I. ÚS 242/2015

1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 48 Er 598/2008 porušené bolo.

2. Okresnému súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 48 Er 598/2008 p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 500 € (slovom tisícpäťsto eur), ktoré j e Okresný súd Košice II p o v i n n ý zaplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice II j e p o v i n n ý uhradiť trovy právneho zastúpenia v sume 296,44 € (slovom dvestodeväťdesiatšesť eur a štyridsaťštyri centov) na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. Dariny Solárovej, Škultétyho 3, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

Odôvodnenie:

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol: «Zbytočné prieťahy súdneho konania nastali od 05. 09. 2008, lebo o odvolaní sťažovateľa z 05. 09. 2008 proti uzneseniu o zastavení exekúcie sp. zn. 48 Er 598/2008 31 z 31. júla 2008, ktorým vyššia súdna úradníčka zamietla sťažovateľov návrh na zastavenie exekúcie, odporca do dnešného dňa nerozhodol.

. . Sťažovateľ návrhom z 15. mája 2008 v konaní č. 48 Er 598/2008 využil svoje ústavné právo a podľa § 57, § 58 EP podal návrh na zastavenie exekúcie. Namietal v ňom, že odporca udelil poverenie na vykonanie exekúcie z 15. 04. 2008 v dôsledku nedôsledného splnenia povinností predpokladaných v ustanovení § 44 ods. 2 EP a že exekučné konanie č. 48 Er 598/2008, EX 127/2008 obsahovalo neodstrániteľné nedostatky podmienok súdneho konania. Súd preto mal exekúciu aj bez návrhu povinného zastaviť.

. . uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená“ Sťažovateľ poukázal na to, že on a jeho manželka sú v konaní pred UBOK Výhod (súčasné pred. Špecializovaným trestným súdom) v postavení poškodených vo veci obzvlášť závažných trestných činov podvodu a falšovania zmenky. Uznesením z 31. 7. 2008 pod č. k. 48 Er 598/2008 31 vyššia súdna úradníčka návrh sťažovateľa na zastavenie exekúcie zamietla. Sťažovateľ v zákonom stanovenej lehote, 05. septembra 2008 podal proti uzneseniu odvolanie, o ktorom mal sudca podľa § 374 ods. 3 O. s. p. rozhodnúť taxatívne vymedzeným spôsobom, a to: odvolaniu proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka mohol v plnom rozsahu vyhovieť, alebo vec mal predložiť na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Ústavný súd SR v uznesení z 05. 02. 1998 sp. zn.: I. ÚS 3/98 podal výklad k článku 2

. . Sťažovateľ v zákonom stanovenej lehote, 09. marca 2010 doručil prvostupňovému súdu námietky proti exekúcii následne potom, čo mu bolo doručené upovedomenie o začatí exekúcie 23. 02. 2010. Súd bol povinný o námietkach sťažovateľa rozhodnúť v 60 dňovej lehote, do 10 mája 2010, § 50 ods. 2, EP. Sťažovateľ zdôrazňuje, že sudca mal od 9 marca 2010 do 10 mája 2010 k dispozícii exekučný spis č. 48 Er 598/2008, ktorý sa nachádzal na OS KE II. O námietkach sťažovateľa súd do dnešného dňa nerozhodol, čím opakovane spôsobil zbytočné prieťahy súdneho konania a sťažovateľovi odňal právo riadne konať pred súdom a prehĺbil tým stav jeho právnej neistoty, ale porušil aj dôstojnosť súdneho konania.

SR.»

„V kontexte všetkých vyššie uvedených skutočností pokladám za potrebné zdôrazniť aj to, že dĺžka konania je priamo závislá od správania sťažovateľa – povinného v 1. rade, ako aj povinnej v 2. rade ako účastníkov konania, ktorí predkladajú okresnému súdu množstvo podaní, návrhov a podnetov (v súčasnosti má spis 1 350 listov). Skutočnosť, že povinná v 2. rade zmenila spôsob komunikácie v priebehu konania, najskôr komunikovala s okresným súdom v úradnom jazyku, teraz žiada prekladať všetky svoje podania do ruského jazyka a obracia sa na súd s ústne písanými (aj nečitateľnými) podaniami vo svojom materinskom jazyku, má nepochybný vplyv na dĺžku konania. Zároveň, správanie sťažovateľa – povinného v 1. rade, ako aj povinnej v 2. rade, ktorí podávajú svoje podnety, sťažnosti, trestné oznámenia takmer všetkým existujúcim orgánom Slovenskej republiky (Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, Ústavný súd Slovenskej republiky, Úrad na ochranu osobných údajov, verejný ochranca práv), takisto neúmerne vplýva na dĺžku a plynulosť konania (originál spisu musel zapožičaný príslušným inštitúciám na preskúmanie postupu konania zákonného sudcu v konaní). V tomto prípade som toho názoru, že v konaní sú zo strany zákonného sudcu vykonávané nevyhnutné procesné úkony potrebné na rozhodnutie plynulo, v rámci objektívnych možností v jeho súdnom oddelení. Pokladám za potrebné poukázať na to, že úloha sudcu všeobecne, vrátane exekučného konania, sa nemôže v žiadnom prípade posudzovať ako akési mechanické rozhodovanie bez posúdenia vplyvu rozhodnutia na práva všetkých účastníkov konania a bez oboznámenia sa s obsahom všetkými podaní predkladaných účastníkmi konania. Možno pritom konštatovať, že podania sťažovateľa – povinného v 1. rade, ako aj povinnej v 2. rade, z hľadiska ich množstva a obsahu spĺňajú podľa môjho názoru znaky určitého šikanózneho uplatňovania práva v konaní. V súčasnosti sú zo strany zákonného sudcu vykonávané procesné úkony v zmysle právneho názoru odvolacieho súdu.“

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou ESĽP v rámci prvého kritéria ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

3. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v predmetnej veci.

