I. ÚS 237/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 237/2016-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. apríla 2016 predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpenej advokátkou JUDr. Oľgou Michalíkovou, Jarková 89, Prešov, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sd 94/2013 a jeho uznesením z 8. júla 2014 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 9 So 150/2014 a jeho uznesením zo 16. decembra 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť odmieta.

Odôvodnenie:

Sťažovateľka v sťažnosti opisuje postup krajského súdu a najvyššieho súdu vo veci ňou podaného opravného prostriedku proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne o priznaní starobného dôchodku, ktoré jej malo byť „fakticky doručené až 4. 11. 2013... so sprievodným listom zo dňa 25. 10. 2013“. Sťažovateľka predovšetkým tvrdí, že uvedené rozhodnutie jej v roku 1996 nebolo doručené, a z tohto dôvodu nemohla zistiť, že v roku 1996 priznaný dôchodok jej nebol vypočítaný v správnej výške. Namieta nesprávnosť procesného postupu označených súdov poukazujúc na obsah ustanovenia § 250b ods. 2 prvej vety Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), ako aj na skutočnosť, že postup podľa tohto ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku súdy aplikovali bez bližšieho zdôvodnenia napriek tomu, že sa vzťahuje na rozhodovanie súdu o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov, a nie na rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam správnych orgánov. Takýmto postupom krajského súdu a najvyššieho súdu v právnej veci sťažovateľky malo byť porušené jej základné právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd o jej sťažnosti takto

rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu - upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie upravené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sd/94/2013 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vedené pod č. k. 9 So/150/2014 porušené bolo.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

K namietanému porušeniu označených práv uznesením krajského súdu

Keďže v danom prípade podliehalo uznesenie krajského súdu revíznej právomoci najvyššieho súdu v konaní o podanom odvolaní, preskúmanie napadnutého uznesenia krajského súdu by bolo v rozpore s princípom subsidiarity zakotveným v čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože jeho preskúmanie na základe podaného odvolania patrí do právomoci najvyššieho súdu. V súvislosti s namietaným porušením označených práv je preto z ústavného hľadiska podstatné a určujúce len preskúmanie postupu najvyššieho súdu, ktorý v danom prípade právoplatne rozhodoval o podanom opravnom prostriedku v rámci odvolacieho konania (obdobne III. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05).

Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti uzneseniu krajského súdu a postupu, ktorý jeho vydaniu predchádzal, odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

K namietanému porušeniu označených práv uznesením najvyššieho súdu

Najvyšší súd v odôvodnení uznesenia sp. zn. 9 So 150/2014 zo 16. decembra 2015, ktorým potvrdil uznesenie krajského súdu potom, ako uviedol znenie § 246c, § 250l ods. 2, § 250b ods. 2 a 3, § 250ja ods. 3 a § 219 ods. 1 OSP, sformuloval v podstatnom túto právnu argumentáciu: «Analogicky je v zmysle § 250l O. s. p. aj na konania o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam správnych orgánov podľa tretej hlavy O. s. p. možné použiť § 250b ods. 2 a 3 O. s. p. V danom prípade navrhovatelia podala opravný prostriedok podľa tretej hlavy piatej časti O. s. p. proti rozhodnutiu odporcu o priznaní starobného dôchodku zo dňa 07. 10. 1996. Tvrdila, že napadnuté rozhodnutie z roku 1996 jej nebolo nikdy doručené, bol jej doručený len rovnopis (kópia) rozhodnutia v roku 2013. Z dávkového spisu odporkyne vyplýva, že rozhodnutie odporkyne z 07. 10. 1996 bolo navrhovateľke v súlade s § 124 zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení zaslané ako obyčajná listová zásielka. Navrhovateľka sa (nového) doručenia rozhodnutia do roku 2013 nedomáhala, pričom starobný dôchodok poberala od jeho priznania. Z dávkového spisu naviac vyplýva, že dňa 02. 11. 2010 do dávkového spisu nahliadla a dňa 05. 11. 2010 predložila odporkyni tlačivo „Príloha k žiadosti o dôchodok“, ktorou preukazovala zaradenie zamestnania od 01. 02. 1964 do 01. 01. 1979 do II. pracovnej kategórie; na základe toho odporkyňa rozhodnutím 1, číslo 396 127 7620 0 zo 07. 01. 2011 zvýšila starobný dôchodok navrhovateľky od 05. 11. 2007, teda tri roky spätne, na 10 544,- Sk mesačne. Ustanovenie § 250b ods. 2, 3 O. s. p. umožňuje aby súd nariadil doručenie rozhodnutia, len ak neuplynuli tri roky od vydania rozhodnutia. Pokiaľ sa navrhovateľka v období troch rokov od jeho vydania, teda od 07. 10. 1996 do 07. 10. 1999, nedomáhala na súde odstránenia tvrdenej nečinnosti odporkyne, spočívajúcej v nedoručení rozhodnutia, potom doručenie jeho fotokópie v roku 2013 nemôže pre ňu znamenať výhodnejšie postavenie ako v prípade, v ktorom by sa domáhala postupu podľa § 250b ods. 2 veta prvá v spojení s § 250l ods. 2 O. s. p. Opravný prostriedok bol preto podaný po lehote a krajský súd nemal inú možnosť ako ho odmietnuť. Vzhľadom na uvedené krajský súd správne rozhodol o odmietnutí opravného prostriedku. Odvolací súd preto jeho uznesenie podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. v spojení s § 250ja ods. 3 veta druhá O. s. p. a § 250l ods. 2 O. s. p. ako vecne správne potvrdil.»

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obdobne práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02, III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Z obsahu odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd sa otázke včasnosti podania opravného prostriedku sťažovateľkou podľa tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku primerane venoval a ústavne akceptovateľným spôsobom na vec aplikoval relevantnú zákonnú úpravu, keď poukazujúc na ustanovenie § 250l ods. 2 OSP o povinnosti súdu konajúceho podľa tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku použiť primerane ustanovenia druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku dospel k záveru, že podľa § 250b ods. 3 OSP už lehota na postup súdu v zmysle § 250b ods. 2 OSP, a tak aj na podanie opravného prostriedku sťažovateľke dávno uplynula. Najvyšší súd teda nekonal arbitrárne, pokiaľ vo veci sťažovateľky použil ustanovenie § 250b ods. 2 a 3 OSP, z ktorých vyplýva, že všeobecný súd môže správnemu orgánu uložiť doručenie správneho rozhodnutia tomu, kto tvrdí, že mu takéto rozhodnutie správneho orgánu nebolo doručené iba v lehote troch rokov od jeho vydania, keďže sťažovateľkou napádané správne rozhodnutie bolo vydané dávno pred touto trojročnou lehotou. Uznesenie najvyššieho súdu uvádza nielen obsah uvedených relevantných zákonných ustanovení, ale aj z nich vyvodené právne posúdenie, a preto ústavný súd vyhodnocuje uznesenie najvyššieho súdu ako dostatočne odôvodnené a ústavne udržateľné.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. apríla 2016