I. ÚS 237/2015

1. Právo a na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Tost 40/2014 z 10. decembra 2014 p o r u š e n é b o l o .

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Tost 40/2014 z 10. decembra 2014 z r u š u j e .

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia, a to v sume 444,66 € (slovom štyristoštyridsaťštyri eur a šesťdesiatšesť centov) na účet advokáta JUDr. Viktora Križiaka, advokátska kancelária, Moyzesova 1026/46, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .

Odôvodnenie:

I.

2. Z obsahu obidvoch sťažností a príloh k nim pripojených vyplýva, že uznesením vyšetrovateľa Národnej kriminálnej agentúry Prezídia Policajného zboru sp. zn. ČVS: PPZ 409/NKAPKBA2013 z 15. apríla 2013 bolo sťažovateľom vznesené obvinenie pre prečin podplácania formou spolupáchateľstva podľa § 20 k podľa § 333 ods. 1 a 2 písm. b) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“). Uznesením vyšetrovateľa Národnej kriminálnej agentúry Prezídia Policajného zboru sp. zn. ČVS: PPZ409/NKAPKBA2013 z 22. apríla 2013 bolo začaté trestné stíhanie vo veci a súčasne vznesené obvinenie sťažovateľom pre zločin podplácania formou spolupáchateľstva podľa § 20 a podľa § 333 ods. 1 a 2 písm. b) a ods. 3 Trestného zákona. Uznesením sudcu pre prípravné konanie Špecializovaného trestného súdu, pracoviska Banská Bystrica (ďalej len „špecializovaný trestný súd“) sp. zn. Tp 27/2013 zo 17. apríla 2013 bolo rozhodnuté tak, že sudca pre prípravné konanie podľa § 72 ods. 3 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) nevyhovel návrhu prokurátora na vzatie sťažovateľov do väzby a prepustil ich zo zadržania na slobodu. Najvyšší súd svojím uznesením sp. zn. 5 Tost 14/2013 z 23. apríla 2013 rozhodol o sťažnosti prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „úrad špeciálnej prokuratúry“) proti uzneseniu sudcu pre prípravné konanie špecializovaného trestného súdu sp. zn. Tp 27/2013 zo 17. apríla 2013 tak, že sťažovateľov vzal do väzby z dôvodov § 71 ods. 1 písm. b) a písm. c) Trestného poriadku. V ostatnom sťažovatelia svojimi písomnými žiadosťami z 29. a 30. septembra 2014 požiadali o prepustenie z väzby, ktorým špecializovaný trestný súd svojím uznesením sp. zn. PK2T/46/2013 z 11. novembra 2014 vyhovel a sťažovateľov prepustil z väzby. Rozsudkom špecializovaného trestného súdu sp. zn. PK2T/46/2013 z 3. decembra 2014 boli sťažovatelia uznaní vinnými zo zločinu podplácania formou spolupáchateľstva podľa § 20 k § 333 ods. 1 a 2 písm. b) a ods. 3 Trestného zákona. Najvyšší súd svojím uznesením sp. zn. 6 Tost 40/2014 z 10. decembra 2014 zrušil uznesenie špecializovaného trestného súdu sp. zn. PK2 T/46/2013 z 11. novembra 2014, zamietol žiadosti sťažovateľov o prepustenie z väzby a ponechal ich vo väzbe z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku a zároveň rozhodol o nenahradení ich väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka. Uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Tost 40/2014 z 10. decembra 2014 napadli sťažovatelia sťažnosťami na ústavnom súde.

3.2 V druhej rovine svojej argumentácie poukázal na prieťahový postup všeobecných súdov pri rozhodovaní o jeho ostatnej žiadosti o prepustenie z väzby, keď uviedol, že ,,K porušeniu môjho práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa článku 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd došlo v konaní o rozhodovaní mojej žiadosti o prepustenie z väzby. Konanie o mojej žiadosti trvalo 105 dní. ... senát ŠTS v Pezinku rozhodoval o žiadosti od 29.09.2014 do 20.11.2014. Ale pomalé rozhodnutie viem ospravedlniť, keďže som bol senátom ŠTS prepustený na slobodu. Rozhodovanie na najvyššom súde trvalo od 19.11.2014 do 12.01.2015. ... Nemám presnú vedomosť, kedy bol spis spolu so sťažnosťou prokurátora doručený na najvyšší súd, ale predpokladám, že niekedy v období 17.11.2014 20.11.2014. Zamietavé uznesenie najvyššieho súdu mi bolo doručené až 12.01.2015 teda 61 dní od rozhodnutia senátu ŠTS v Pezinku.“.

5.1 V sťažnosti pôvodne vedenej ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 3470/2015 žiadal vydať nález, ktorým by ústavný súd takto rozhodol: ,,1. Základné právo na prejednanie veci v primeranej lehote obsiahnuté v čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, bolo porušené postupom, zásahom a rozhodnutím Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6Tost 40/2014 zo dňa 10.12.2014 v konaní ohľadom žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby. 2. Základné práva na právnu istotu, na osobnú slobodu a spravodlivý proces obsiahnuté v čl. 1 ods. 1, 2, čl. 17 ods. 1, 2 a ods. 5 Ústavy SR, v čl. 5 ods. 1 písm. c), v čl. 5 ods. 3, v čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, bolo porušené postupom, zásahom a rozhodnutím Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6Tost 40/2014 v konaní ohľadom žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby. 3. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 6Tost 40/2014 zo dňa 10.12.2014 sa v celom rozsahu zrušuje a vec vracia na nové konanie a rozhodnutie. Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje Najvyššiemu súdu SR, aby prepustil neodkladne z väzby na slobodu. 4. Sťažovateľovi priznáva primerané zadosťučinenie vo výške vo výške 8.000,€... 5. Najvyšší súd SR je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia...“

