I. ÚS 236/2015

Odôvodnenie:

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. júna 2014 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 342/2013 z 3. apríla 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu“) v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 11 Co 49/2012 z 3. apríla 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“).

3. Sťažovateľ v podanej sťažnosti koncentroval svoju argumentáciu do niekoľkých rovín.

3.1 V prvej rovine svojej argumentácie poukázal na rozdielne právne posúdenie merita jeho právnej veci všeobecnými súdmi a poukázal na to, že okresný súd „... nenašiel dôvody pre uplatnenie § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb.. Námietku premlčania vznesenú v konaní súd nepovažoval za podstatnú z dôvodu, že bol toho názoru, že nárok na mimoriadne zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia sa nepremlčuje, nakoľko vzniká až rozhodnutím súdu.“, naproti čomu krajský súd „... mal ... za to, že na strane sťažovateľa sú dané predpoklady stanovené v § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. na mimoriadne zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia a za primerané zvýšenie považoval 50 – násobok doteraz priznaného bodového ohodnotenia“. Taktiež poukázal na rozdielne posúdenie otázky premlčania nároku na mimoriadne zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia krajským súdom, ktorý „... ustálil, že vznesená námietka je dôvodná a nárok považoval za čiastočne premlčaný“. Podľa názoru sťažovateľa nárok na mimoriadne zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia nie je premlčaný, resp. sa nepremlčuje, pretože „Sťažovateľ nemohol účinne pred podaním žaloby vyzvať žalovaného na dobrovoľné splnenie povinnosti (poskytnutie finančného plnenia) zodpovedajúcej jeho právu na primerané zvýšenie odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia nad sumu ustanovenú v ods. 1 a ods. 2 § 7 vyhlášky č. 32/1965 Zb., pretože toto právo nemal, preto nemohol spravodlivo z tohto titulu požadovať od neho plnenie na základe § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb.. nakoľko toto právo môže konštituovať len súd.

4. Sťažovateľ na základe uvedeného ústavnému súdu navrhol, aby po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo ... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... rozhodnutím Krajského súdu... zo dňa 03.04.2013, sp. zn. 11Co/49/2012 porušené bolo. 2. Základné právo ... na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru... rozhodnutím Krajského súdu... zo dňa 03.04.2013, sp. zn. 11Co/49/2012 porušené bolo. 3. Základné právo ... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... rozhodnutím Najvyššieho súdu... zo dňa 03.04.2014, sp. zn. 3Cdo/342/2013 porušené bolo. 4. Základné právo ... na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru... rozhodnutím Najvyššieho súdu... zo dňa 03.04.2014, sp. zn. 3Cdo/342/2013 porušené bolo. 5. Rozhodnutie Najvyššieho súdu... zo dňa 03.04.2014, sp. zn. 3Cdo/342/2013 a rozhodnutie Krajského súdu... zo dňa 03.04.2013, sp. zn. 11Co/49/2012 sa zrušujú a vec sa vracia Krajskému súdu... na ďalšie konanie. 6. ... priznáva finančné zadosťučinenie v sume 1.000,­€ ... . 7. Krajský súd... a Najvyšší súd... sú povinné ... uhradiť ... trovy konania, tak ako budú vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu...“.

II.A

5. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

7. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je ani zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

8. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

10. Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich občianskych práv a záväzkov na súde a pod tento článok spadá aj právomoc súdov rozhodnúť o oprávnenosti trestného obvinenia voči konkrétnej osobe. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prerokovanie veci (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva z 21. 2. 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivé prerokovanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08). Ústavný súd napokon poznamenáva, že medzi právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru niet zásadných odlišností a prípadné porušenie uvedených práv je preto potrebné posudzovať spoločne.

11. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemožno napadnúť každé rozhodnutie súdu. Jeho úpravou v občianskom súdnom konaní je dotknutý princíp nezmeniteľnosti a záväznosti rozhodnutí súdov, ktoré nadobudli právoplatnosť.

