nesprávny úradný postup Sociálnej poisťovne, tiež jej nezákonné rozhodnutie. Návrh od samého začiatku, bezo zmeny, smeruje len proti Sociálnej poisťovni, Bratislava, ktorému ale zákonodarca nepriznal pasívnu vecnú legitimáciu. Zodpovedným subjektom podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je výlučne len štát – Slovenská republika. Za štát koná v tej-ktorej konkrétnej veci ten štátny orgán, ktorého opätovne určuje zákon č. 514/2003 Z. z. Proti štátu sa navrhovateľ náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. nedomáhal a nedomáha. Už len tieto rozhodujúce právne skutočnosti mali za následok zamietnutie návrhu navrhovateľa. Súd prvého stupňa preto správne postupoval, keď návrh zamietol pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie odporcu (Sociálna poisťovňa, ústredie, Bratislava). ... Pánom sporu je navrhovateľ, ktorý aj rozhoduje o tom, proti komu návrh podáva. Zákon č. 514/2003 Z. z. dáva poučenie, návod, proti komu má nárok poškodeného smerovať. V každom prípade je odporcom Slovenská republika a podrobne zákon uvádza, ktorý štátny orgán v akej veci za štát vystupuje. Odporca bol od samého začiatku jasne, presne označený, nebolo pochýb o tom, proti komu a čoho sa návrhom na začatie konania navrhovateľ domáha. V takomto prípade nemožno použiť ustanovenie § 43 ods. 1 O. s. p. Absencia takéhoto poučenia súdom nemá za následok nesprávne právne posúdenie, odňatie možnosti konať pred súdom navrhovateľovi. V priebehu konania zostal právne zastúpený spoločnosťou poskytujúcou právne služby, oboznámil sa s vyjadrením odporcu, ktorý sám už v priebehu konania na súde prvého stupňa namietal svoju pasívnu vecnú legitimáciu. Nič potom nebránilo navrhovateľovi, vzhľadom na zákon č. 514/2003 Z. z. a vyjadrenie odporcu, návrh na začatie konania v osobe odporcu zmeniť, opraviť, doplniť; čo sa ale nestalo. Keďže návrh bol zamietnutý (správne) pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie, nebol daný žiaden zákonný dôvod zaoberať sa vecou samou.“.

Právne hodnotenie veci sťažovateľa realizované krajským súdom nevykazuje znaky svojvoľného rozhodnutia ani rozhodnutia neodôvodneného či vychádzajúceho zo zjavného omylu v skutkových, resp. právnych otázkach. Nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 114/09) pritom rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade s právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu potvrdzujúceho závery okresného súdu nestotožňuje, sama osebe nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že nie je ďalšou inštanciou všeobecného súdnictva oprávnenou zasahovať do výsledkov súdneho konania, pokiaľ sú tieto svojimi účinkami zlučiteľné s obsahom základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie. Z ústavnoprávneho hľadiska teda niet žiadneho dôvodu pre spochybňovanie záverov uvedeného rozhodnutia krajského súdu, a preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na uvedené rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa v danej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd bližšie nezaoberal.