6.1 Predsedníčka najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení v prílohe zaslala vyjadrenie predsedu senátu najvyššieho súdu JUDr. Daniela Hudáka, z ktorého vyplýva, že „Po predložení spisu na rozhodnutie predseda senátu zistil, že sťažnosť prokurátora nebola doručená na vyjadrenie obvineným a v spise sa nenachádzala písomná sťažnosť prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky. Písomná sťažnosť prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky bola Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky doručená 19. novembra 2014 a vyjadrenia obvinených 24. novembra, 25. novembra 2014. Už pri predložení spisu bolo na predkladacej správe zvýraznené, že termín hlavného pojednávania je vytýčený na deň 28. novembra 2014. Vzhľadom na to, že išlo o obtiažnu a náročnú vec a aby nebol zmarený termín hlavného pojednávaná, predseda senátu prípisom vec vrátil Špecializovanému trestnému súdu na rozhodnutie vo veci s tým, že bezprostredne po vyhlásení rozhodnutia Špecializovaný trestný súd v Pezinku 3. decembra 2014 má spis predložiť Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na rozhodnutie o väzbe. Po vrátení spisu 4. decembra 2014 predseda senátu vytýčil termín neverejného zasadnutia na deň 10. decembra 2014. O termíne konania neverejného zasadnutia upovedomil obvinených s tým, že sa ho môžu zúčastniť. Obvinení sa neverejného zasadnutia zúčastnili, boli vypočutí, za prítomnosti tlmočníčky, obhajcov a Najvyšší súd Slovenskej republiky vyhlásil uznesením, podľa § 194 ods. 1 písm. a Tr. por., že napadnuté uznesenie sa zrušuje v celom rozsahu. Podľa § 79 ods. 2, ods. 3 Tr. por. žiadosti obvinených a o prepustenie z väzby na slobodu sa zamietajú s tým, že obaja obvinení sa naďalej ponechávajú vo väzbe z dôvodu uvedeného v § 71 ods. 1 písm. a/ Tr. por. Podľa § 80 ods. 1 písm. c/ Tr. por. väzba obvinených sa dohľadom probačného a mediačného úradníka nenahrádza. Vzhľadom na náročnosť' veci, jej obtiažnosť som toho názoru, že aj keď konanie trvalo dlhšie ako má byt' vo väzobnej veci. Dĺžka konania na Najvyššom Súde Slovenskej republiky nedosiahla intenzitu zbytočných prieťahov.“.

porušeniu práv . Uznesením senátu ŠTS zo dňa 11.11.2014, sp. zn. PK-2T/46/2013, bol sťažovateľ prepustený z väzby na slobodu. Je potrebné opakovane zdôrazniť, že samotná žiadosť o prepustenie bola na súd podaná už dňa 25.09.2014. Spis na rozhodnutie o zahlásenej sťažnosti prokurátora ÚŠP GP SR bol predložený najvyššiemu súdu 14.11.2014, pričom senát ŠTS v Pezinku vytýčil termín HP vo veci samej až na 28.11.2014. Teda NS SR mal k dispozícii lehotu 14 dní na rozhodnutie a väzobné veci sa majú rozhodovať prednostne

pojednávania. Práve skutočný obsah pojmu prednostné vybavenie väzobnej veci nikdy nemôže ospravedlniť nekonanie najvyššieho súdu. Na posúdenie neudržateľnosti tvrdení predsedu senátu JUDr. Hudáka, uvedených v jeho písomnom vyjadrení, dávame do pozornosti na porovnanie iné väzobné rozhodovanie najvyššieho súdu v totožnej veci sťažovateľa v priebehu samotného konania hlavného pojednávania, teda po podaní obžaloby. Už v minulosti bol sťažovateľ Uznesením senátu ŠTS zo dňa 28.05.2014, sp. zn. PK-2T/46/2013, prepustený z väzby na slobodu.

Na tomto príklade možno preukázateľne demonštrovať skutočný alibizmus a zjavnú účelovosť nekonania vo väzobnej veci, ktorá je predmetom ústavnej sťažnosti. V tejto súvislosti dôrazne nesúhlasíme ani s vyjadrením predsedu senátu, že v predmetnej veci išlo o obtiažnu a náročnú vec a aj táto okolnosť mal byť tou zásadnou, prečo vraj NS SR nerozhodol v termíne do 28.11.2014. Nie je to však pravda, keďže takéto zavádzajúce konštatovanie o údajnej obtiažnosti a náročnosti prejednávanej veci, nemá ani logické opodstatnenie.

Ani prípadná neexistencia písomného odôvodnenia sťažnosti, nie je v praxi prekážkou rozhodovania odvolacieho súdu o ústne zahlásenej sťažnosti prokurátora na HP. Bližšie a písomne odôvodniť akúkoľvek zahlásenú sťažnosť, je právom strany trestného konania, no nie povinnosťou. Je tiež nepochopiteľné, že pokiaľ bolo písomné odôvodnenie sťažnosti prokurátora ÚŠP GP SR proti Uzneseniu senátu ŠTS zo dňa 11.11.2014, sp. zn. PK-2T/46/2013, doručené na NS SR už dňa 19.11.2014, prečo toto bolo obhajobe zaslané z najvyššieho súdu mailom až dňa 24.11.2014. Obhajca však ešte toho istého dňa, t. j. 24.11.2015 obratom doručil najvyššiemu súdu písomné vyjadrenie k sťažnosti prokurátora, teda senát NS mal aj vtedy dostatok času na rozhodnutie. Nekonanie a nerozhodnutie odvolacieho najvyššieho súdu v období 14.11.2014 - 28.11.2014 o sťažnosti vo väzobnej veci spôsobilo fatálne porušenie práv sťažovateľa a toto konanie nie je možné ničím ospravedlniť. Najvyšší súd však nekonal prednostne a spôsobil stav, že pri následnom rozhodovaní na neverejnom zasadnutí až dňa 10.12.2014, bol sťažovateľ v rapídne zhoršenom a nevýhodnejšom procesnom postavení, keďže už došlo k odsudzujúcemu rozsudku s uložením nepodmienečného trestu. Práve samotné odsúdenie uloženie nepodmienečného trestu bolo tou jedinou skutočnosťou, za pomoci ktorej si odvolací súd zdôvodnil vyhovenie sťažnosti prokurátora a zamietol žiadosť o prepustenie z väzby sťažovateľa. A práve iba táto jediná okolnosť sa stala aj dôvodom na ponechanie sťažovateľa vo väzbe už z nového väzobného dôvodu podľa stanovenia 571 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku. Ostáva už len na úvahách, aký vplyv na rozhodnutie ŠTS vo veci samej, kde došlo k odsúdeniu sťažovateľa, mohol zohrať tzv. väzobný status . Je predsa zásadný rozdiel, pokiaľ sa obžalovaný môže brániť obžalobe zo slobody a súd ho tak má možnosť vnímať v porovnaní s tým, keď je predvádzaný v putách na súd nedôvodne, po zuby ozbrojenou a zakuklenou eskortou, ako najhorší a najnebezpečnejší zločinec, a súd ho vníma v takomto nevýhodnom postavení. V neposlednom rade je potrebné poznamenať, že takéto Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6 Tost 40/2014 zo dňa 10.12.2014, bolo doručené obhajobe až dňa 12.01.2015, čiže konanie o žiadosti trvalo viac ako 100 dní, teda takýmto dlhým rozhodovaním súdov, bolo stažovateľovi aj znemožnené podať novú žiadosť o prepustenie z väzby. Všetky uvedené skutočnosti sa vzťahujú a sú aplikovateľné aj k osobe druhého sťažovateľa - .“.