Prípustnosť dovolania v prejednávanej veci preto nemožno vyvodiť z ustanovenia § 237 O. s. p. V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. Dovolanie proti rozsudku je prípustné, ak smeruje proti rozsudku, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O. s. p.). Prípustnosť dovolania proti takémuto zmeňujúcemu rozsudku je založená na rozdielnosti rozsudku odvolacieho súdu a rozsudku súdu prvého

Pre posúdenie, či ide o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, nie je významné formálne hľadisko (ako odvolací súd formálne rozhodol alebo ako formálne svoj výrok označil), ale obsahové hľadisko (vzájomný vzťah rozsudku odvolacieho súdu a rozsudku súdu prvého stupňa v tom zmysle, či práva a povinnosti účastníkov v danom právnom vzťahu posúdili odlišne). Významné nie je ani to, či výroky rozsudkov súdov oboch stupňov sú alebo nie sú odlišne naformulované aj v tomto zmysle je rozhodujúce obsahové hľadisko.

súdu. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.

skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).

13. Krajský súd v rozsudku sp. zn. 11 Co 49/2012 z 3. apríla 2013 v podstatnom konštatoval: «Krajský súd v Trnave ako súd odvolací po zistení, že bolo podané v zákonom určenej lehote odvolanie osobou na to oprávnenou, účastníkom konania proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný, preskúmal napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 212 ods. 1 O. s. p. postupom podľa ust. § 214 ods. 1 O. s. p. a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa, napadnutý odvolaním nie je vecne správny. Predmetom konania, vedeného na súde prvého stupňa pod sp. zn. 17C/355/2010 je určenie povinnosti odporcovi zaplatiť navrhovateľovi sumu 52.081,26 eur titulom mimoriadneho zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, ktorá suma

Počas trvania pracovného pomeru aj napriek preventívnym liečebným opatreniam bola navrhovateľovi 12.7.1989 zistená choroba z povolania chronická intoxikácia sírouhlíkom. Následne pre zlý zdravotný stav odporca s navrhovateľom i ukončil pracovný pomer. V posudku o odškodnení bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia, vypracovanom Fakultnou nemocnicou akademika L. Dérera, Klinikou pracovného lekárstva a toxikológie bolo v r. 1990 poškodenie zdravia navrhovateľa v zmysle zásad pre hodnotenie odškodnenia za SSU, ustanovených vyhláškou č. 32/65 Zb. prvotne ohodnotené na 400 bodov. Opakovane pre zjavné objektívne zhoršenie zdravotného stavu navrhovateľa bolo jeho poškodenie zdravia klinikou dobodované posudkom o odškodnení bolesti a SSU zo dňa 5.10.2010 o 300 bodov na súčasných

Navrhovateľ je osobou v poproduktívnom veku 55 rokov, chorobou z povolania a jej následkami však trpí on a jeho okolie už viac ako 23 rokov. Po túto dobu choroba výrazne ovplyvňuje jeho sociálne prežívanie a správanie. Pred objavením sa príznakov chronickej otravy sírouhlíkom viedol aktívny spoločenský, rodinný, kultúrny a športový život, plne využíval svoj pracovný potenciál, netrpel žiadnymi psychickými či neurologickými ochoreniami ani alergiami. Život žil bez akýchkoľvek zdravotných limitácií.

Navrhovateľ trpí neurastenickým syndrómom, ochorenie sa prejavuje úpornými bolesťami dolných končatín so sprievodným opuchom, kŕčmi na vonkajšej strane stehien a v lýtkach oboch dolných končatín, stratou jemnej motoriky, nevládnosťou. Pyrometrickým vyšetrením v priamej príčinnej súvislosti s chorobou z povolania bola zistená na hrudníku obštrukčná ventilačná porucha a hraničná hyperinflácia pľúc, ktorá mu spôsobuje dlhodobo ťažkosti s dýchaním. Taktiež mu bola zistená artériová hypertenzia s veľmi vysokým KVS rizikom, choroba hrozí srdcovým alebo mozgovým atakom, čo predstavuje trvalé riziko ohrozenia života

