I. ÚS 24/2016

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. decembra 2015 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej aj „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Tdo 59/2015 z 24. septembra 2015 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v senáte rozhodol uznesením z 25. februára 2015 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“) o zamietnutí odvolania sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu z 12. januára 2015 vydanému vyšším súdnom úradníkom, ktorým bola sťažovateľovi uložená podľa § 558 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku povinnosť nahradiť trovy obhajoby ex offo vyplatené jemu ustanovenému obhajcovi v trestnom konaní.

Napriek tomu súd v osobe vyššieho súdneho úradníka rozhodol uznesením že je povinný zaplatiť 743,88 eur, a to po viac ako 15 rokoch od dátumu vzniku právneho titulu, ktorým bola povinnosť zaplatiť finančnú náhradu ako je

lehote. Najvyšší súd jeho dovolanie. . . odmietol, s odôvodnením, že dovolanie smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné. Súd argumentoval, že dovolaním napadnuté Uznesenie je parciálnym rozhodnutím, ktoré nie je možné napadnúť dovolaním. .

do 59/2015 došlo k porušeniu základných práv sťažovateľa garantovaných čl. 46 odst. 1 Ústavy SR, práv garantovaných čl. 6 odst. 1 a čl. č. 10 odst. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základného práva podľa čl. 17 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a to postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní 5 Tdo 59/2015. Je preto daná právomoc Ústavného súdu prijať a rozhodnúť o tejto sťažnosti. .

Súd v odôvodnení svojho postupu argumentoval právnymi prekážkami vyplývajúcimi z ustanovení vnútroštátneho právneho poriadku. S poukazom na Rozsudok Súdneho dvora vo veci 106/77 Administratione delle finnaze dello Stato v. S.p.A. Siementhal z 9. marca 1978 v ktorom súd judikoval: „Vnútroštátny sudca aplikujúci v rámci svojej právomoci ustanovenia komunitárneho práva je povinný zabezpečiť plnú účinnosť týchto ustanovení tým, že na základe vlastného rozhodnutia ponechá neaplikované všetky ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré sú v rozpore s komunitárnym právom, a to bez toho, aby žiadal alebo čakal na ich zrušenie legislatívnou cestou alebo akýmikoľvek ústavnými procedúrami“ Vyššie uvedené platí aj za situácie, že Listina základných práv a slobôd nie je komunitárnym právom, ale medzinárodným právom, lebo je nepochybné že integrálnou súčasťou komunitárneho práva je ochrana základných práv a slobôd, ktorých ochranu sa Slovenská republika zaviazala v prístupových dokumentoch plne zabezpečovať. Z napádaného konania porušovateľa, ktoré sa realizovalo právoplatným rozhodnutím 5 Tdo 59/2015, súd naopak uprednostnil vnútroštátnu právnu úpravu a

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti takto rozhodol: „1/ Uznesením NS SR číslo konania 5Tdo 59/2015 boli porušené základné práva sťažovateľa na spravodlivý súdny proces v súlade s čl. 46 Ústavy , čl. 36 odst. 1 ústavného zákona 23/1991 Zb. ktorým sa uvádza Listina základných práva slobôd, a čl. 6 odst. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd. 2/ Uznesenie NS SR číslo konania 5 Tdo 59/2015 zo dňa 24.9.2015 zrušuje a prikazuje mu vo veci znovu konať. 3/ NS SR je povinný vyplatiť škodu ktorú mi rozhodnutím spôsobil vo výške 1000 EUR ktorú je povinný vyplatiť do 14 dní od právoplatnosti nálezu. 4/ Priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 284,08 EUR, ktoré je NS SR povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu JUDr. Vladimíra Štrbíka, do 14 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd poznamenáva, že medzi právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru niet zásadných odlišností, a prípadné porušenie uvedených práv je preto potrebné posudzovať spoločne.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Podľa sťažovateľa prípustnosť dovolania v danej veci ako prostriedku nápravy proti uzneseniu krajského súdu vyplýva priamo z Listiny základných práv a slobôd, ktorú mal podľa neho najvyšší súd priamo aplikovať, keďže má prednosť pred vnútroštátnou právnou úpravou, ktorú najvyšší súd aplikoval a z ktorej prípustnosť dovolania v danej veci nevyplýva.

Ústavný súd vychádzajúc z uvedených právnych názorov a v nadväznosti na sťažnostnú argumentáciu pre účely posúdenia opodstatnenosti sťažnosti preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu z hľadiska ústavnej udržateľnosti záverov najvyššieho súdu o absencii dôvodov zakladajúcich prípustnosť dovolania proti uzneseniu krajského súdu, resp. z hľadiska dostatočného odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu v príčinnej súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu.

Najvyšší súd v napadnutom uznesení podrobne interpretoval príslušnú právnu úpravu týkajúcu sa mimoriadneho opravného prostriedku dovolania a vo vzťahu k nej posúdil relevantnosť argumentačných námietok sťažovateľa. Najvyšší súd na základe náležitého odôvodnenia vylúčil existenciu dovolacích dôvodov podľa ustanovení Trestného poriadku a rozhodol o odmietnutí dovolania.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd konštatuje, že nezistil možnosť porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu, a preto sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Nad rámec uvedeného ústavný súd poznamenáva, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je viazaný návrhom na začatie konania (najmä jeho petitom), okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone, o aký nejde v danej veci. Sťažovateľ, kvalifikovane zastúpený advokátom, sa nedomáhal preskúmania ústavnosti odvolacieho rozhodnutia (uznesenia krajského súdu), z tohto dôvodu ústavný súd uznesenie krajského súdu neposudzoval.

Vzhľadom na to, že sťažnosť ako celok bola odmietnutá, bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa formulovanými v jeho petite.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. januára 2016