8. Z obsahu na vec sa vzťahujúceho spisového materiálu špecializovaného trestného súdu sp. zn. PK-2T/46/2013 ústavný súd zistil takýto prehľad procesných úkonov: - 29. septembra 2014 bola špecializovanému trestnému súdu doručená žiadosť z 25. septembra 2014 o prepustenie z väzby, - 30. septembra 2014 bola špecializovanému trestnému súdu doručená žiadosť z 30. septembra 2014 o prepustenie z väzby, - 5. novembra 2014 senát špecializovaného trestného súdu pokračoval v prerušenom hlavnom pojednávaní v trestnej veci vedenej pod sp. zn. PK-2T/46/2013 a vypočul k podaným žiadostiam o prepustenie z väzby obidvoch sťažovateľov, - medzi 7. novembrom 2014 až 11. novembrom 2014 prebiehalo na špecializovanom trestnom súde hlavné pojednávanie vo veci vedenej pod sp. zn. PK-2T/46/2013, na ktorom senát tohto súdu rozhodol 11. novembra 2014 o prepustení sťažovateľov z väzby z dôvodu, že dôvody väzby pominuli, proti čomu podal prokurátor úradu špeciálnej prokuratúry priamo na hlavnom pojednávaní súdu sťažnosť, - 13. novembra 2014 predseda senátu špecializovaného trestného súdu vydáva pokyn

prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry, - 19. novembra 2014 bolo najvyššiemu súdu doručené odôvodnenie sťažnosti prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry, - 21. novembra 2014 bolo pokynom predsedu senátu najvyššieho súdu faxované odôvodnenie sťažnosti prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry na vedomie a vyjadrenie

- 4. decembra 2014 bol spisový materiál vedený pod sp. zn. PK-2T/46/2013 so súhlasom predsedu senátu najvyššieho súdu zapožičaný špecializovanému trestnému súdu s termínom vrátenia do 9. decembra 2014, - 4. decembra 2014 bol predsedom senátu najvyššieho súdu vydaný písomný pokyn na zabezpečenie prítomnosti strán trestného konania na neverejnom zasadnutí naplánovanom na 10. december 2014 na konanie o sťažnosti prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry podanej proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu sp. zn. PK2T/46/2013 z 11. novembra 2014, - 9. decembra 2014 bol spisový materiál vedený pod sp. zn. PK-2T/46/2013 vrátený zo špecializovaného trestného súdu najvyššiemu súdu z dôvodu rozhodnutia o sťažnosti prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry podanej proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu sp. zn. PK2T/46/2013 z 11. novembra 2014, - 10. decembra 2014 sa na najvyššom súde uskutočnilo neverejné zasadnutie, na ktorom senát tohto súdu rozhodol uznesením sp. zn. 6 Tost 40/2014 z 10. decembra 2014 o zrušení uznesenia špecializovaného súdu sp. zn. PK-2T/46/2013 z 11. novembra 2014

a vyhotovenia rozhodnutia, - 7. januára 2015 bol spisový materiál vedený pod sp. zn. PK-2T/46/2013 vrátený z najvyššieho súdu na špecializovaný trestný súd, - od 8. januára 2015 do 12. januára 2015 bolo uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Tost 40/2014 z 10. decembra 2014 doručené stranám trestného konania prostredníctvom špecializovaného trestného súdu.

9. Najvyšší súd vo svojom uznesení sp. zn. 6 Tost 40/2014 z 10. decembra 2014 v relevantnej časti svojho odôvodnenia konštatoval, že «Na základe podanej sťažnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky v súlade s § 192 ods. 1 Tr. por. preskúmal správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým prokurátor podal sťažnosť ako i konanie týmto výrokom predchádzajúce a zistil, že sťažnosť prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky je čiastočne dôvodná. Z obsahu predloženého spisového materiálu Najvyšší súd Slovenskej republiky mal za preukázané, že obvinení boli do väzby vzatí 23. apríla 2013 o 15.30 hod. uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 5 Tost 14/2013, z 23. apríla 2013 z dôvodov § 71 ods. 1 písm. b/, písm. c/ Tr. zák. s tým, že do lehoty trvania väzby bola započítaná doba zadržania u od 15. apríla 2013 od 8.00 hod. do 17. apríla 2013 do 22.40 hod. a u od 15. apríla 2013 od 7.48 hod. do 17. apríla 2013 do 22.40 hod.

Návrh prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky na zmenu dôvodu väzby bol unesením sudcu pre prípravné konanie Špecializovaného trestného súdu v Pezinku v spojení s unesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 5 Tost 29/2013, z 19. septembra 2013

zo spáchania zločinu podplácania podľa § 333 ods. 1, ods. 2 písm. b/, ods. 3 Tr. zák. formou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zák., a to na skutkovom základe tam bližšie uvedenom. Za to bol obvinený odsúdený podľa § 333 ods. 3 Tr. zák. s použitím § 38 ods. 2, ods. 3 Tr. zák. z dôvodov § 36 písm. j/ Tr. zák. k trestu odňatia slobody vo výmere 7 rokov, na výkon ktorého ho podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zák. súd zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