Predmetnú vec je potrebné v zmysle ust. § 11 ods. 1 zák. č. 437/2004 Z. z. posudzovať podľa ust. vyhlášky č. 32/1965 Zb. platnej v rozhodnom čase, v čase ustálenia zdravotného stavu poškodeného, ktorý umožňuje posúdiť sťaženie spoločenského uplatnenia, v danej veci teda v znení platnom do 31.3.1995, kde v § 7ods. 1 je výška odškodnenia určená sumou 15 Kčs za 1 bod. Podľa ods. 3 v celkom výnimočných prípadoch hodných mimoriadneho zreteľa môže súd odškodnenie primerane zvýšiť, a to i nad ustanovené najvyššie výmery odškodnenia. Citované ustanovenie je aplikovateľné len v prípadoch, kedy je zrejmé, že poškodenie na zdraví má preukázateľné nepriaznivé následky na život poškodeného pre uspokojovanie jeho potrieb a pre plnenie úloh, vyplývajúcich z jeho spoločenského postavenia. Škoda na zdraví pri posúdení všetkých činností navrhovateľa v živote nevyhnutne v sebe zahŕňa psychickú škodu, škodu v sexuálnej sfére, stratu pracovných príležitostí, ujmu schopností, súťaživosti a schopností dosahovať zisk, stratu potešenia

poškodeného. Výška odškodnenia preto musí rešpektovať i jeho reparačný charakter a byť i naplnením tej tézy podľa ktorej odškodnenie má súžiť kompenzácii obmedzení plynúcich z poškodenia zdravia aj tak, aby skoršie často aj výraznejšie pociťované radosti a neskoršia strata možnosti tieto prežívať v dôsledku poškodenia zdravia mohli byť prinajmenšom čiastočne vynahradené, zmiernené niečím, čo poškodenému môže naopak privodiť isté potešenie alebo radosť.

Podľa názoru odvolacieho súdu je to obsah nároku a nie predmet jeho ochrany, čo robí pre povahu nároku rozhodujúce, či sa uplatní všeobecný právny inštitút premlčania. Ak obsahom nároku je požiadavka na zaplatenie peňažnej sumy, potom princíp právnej istoty vylučuje, aby plynutiu času neboli priznané žiadne právne účinky. Odvolací súd tak nesúhlasí s právnym názorom sudu prvého stupňa, ktorý skonštatoval, že nárok sa nepremlčuje, resp. je nepremlčateľný, nakoľko vzniká až rozhodnutím súdu.

Z daného teda vyplýva, že nárok navrhovateľa na mimoriadne zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia z počtu bodov 400, ktorými bolo sťaženie spoločenského uplatnenia navrhovateľa obodované posudkom vr. 1990, je premlčaný ( § 106 O. z.), keďže navrhovateľ si svoj nárok, ktorého výšku odvodzuje od oboch posudkov, a to aj posudku zo dňa 28.3.1990 (400 bodov) aj od posudku zo dňa 5.10.2010 (300 bodov) uplatnil na súde až svojim návrhom zo dňa 23.10.2010, ktorý bol súdu prvého stupňa doručený dňa 9.11.2010. Odvolací súd má ďalej za to, že v prípadoch hodných osobitného zreteľa podľa § 7 ods. 3 vyhlášky 32/1965 Zb. môže súd odškodnenie primerane zvýšiť nad stanovené najvyššie sadzby odškodnenia bez akéhokoľvek obmedzenia, hlavne bez ohľadu na základný počet bodov, zistený lekárom v zmysle zásady plnej a tým i spravodlivej nápravy.