V danom prípade je potrebné vychádzať zo skutočnosti, že účelom väzby je zabezpečiť osoby obvinených pre trestné konanie a výkon trestu. Tieto skutočnosti vyplývajú z ustanovenia § 71 ods. 1 písm. a/ Tr. por. Je potrebné k skutočnostiam uvedeným v sťažnosti prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky a vyjadreniam obvinených prostredníctvom obhajcov v sťažnostiach uviesť, že kolúzne dôvody väzby tým, že bol vyhlásený rozsudok, pominuli. K argumentom prokurátora, že do právoplatnosti skončenia veci ešte môžu byť vykonané dôkazy, Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza, že tieto skutočnosti sami osebe neznamenajú, že obvinený bude na niekoho pôsobiť pri vykonávaní dôkazov, resp. inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné konanie.

trestnej veci. Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotožňuje s vyjadreniami obvinených prostredníctvom svojich obhajcov, že všeobecné tvrdenia prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky odkazujúce na spoločenský záujem a verejný záujem bez ďalších konkrétnych skutočností odôvodňujúcich tzv. kolúznu väzbu nestačia na to, aby obvinení boli ponechaní vo väzbe z dôvodu uvedeného v § 71 ods. 1 písm. b/ Tr. por. Podľa § 79 ods. 2 Tr. por. policajt, prokurátor, sudca pre prípravné konanie a súd sú povinní skúmať v každom období trestného stíhania, či dôvody väzby trvajú, alebo či sa

Podľa § 302 ods. 2 Tr. por. pri rozhodovaní o väzbe majú právo zúčastniť sa neverejného zasadnutia aj prokurátor, obvinený a jeho obhajca a pri rozhodovaní o väzbe môže predseda senátu účasť týmto osobám umožniť. Z horeuvedeného dôvodu Najvyšší súd Slovenskej republiky vytýčil termín neverejného zasadnutia, o konaní ktorého upovedomil osoby uvedené v § 302 ods. 2 Tr. por. Na neverejnom zasadnutí vypočul obvinených, umožnil prokurátorovi, obhajcom klásť obvineným otázky.

Na čo však treba poukázať je, že - ako zrejmé zo spisového materiálu - voči boli vznesené aj ďalšie obvinenia, a to konkrétne pre obzvlášť závažný zločin podvodu spolupáchateľstvom podľa § 20, § 221 ods. 1, ods. 4 písm. a/ Tr. zák., pričom iné dve trestné konania sú voči nemu vedené už v štádiu súdneho konania – na Okresnom súde Trenčín sa koná o prečine výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. v súbehu s prečinom ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zák. a na Špecializovanom trestnom súde v Pezinku je vedené konanie pre trestný čin skrátenia

štyri. K tomu treba navyše aj s poukazom na vyjadrenia oboch menovaných v rámci výsluchu na tunajšom súde uviesť, že ak by boli niektoré z uvedených pasov zo strany obvinených odovzdané, bol by tam taký záznam, ako je tomu pri občianskych preukazoch („skartovaný” resp. obdobne). V súvislosti s dôvodnou obavou, že by obvinení mohli utiecť alebo sa skrývať, aby sa tak vyhli trestnému stíhaniu príp. trestu sa nedá nezmieniť i ich negatívne povahové črty, keď sa títo mali správať agresívne (neprimerane) nielen pri páchaní stíhaných skutkov ale i na hlavnom pojednávaní.

10. Špecializovaný trestný súd vo svojom uznesení sp. zn. PK-2T/46/2013 z 11. novembra 2014 v relevantnej časti svojho odôvodnenia konštatoval, že «V prvom rade je potrebné predoslať a uviesť, že po prerušení hlavného pojednávania dňa 22.07.2014 došlo postupne k zrušeniu všetkých vytýčených termínov hlavného pojednávania z objektívnych dôvodov práceneschopnosti predsedu senátu, ktorá trvala od 01.08.2014 do 02.11.2014.

Pri voľbe procesného postupu súd musel prihliadať najmi na to, že: I. V zmysle ustanovenia § 2 ods. 6 Tr. por. sú orgány činné v trestnom konaní a súdy povinné väzobné veci vybavovať prednostne a urýchlene. II. V zmysle ustanovenia § 79 ods. 3 Tr. por. o žiadosti obvineného o prepustenie z väzby na slobodu sa musí bez meškania rozhodnúť. III. Štádium konania hlavného pojednávania má podstatný vplyv na aktuálny dôvod trvania väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) Tr. por. u oboch obžalovaných, ktorý je priamo závislý práve na povinnosti súdu vo väzobných veciach konať prednostne a urýchlene. Z uvedených dôvodov súd zvolil taký procesný postup, ktorý zohľadňoval skutočnosť, že konanie nariadeného úkonu hlavného pojednávania môže mať priamy vplyv na existenciu a trvanie dôvodov väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) Tr. por. u oboch obžalovaných, a preto ako prioritu si súd určil konať hlavné pojednávanie, najmä vykonávať ďalšie naplánované dokazovanie a následne bez meškania rozhodnúť o žiadosti obžalovaných o prepustenie z väzby na slobodu.

obžalovaných rozhodoval. Preto je možné aktuálne konštatovať, že po ukončení dokazovania pred súdom prvého stupňa absentuje akákoľvek dôvodná obava, že by obžalovaní pôsobili na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak marili objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie. V tomto ohľade je už aj skutočnosť, že je začaté trestné stíhanie vo veci trestného činu marenia spravodlivosti podľa 344 ods. 1 písm. d) Tr. zák. z väzobného hľadiska irelevantné, najmä ak doposiaľ ani po viac ako piatich mesiacoch nebolo vznesené obvinenie konkrétnej osobe. V zmysle povinnosti uvedenej v § 79 ods. 2 Tr. por. súd zároveň preskúmal aj to, či sa dôvody u obžalovaných zmenili a dospel k názoru, že tieto sa nezmenili. Súd nezistil žiadne okolnosti nasvedčujúce existencii dôvodov väzby podľa § 71

, a , že obžalovaný sa mal už v minulosti zdržiavať v zahraničí z obavy z jeho možného iného trestného stíhania, ktoré mu v tom čase reálne hrozilo a hrozilo mu aj väzobné trestné stíhanie, sa už zaoberal Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom unesení sp. zn. 5Tost 29/2013 zo dňa 19.09.2013, ktorý uzavrel, že: „Po prepustení zo zadržania 17. apríla 2013 obvinený zaujal taký postoj k úkonom trestného konania, v zmysle ktorého sa rozptyľuje obava z konania predpokladaného ustanovením 71 ods. 1 písm. a) Tr. por.” Zároveň súd nezistil ani žiadne okolnosti nasvedčujúce existencii dôvodov väzby podľa 71 ods. 1 písm. c) Tr. por., pričom vychádzajúc z vlastných znalostí súdu na tom nič nemení ani skutočnosť, že dňa 15.08.2014 prokurátorka Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky podala obžalobu na Špecializovanom trestnom súde, okrem iných, aj na pre trestný čin skrátenia dane a poistného spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2, § 148 ods. 1, ods. 5 Tr. zák. účinného do 01.01.2006 za skutok, ktorého sa mal dopustiť v rokoch 2003 — 2004.

V tomto smere súd poukazuje na to, že je síce pravdou, že: - podľa § 1 Tr. por. Trestný poriadok upravuje postup orgánov činných v trestnom konaní a súdov tak, aby trestné činy boli náležite zistené a ich páchatelia podľa zákona spravodlivo potrestaní, pričom treba rešpektovať základné práva a slobody fyzických osôb

Vzhľadom na uvedené súd po dôkladnom zvážení všetkých okolností dospel k záveru, že dôvody väzby u obžalovaných a pominuli, a preto s prihliadnutím na ustanovenie Š 76 ods. 1 Tr. por., S 79 ods. 1 Tr. por. rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.».

13. Ústavný súd vo svojej judikatúre k čl. 17 ods. 2 ústavy uviedol, že vo vzťahu k väzbe obsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť podmienené zárukou (III. ÚS 7/00, I. ÚS 100/04). Z čl. 17 ods. 2 ústavy vyplýva neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím sudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho trvania väzby.

S touto konštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy, z ktorého vyplýva oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie okolností svedčiacich pre a proti väzbe, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť na základe konkrétnych skutočností, a nie na základe abstraktnej úvahy (III. ÚS 271/07). Inými slovami, požiadavka preskúmania hmotných podmienok („substantive requirement“) znamená povinnosť preskúmať okolnosti svedčiace pre a proti väzbe a rozhodnúť s poukazom na právne kritériá, či sú dané dôvody opodstatňujúce väzbu, ako aj prepustenie na slobodu, pokiaľ také dôvody neexistujú (rozsudok ESĽP vo veci Schiesser v. Švajčiarsko zo 4. 12. 1979, séria A, č. 34, bod 31).

14. Z judikatúry ústavného súde teda jednoznačne vyplýva, že každé pozbavenie slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, musí byť zlučiteľné s účelom čl. 17 ústavy, ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli (I. ÚS 165/02, II. ÚS 55/98, I. ÚS 177/03, III. ÚS 7/00, I. ÚS 115/07, I. ÚS 187/07). Základné právo podľa čl. 17 ods. 2 ústavy vo svojom znení odkazuje na zákon, a preto pri posudzovaní otázky jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný súd do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom, pričom v prípade zistenia závažného porušenia zákonnosti ide aj o porušenie ústavnosti (III. ÚS 48/00). Rovnako aj z čl. 17 ods. 5 ústavy vyplýva, že do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

v. Francúzsko, č. 9990/82, rozsudok ESĽP z 18. 12. 1986, bod 54; Benham v. Veľká Británia, č. 19380/92, rozsudok ESĽP z 24. 9. 1992, Herczegfalvy v. Rakúsko, rozsudok ESĽP z 11. 5. 2004, Morsink v. Holandsko, rozsudok Veľkej komory ESĽP z 10. 6. 1996, bod 40; z novšej judikatúry Stanev v. Bulharsko, č. 36760/06, rozsudok Veľkej komory ESĽP zo 17. 1. 2012, bod 143; L. M. v. Slovinsko, č. 32863/05, rozsudok ESĽP z 12. 6. 2014, bod 121).

16. Medzi základné požiadavky preskúmania zákonnosti väzby a rozhodnutia o nej v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru patria aj: - účinná kontrola zákonnosti väzby (Grauzinis v. Litva, č. 37975/97, rozsudok ESĽP z 10. 10. 2000), - podstatné opatrenie, ktoré zabezpečí jedincovi procesnú spravodlivosť („substantial measure of procedural justice“; Al-Nashif and others v. Bulharsko, č. 50963/99, rozsudok ESĽP z 20. 6. 2002), - vzhľadom na dramatický vplyv pozbavenia slobody na základné práva jedinca konanie podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru musí v zásade spĺňať základné požiadavky spravodlivého konania podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (Garcia Alva v. Nemecko, rozsudok ESĽP z 13. 2. 2001, sťažnosť č. 23541/94), pričom princíp spravodlivosti („fairness“) v zmysle posledného označeného článku zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné dôvody (rozsudok ESĽP Bufferne v. Francúzsko o prijateľnosti sťažnosti z 26. 2. 2002, č. 54367/00), - primeraná súdna odpoveď („adequate judicial response“; Grauslys v. Litva, č. 36743/97, rozsudok ESĽP z 10. 10. 2000).

17. Podľa § 71 ods. 1 Trestného poriadku obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy, ako doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený, a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že - ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí vysoký trest, - bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, alebo - bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.

V.

K namietanému porušeniu označených práv postupom najvyššieho súdu v konaní o žiadostiach sťažovateľov o prepustenie z väzby

19. V rámci svojej rozhodovacej činnosti už ústavný súd konštatoval, že v ustanoveniach čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy garantujúcich právo na osobnú slobodu je obsiahnuté aj právo obvineného iniciovať konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho väzby a nariadil prepustenie obvineného, ak je väzba nezákonná, ako aj právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie sa môže v zákonnom určených prípadoch podmieniť zárukou. Inými slovami, v zmysle požiadaviek vyplývajúcich z čl. 5 dohovoru má osoba pozbavená slobody zaručené právo iniciovať konanie, v ktorom môže spochybniť zákonnosť pozbavenia slobody, a zároveň má právo aj na to, aby po začatí takéhoto konania bolo súdom urýchlene rozhodnuté o zákonnosti pozbavenia slobody a nariadené jeho ukončenie, ak sa ukáže ako nezákonné (Rehbock v. Slovinsko, rozsudok ESĽP z 28. 11. 2000, Vodeničarov v. Slovenská republika, rozsudok ESĽP z 21. 12. 2000, bod 33 – 36). Prieskumné súdne konanie musí byť vedené v súlade s hmotnoprávnymi a procesnými vnútroštátnymi právnymi predpismi a zároveň aj v súlade s účelom čl. 5 dohovoru, to znamená s ochranou jedinca proti svojvôli, osobitne aj s ohľadom na čas, ktorý uplynie do vyhlásenia rozhodnutia (Koendjbiharie v. Holandsko, rozsudok ESĽP z 25. 10. 1990, bod 27).