23 rokov. Z lekárskych správ od psychiatra a psychológa vyplynulo, že trpí ťažkým organickým psychosyndrómom, jeho stav je trvalý, liečbou neovplyvniteľný. Už lekárom v r. 2010 uvádzal, že sa nevie sústrediť, veľmi zabúda, je pomalý, nechápe veci a súvislosti, tŕpnu mu ruky, točí sa mu hlava, má poruchy spánku, býva nervózny, v podstate je vyradený z normálneho života. Život, ktorý vedie a akým spôsobom žije, opísali vo svojich výpovediach jeho najbližší príbuzní, manželka a syn, ktorí sú s ním v kontakte, žili s ním alebo žijú v spoločnej domácnosti. Opis života navrhovateľa nimi zodpovedá aj záverom lekárskych správ a posudkov. Odvolací súd mal za to, že vyplatená suma 348,54 eur nemôže byť akceptovateľným odškodnením za trvalé dôsledky choroby z povolania na život navrhovateľa a je dôvodné mimoriadne zvýšenie odškodnenia SSU, pretože bez tohto odškodnenia by bolo poškodené právo navrhovateľa na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, právo na ochranu pred neoprávneným zásahom do súkromného a rodinného života, právo na ochranu zdravia, manželstva, rodičovstva a rodiny.

14. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznosti na to ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

16. K sťažovateľom predostretému názoru, podľa ktorého „... rozhodnutie Krajského súdu v Trnave je rozhodnutím absolútne prekvapivým, čo predstavuje odňatie možnosti konať pred súdom a zakladá prípustnosť podaného dovolania podľa ust. § 237 písm. f) OSP“, poukazuje ústavný súd napr. na jedno z ostatných rozhodnutí najvyššieho súdu, a to

uznesenie

sp. zn. 3 Cdo 165/2014 zo 17. marca 2015, z ktorého okrem iného vyplýva, že «Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.) sa rozumie taký závadný postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie tých procesných práv účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. ide vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva. V rozhodovacej praxi najvyššieho súdu sa pod „prekvapivým rozhodnutím“ rozumie rozhodnutie, ktorým odvolací súd (na rozdiel od súdu prvého stupňa) za rozhodujúcu považoval skutočnosť, ktorú nikto netvrdil alebo nepopieral, resp. ktorá nebola predmetom posudzovania súdom prvého stupňa. Prekvapivým je rozhodnutie odvolacieho súdu „nečakane“ založené na iných právnych záveroch než rozhodnutie súdu prvého stupňa (viď tiež uznesenie najvyššieho súdu zo 17. septembra 2009 sp. zn. 3 Cdo 102/2008), resp. rozhodnutie z pohľadu výsledkov konania na súde prvého stupňa „nečakane“ založené nepredvídateľne na iných („nových“) dôvodoch, než na ktorých založil svoje rozhodnutie súd prvého stupňa, pričom účastník konania v danej procesnej situácii nemal možnosť namietať správnosť „nového“ právneho názoru zaujatého až v odvolacom konaní (viď uznesenie najvyššie súdu zo 14. júla 2011 sp. zn. 5 Cdo 46/2011).

17. V súvislosti s úvahami sťažovateľa o otázke premlčania, ako aj jeho odkazmi k rozhodnutiam najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 23/96 z 30. septembra 1996 a sp. zn. 7 Sžso 56/2008 z 19. novembra 2008 ústavný súd poukazuje napr. na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 152/2010 z 28. februára 2011, ktorý vychádzajúc z § 106 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov judikoval, že „Názor žalobkyne, že právo na mimoriadne zvýšenie bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia vznikne až súdnym rozhodnutím, ktorým bude poškodenému priznané, a preto nemohlo byť premlčané, nemožno považovať za správny.

Jedná sa o tzv. subjektívnu premlčaciu dobu, pričom tzv. objektívna premlčacia doba podľa § 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka sa v prípade nároku na náhradu škody na zdraví neuplatňuje. Počiatok subjektívnej premlčacej doby u práva na náhradu škody sa viaže na okamžik, kedy poškodený preukázateľne nadobudol vedomosť o tom, že mu vznikla škoda a kto za ňu zodpovedá, a nezávisí teda na tom, či a kedy si poškodený zabezpečí dostatok dôkazov alebo kedy sa vytvorí pre neho priaznivejšia procesná situácia na to, aby skutkové okolnosti o ktorých má vedomosť, mohol v súdnom konaní preukázať. Dvojročná subjektívna premlčacia doba na uplatnenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia sa podľa § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka odvíja odo dňa, kedy sa poškodený dozvedel o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. V tomto zmysle sa