20. Z judikatúry ústavného súdu, ako aj ESĽP vyplýva, že väzba má mať striktne obmedzené trvanie, a preto má byť zaručená možnosť jej kontroly v krátkych intervaloch. Pokiaľ ide o požiadavku urýchlenosti rozhodovania (anglický výraz „speedily“ a francúzsky výraz „a bref délai“, v slovenskom preklade „urýchlene“), ESĽP zdôraznil, že ju netreba posudzovať z čisto numerického hľadiska, ale je potrebné vždy zohľadniť aj podmienky a okolnosti každej konkrétnej veci (Bezichieri z roku 1989, A-164, bod 21, Neumeister z roku 1968, A-8, bod 24 a Sanchez – Reisse z roku 1986, A-107, bod 55).

23. V sťažnosti vedenej ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 3470/2015 namietal prieťahový postup pri rozhodovaní o jeho sťažnosti o prepustenie z väzby z 25. septembra 2015 a svoje sťažnostné námietky koncentroval iba/len na postup najvyššieho súdu (pozri bod 3.2). Z prehľadu procesných úkonov (pozri bod 8) vyplýva, že spisový materiál bol najvyššiemu súdu ako súdu sťažnostnému predložený 14. novembra 2014 na rozhodnutie o sťažnosti prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry podanej proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu sp. zn. PK-2T/46/2013 z 11. novembra 2014, pričom písomné odôvodnenie sťažnosti prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry mu bolo doručené 19. novembra 2014. Najvyšší súd následne faxom zasielal odôvodnenie podanej sťažnosti prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry sťažovateľom a ich právnym zástupcom a v období od 21. novembra 2014 do 27. novembra 2014 mu boli doručené ich písomné vyjadrenia k tejto sťažnosti. V ďalšom postupe bol predmetný súdny spis niekoľkokrát zasielaný z najvyššieho súdu na špecializovaný trestný súd a naopak. Tento postup však pôsobí účelovo, pretože najvyšší súd mohol (nič nenasvedčuje tomu, aby to tak nemohlo byť, najmä keď prvýkrát rozhodol na druhý deň od predloženia sťažnosti) o podaných sťažnostiach rozhodnúť do času pokračovania v hlavnom pojednávaní konanom v období od 27. novembra 2014 do 3. decembra 2014, k čomu postačoval postup len podľa § 302 ods. 2 Trestného poriadku, bez prítomnosti sťažovateľov, pretože obidvaja boli v prítomnosti svojich obhajcov vypočutí k podaným žiadostiam o prepustenie z väzby špecializovaným trestným súdom a taktiež boli oboznámení s písomným odôvodnením sťažnosti podanej prokurátorom úradu špeciálnej prokuratúry; uvedený postup z hľadiska jeho ústavnoprávnej relevancie v plnej miere postačoval. V naznačených súvislostiach sa úvahy právneho zástupcu sťažovateľa JUDr. Viktora Križiaka vyjadrené v jeho písomnom vyjadrení z 8. októbra 2015, a to „Nekonanie a nerozhodnutie odvolacieho najvyššieho súdu v období 14.11.2014 - 28.11.2014 o sťažnosti vo väzobnej veci spôsobilo fatálne porušenie práv sťažovateľa a toto konanie nie je možné ničím ospravedlniť. Najvyšší súd však nekonal prednostne a spôsobil stav, že pri následnom rozhodovaní na neverejnom zasadnutí až dňa 10.12.2014, bol sťažovateľ v rapídne zhoršenom a nevýhodnejšom procesnom postavení, keďže už došlo k odsudzujúcemu rozsudku s uložením nepodmienečného trestu. Práve samotné odsúdenie uloženie nepodmienečného trestu bolo tou jedinou skutočnosťou, za pomoci ktorej si odvolací súd zdôvodnil vyhovenie sťažnosti prokurátora a zamietol žiadosť o prepustenie z väzby sťažovateľa. A práve iba táto jediná okolnosť sa stala aj dôvodom na ponechanie sťažovateľa vo väzbe už z nového väzobného dôvodu podľa stanovenia § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku.“, nejavia neopodstatnené (bližšie pozri bod 6.2).

25. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 77/02, III. ÚS 63/06) každý má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci. Inak povedané, všetky orgány verejnej moci sú povinné v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie ústavou (a tiež medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd (II. ÚS 148/06, III. ÚS 348/06, IV. ÚS 96/07, IV. ÚS 200/07, IV. ÚS 209/07, IV. ÚS 95/08). Ústavný súd taktiež už viackrát akcentoval, že k výkladu právnych predpisov a ich inštitútov nemožno pristupovať len z hľadiska textu zákona, a to ani v prípade, keď sa text môže javiť ako jednoznačný a určitý, ale predovšetkým podľa zmyslu a účelu zákona (IV. ÚS 92/2012, I. ÚS 351/2010, m. m. I. ÚS 306/2010).