. . nárok navrhovateľa na mimoriadne zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia z počtu bodov 400, ktorými bolo sťaženie spoločenského uplatnenia navrhovateľa obodované posudkom v r. 1990, je premlčaný (§ 106 O. z.), keďže navrhovateľ si svoj nárok, ktorého výšku odvodzuje od oboch posudkov, a to aj posudku zo dňa 28.3.1990 (400 bodov) aj od posudku zo dňa 5.10.2010 (300 bodov) uplatnil na súde až svojím návrhom zo dňa 23.10.2010, ktorý bol súdu prvého stupňa doručený dňa 9.11.2010.“

. . sp. zn. 2 Cdo 308/2006).“. V týchto naznačených súvislostiach ústavný súd poukazuje na to, že krajský súd vychádzajúc z vykonaného dokazovania a okolností právnej veci sťažovateľa adresne skúmal a zhodnocoval jeho osobnú situáciu, od ktorej posúdenia v nadväznosti na aktuálne dopady choroby z povolania sa odvíja aj potvrdenie dôvodov hodných osobitného zreteľa tvoriacich podklad priznania mimoriadného zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia.

19. Ústavný súd zhodne s Európskym súdom pre ľudské práva neskúma, či dôvody uvedené v rozhodnutí sú vecne správne (Van de Hurk c. Holandsko z 19. 4. 1994, séria A, č. 229, § 61, správa Európskej komisie pre ľudské práva vo veci Fouquet c. Francúzsko, recueil I/1996, s. 29). Je vecou ústavnej zodpovednosti celej sústavy všeobecných súdov, aby chránili zákonnosť spôsobom, ktorý je vecne správny, primerane odôvodnený a nie je arbitrárny. Z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva Beian v. Rumunsko (č. 1) zo 6. decembra 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva). K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie. Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila ako regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielne právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach. Inými slovami, ústavnému súdu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve najvyššiemu súdu, resp. jeho plénu a kolégiám, keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (m. m. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05). Práve plénum a kolégiá najvyššieho súdu sú oprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímne očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, že nie je súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za následok porušenie základného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípade napadnutého rozhodnutia krajského súdu prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti nezistil, nepovažoval v danom prípade argumentáciu sťažovateľa za spôsobilú na to, aby len na jej základe bolo možné napadnuté rozhodnutie krajského súdu hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné a neudržateľné. Navyše, nie je možné vnímať postavenie ústavného súdu ako orgánu, ktorého úlohou by bolo zjednocovať stanoviská najvyššieho súdu (m. m. I. ÚS 199/07, II. ÚS 273/08, IV. ÚS 331/09, III. ÚS 197/2011), ako aj rozhodovaciu prax všeobecných súdov (m. m. I. ÚS 199/07, I. ÚS 18/08, II. ÚS 152/2011). V širších súvislostiach možno poukázať aj na judikovaný názor ústavného súdu, v zmysle ktorého sú všeobecné súdy zodpovedné nielen za výklad a aplikáciu zákonov, ale sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie základných práv a slobôd v zmysle čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 49/01).

21. Na podporu svojich záverov ústavný súd poukazuje aj na to, že súčasťou práva na spravodlivé konanie je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Rovnako ESĽP judikoval, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999). Judikatúra ESĽP však nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993, II. ÚS 410/06). Aj podľa judikatúry ústavného súdu odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo na spravodlivé súdne konanie (m. m. III. ÚS 209/04, IV. ÚS 112/05).

22. Ústavný súd uzatvára, že právne závery krajského súdu a najvyššieho súdu nie je možné považovať za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené, v dôsledku čoho nezistil príčinnú súvislosť medzi týmito napadnutými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu a sťažovateľom namietaným porušením označeného základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosť sťažovateľa odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.