26. Ústavný súd vo svojom náleze sp. zn. III. ÚS 38/2001 z 11. októbra 2001 týkajúcom sa podmienok útekovej väzby [podľa § 67 ods. 1 písm. a) zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom účinného do 31. 12. 2005, pozn.] okrem iného akcentoval: «Základné princípy, ktoré sa týkajú vzatia osoby do väzby a držania v nej vrátane nebezpečia úteku ako väzobného dôvodu, sú obsiahnuté napr. vo významných rozsudkoch

Francúzsko (26. 6. 1991, séria A, č. 207), pričom ich možno zhrnúť takto: 1. Záujmy štátu, akými sú napr. jeho bezpečnosť, vynútiteľnosť práva, udržanie verejného poriadku (čo tiež vyžaduje, aby boli trestné činy potrestané) a potreby náležitého výkonu spravodlivosti vyžadujú aj určitú obetu na strane osobnej slobody jedinca. Keďže ale osobná sloboda je jedným zo základov demokratickej spoločnosti, musí byť dodržaná primeraná a spravodlivá rovnováha („fair and just balance“) medzi záujmami štátu a právom na osobnú slobodu. 2. Úlohou súdu je, aby uviedol okolnosti, ktoré ho viedli k pozbaveniu osobnej slobody jedinca formou väzby. Dôvody na väzbu musia byť významné a dostatočné. Súd má vo svojom rozhodnutí uviesť argumenty pre a proti existencii verejného záujmu, ktorý odôvodňuje – s náležitým zreteľom aj na princíp prezumpcie neviny – odchýlenie od pravidla rešpektovania osobnej slobody jedinca.

4. Pokiaľ sú poskytnuté náležité záruky, že trestne stíhaná osoba sa trestného konania osobne zúčastní, nemala by sa vo väzbe nachádzať (resp. by mala byť z nej prepustená). Odporučenie je jednak prameňom pre zistenie zámerov zmluvných strán dohovoru a tiež významnou pomôckou pri jeho výklade. Z tohto odporučenia treba uviesť najmä nasledujúce významné zásady: a) súc považovaný za nevinného, žiaden obvinený nesmie byť vzatý do väzby, pokiaľ to okolnosti jasne nevyžadujú; väzba má byť preto považovaná za výnimočné opatrenie, nemôže byť nikdy obligatórna a ani použitá na účely potrestania (zásada 1), b) väzba môže byť nariadená, iba ak existuje dôvodné podozrenie, že osoba, o ktorú ide, spáchala stíhaný trestný čin, a pokiaľ sú dané presvedčivé dôvody („substantial reasons“), že jeden alebo viaceré z nasledovných titulov existujú: - nebezpečie jej úteku.

- správanie stíhanej osoby, najmä ako si splnila povinnosti, v prípade, ak už bola v minulosti trestne stíhaná (zásada 5), d) väzba nemá byť nariadená, pokiaľ by pozbavenie osobnej slobody bolo neprimerané povahe stíhaného trestného činu a trestu, ktorý zaň možno uložiť (zásada 7), e) pokiaľ je väzba nariadená, v rozhodnutí majú byť uvedené tak výstižne, ako je to možné, podstata obvinenia a zásadné dôvody (zásada 8), f) vždy, keď môže byť väzba nariadená (v súlade s požadovanými zásadami), súdny orgán má zvážiť, či výkon väzby môže byť nahradený uložením alternatívnych opatrení (zásada 9), g) pri skúmaní, či väzba môže byť nahradená, súdny orgán má vziať do úvahy všetky dostupné alternatívne opatrenia, ktoré môžu zahŕňať: - sľub trestne stíhanej osoby, že sa dostaví podľa potreby pred súdny orgán a nebude mariť výkon spravodlivosti, - poskytnutie peňažnej alebo inej záruky trestne stíhanou osobou so zreteľom na jej

27. Vo všeobecnosti je možné vysloviť, že posudzovanie existencie väzobných dôvodov je vecou často obťažnou a subtílnou a všeobecné súdy musia striktne vychádzať zo zistených konkrétnych skutočností zakladajúcich jednotlivé väzobné dôvody. Výklad zákonných znakov „konkrétnych skutočností“ je predovšetkým vecou všeobecných súdov, ktoré pri dôkladnej znalosti skutkových okolností a dôkaznej situácie tej-ktorej veci musia (mali by) svedomito posúdiť (v ktoromkoľvek štádiu konania), či vzatie do väzby alebo jej ďalšie trvanie/predlžovanie je opatrením nevyhnutným pre dosiahnutie účelu trestného konania a či tento účel ani pri vynaložení všetkého úsilia nemožno dosiahnuť inak. Príslušné úvahy súdu by mali vyvodené vždy z povahy konkrétnej a individuálnej veci vrátane osoby obvineného, z jeho osobných pomerov, rozsahu potrebného dokazovania, z jeho náročnosti a pod. Do týchto úvah súdu sa ústavný súd cíti oprávnený zasiahnuť spravidla len vtedy, ak nie je rozhodnutie o väzbe podložené zákonným dôvodom buď vôbec, alebo ak tvrdené (a nedostatočne zistené) dôvody väzby sú v extrémnom rozpore s kautelami vyplývajúcimi z ústavného poriadku republiky, prípadne s medzinárodnými zmluvami, ktorými je v tomto smere Slovenská republika viazaná.

29. Z komentovaného znenia dohovoru vyplýva, že «Nebezpečí útěku by mělo být posuzováno s ohledem na různé faktory, zvláště ty týkající se povahy dotyčné osoby, její mravy, domov, zaměstnání, majetek, rodinné vztahy a všechny druhy vazeb k zemi, v níž je proti ní vedeno trestní stíhání (Becciev proti Moldavsku, rozsudek, 4. 10. 2005, č. 9190/03, bod 58; Shenoyev proti Rusku, rozsudek, 10. 6. 2010, č. 2563/06, bod 59). ESLP připouští, že závažnost trestu, kterému obviněný čelí, je relevantním aspektem při hodnocení rizika, že uprchne nebo že se trestného činu dopustí znovu. Zároveň však opakovaně upozorňuje, že závažnost vznesených obvinění (a z toho plynoucí závažnost hrozícího trestu) nemůže sama o sobě sloužit jako ospravedlnění dlouhotrvající vazby (llijkov proti Bulharsku, rozsudek, 26. 7. 2001, č. 33977/96, bod 80 ̶ 81). Je třeba, aby nezbytnost ponechání obviněného ve vazbě byla podepřena také dalšími okolnostmi (Kondratyev, bod 52). Ve věci Tariq proti České republice ESLP uvedl, že vzhledem k tomu, že stěžovatel byl nakonec odsouzen k trestu odnětí svobody na pět a půl roku, tak závažnost předpokládaného trestu, ať již sama o sobě, nebo ve spojení s dalšími důvody, na něž orgány poukazovaly, nemůže být za daných okolností považována za relevantní a dostatečný důvod pro držení stěžovatele ve vazbě po značně dlouhou dobu celkem čtyř let (bod 94: stěžovatel byl obžalován z přípravy trestného činu podvodu, za který v dané době bylo možné uložit trest odnětí svobody na pět až 12 let). Nebezpečí útěku ze strachu před sankcí se postupem času snižuje také proto, že jestliže se do délky trestu započítává doba strávená ve vazbě, snižuje se také doba, kterou by obviněný musel skutečně strávit ve vězení po svém případném odsouzení [(Neumeister proti Rakousku, rozsudek, 27. 6. 1968, č. 1936/63, 10; Wemhoff 14).». (Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl, J., Bobek, M.:

30. Skutočnosti, na ktorých najvyšší súd po necelých dvoch rokoch od zadržania postavil dôvody útekovej väzby obidvoch sťažovateľov, sa javia ústavnému súdu ako tendenčné, ba až iluzórne, ktoré vo veci konajúce všeobecné súdy (najvyšší súd a špecializovaný trestný súd, pozn.) nenachádzali v priebehu celého trestného konania. Je nepochybné, že v čase rozhodovania o podaných sťažnostiach sťažovateľov bolo trestné konanie vo veci samej ukončené, boli vykonané všetky relevantné dôkazy potrebné pre posúdenie ich trestnoprávnej zodpovednosti za trestnú činnosť im kladenú za vinu, a nevyvstávala teda žiadna opodstatnená obava z možného ovplyvňovania dokazovania, pričom je potrebné v tejto súvislosti zdôrazniť, že ostatným dôvodom na väzbu sťažovateľov bol práve dôvod vyplývajúci z § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku. Teda dôvody, pre ktoré boli sťažovatelia zadržaní a vzatí do väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku, boli v neskoršom priebehu trestného konania redukované na dôvod podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, ktorý po ukončení dokazovania na špecializovanom trestnom súde stratil svoje opodstatnenie. Obava z možného úteku sťažovateľov predostieraná prokuratúrou, tak ako to predpokladá § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, bola predmetom skúmania dotknutých súdov v skorších štádiách trestného konania, ako to vyplýva napr. z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tost 29/2013 z 19. septembra 2013 v spojení s uznesením špecializovaného trestného súdu sp. zn. Tp 27/2013 z 3. septembra 2013, pričom obidva vo veci konajúce súdy dôvody útekovej väzby nezistili. Pre úplnosť je potrebné zdôrazniť, že v ranných fázach trestného konania mali byť dôvody útekovej väzby sťažovateľov odvodzované od ich konkrétnych počinov spočívajúcich v pobyte v zahraničí v Ruskej federatívnej republike. Medzi najvyšším súdom prezentovanými úvahami o väčšom počte cestovných pasov vydaných na meno sťažovateľov alebo ich agresívnej obrane počas trestného konania a dôvodmi útekovej väzby v zmysle podmienok vyplývajúcich z § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku nenachádza ústavný súd potrebné premostenie podporené konkrétnou skutočnosťou zakladajúcou relevantnosť obavy z úteku pred trestnoprávnou zodpovednosťou, resp. uloženou sankciou, ktorej intenzita sa v priebehu trestného konania, keď už nie zintenzívnila, tak aspoň zostala konštantnou, a to navyše za situácie, ak táto obava nerezonovala v skorších rozhodnutiach toho istého orgánu súdnej moci. Obdobne vyznieva aj dôvod spočívajúci v ďalších prebiehajúcich trestných konaniach vedených proti sťažovateľom, pretože za súčasnej rezonancie prezumpcie neviny ide aj v spojení s touto trestnou vecou len o hrozbu vysokým trestom, ktorá však ako samostatný relevantný dôvod počas dvoch rokov trvajúcej väzby neobstojí (bez absencie iných konkrétnych skutočností, pozn.). V naznačených súvislostiach je možné konštatovať, že najvyšší súd vo svojom uznesení sp. zn. 6 Tost 40/2014 z 10. decembra 2014 nedal primeranú súdnu odpoveď („adequate judicial response“) na dôvody existencie útekovej väzby v zmysle podmienok vyplývajúcich z § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. S poukazom na uvedené úvahy (vrátane bodu 26 a 27, pozn.) rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu.

33. Z uvedeného vyplýva, že v čase podania ústavných sťažností sťažovateľov, ktoré ústavný súd svojím uznesením č. k. I. ÚS 237/2015-14 z 20. mája 2015 prijal na ďalšie konanie, boli títo rozsudkom špecializovaného trestného súdu sp. zn. PK-2T/46/2013 z 3. decembra 2014 uznaní vinnými zo zločinu podplácania formou spolupáchateľstva podľa § 20 k § 333 ods. 1 a 2 písm. b) a ods. 3 Trestného zákona. Najvyšší súd na odvolanie aj sťažovateľov zrušil prvostupňové rozhodnutie špecializovaného trestného súdu a rozsudkom sp. zn. 2 To 6/2015 z 28. apríla 2015 uznal sťažovateľov vinnými zo zločinu podplácania formou podľa § 20 k § 333 ods. 1 a 2 písm. b) a ods. 3 Trestného zákona. Z uvedeného teda vyplýva, že v čase podania ústavných sťažností boli obidvaja sťažovatelia neprávoplatne odsúdení a z tohto dôvodu (zároveň pozri bod 30) sa mali domáhať ochrany svojho práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) dohovoru, a nie podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru, a preto ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto nálezu.

VIII.

36. V podaných sťažnostiach len uplatnil nárok na primerané finančné zadosťučinenie, a to v sume 8 000 €, pričom ďalší sťažovateľ si nárok na primerané finančné zadosťučinenie v konaní pred ústavným súdom neuplatnil. Ústavný súd viazaný § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde preto rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku vo vzťahu k sťažovateľovi . Vo vzťahu k sťažovateľovi ústavný súd síce rozhodol o porušení jeho práv (bod 1), ale zároveň konštatoval, že už samotné vyslovenie porušenia práva je dostatočným zadosťučinením (III. ÚS 265/2011). Napokon, sťažovateľ svoj nárok na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia nedostatočne odôvodnil. V dôsledku uvedeného ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto nálezu.

39. K tomuto rozhodnutiu sa podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde pripája odlišné stanovisko sudcu Milana Ľalíka.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. februára 2016