Ústavný súd z vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn. 48 Er 598/2008 zistil tento priebeh konania:

ako oprávnený podal súdnemu exekútorovi 14. marca 2008 návrh na vykonanie exekúcie proti sťažovateľovi ako povinnému v 1. rade a proti jeho manželke ako povinnej v 2. rade o vymoženie sumy 7 500 000 Sk s príslušenstvom na základe rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu v spojení so zmluvou o postúpení pohľadávky z tohto exekučného titulu. Okresný súd 15. apríla 2008 vydal súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie.

Sťažovateľ aj jeho manželka ako povinná v 2. rade 15. mája 2008 podali okresnému súdu návrh na zastavenie exekúcie, o ktorom rozhodol okresný súd uznesením z 1. júla 2008 tak, že návrh zamietol. Vo veci rozhodovala vyššia súdna úradníčka okresného súdu. Sťažovateľ 5. septembra 2008 doručil okresnému súdu odvolanie proti uzneseniu z 1. júla 2008.

Sťažovateľ aj jeho manželka ako povinná v 2. rade 17. júla 2008 podali okresnému súdu námietku miestnej príslušnosti, o ktorej rozhodol okresný súd uznesením z 21. júla 2008 tak, že námietku zamietol. Sťažovateľ 5. septembra 2008 doručil okresnému súdu odvolanie proti uzneseniu z 21. júla 2008.

Okresný súd odvolanie sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu o zamietnutí jeho námietky miestnej príslušnosti predložil krajskému súdu 3. augusta 2009 na odvolacie konanie. Pokiaľ ide o odvolanie sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu z 1. júla 2008 o zamietnutí jeho návrhu na zastavenie exekúcie, nepostupoval obdobne. Krajský súd po vybavení predloženého odvolania vrátil spis okresnému súdu 22. januára 2010 s prípisom, v ktorom upozorňuje okresný súd na to, že v spise sa nachádza aj odvolanie proti uzneseniu z 1. júla 2008, ako aj na to, že v tejto veci rozhodovala vyššia súdna úradníčka, a preto o odvolaní rozhoduje zákonný sudca okresného súdu.

Okresnému súdu bola zmätočnosť jeho postupu vytknutá v uznesení krajského súdu z 28. januára 2015, ktorým krajský súd zrušil uznesenie okresného súdu zo 6. júna 2014 o odklade exekúcie, pričom usmernil okresný súd v ďalšom postupe, keď uviedol: „Po preskúmaní spisového materiálu odvolací súd zistil, že o odvolaní povinných v 1. a 2. rade proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka zo dňa 1. 7. 2008, ktorým bol návrh na zastavenie exekúcie zamietnutý doposiaľ nebolo rozhodnuté v dôsledku nedodržania procesného postupu súdom prvého stupňa uvedeného v ustanovení § 374 ods. 3 O. s. p. Podľa záveru odvolacieho súdu vyššie vytýkaný nedodržaný procesný postup nie je možné konvalidovať rozhodnutím podľa § 56 ods. 2 Exekučného poriadku tak ako to učinil súd prvého stupňa. Zo spisu Okresného súdu Košice I sp. zn. 38C/355/2008 vyplýva, že to boli práve povinní v 1. a 2. rade, ktorí sa návrhom domáhali vyslovenia neplatnosti rozhodcovského rozsudku, ktorý v tomto prípade má byť exekučným titulom podľa § 41 ods. 1, 2 písm. d) Exekučného poriadku. Vo všeobecnosti v zmysle § 7 ods. 1 ZoRK rozhodcovský rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní má silu a váhu právoplatného a vykonateľného rozsudku súdu. Na strane druhej v ustanovení § 45 ZoRK je stanovená výnimka s oprávneným tvrdenej materiálnej stránky právoplatnosti rozhodcovského rozsudku. Tento v sebe zahŕňa prieskumný inštitút a teda umožňuje exekučnému súdu zastaviť exekučné konanie ohľadom nároku priznaného rozhodcovským rozsudkom, ak tento vykazuje niektorú z vád uvedených v predmetnom ustanovení. V zmysle tohto ustanovenia exekučný súd je oprávnený posudzovať rozhodcovský rozsudok tak ako keby právoplatný nebol a dáva mu právo posudzovať ho z hľadísk uvedených v § 45. Exekučný súd je teda oprávnený a zároveň aj povinný posudzovať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Zákonná úprava teda dáva súdu právo preveriť a vecne posúdiť rozhodcovský rozsudok z hľadiska, či plnenie uložené vo výrokovej časti tohto rozsudku je dovolené. Uvedené posudzuje exekučný súd ako predbežnú otázku najprv pred tým ako vydá poverenie súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie a ako aj v priebehu ďalšieho exekučného konania v prípade návrhu na zastavenie exekúcie. V prejednávanom prípade podľa záveru odvolacieho súdu po vydaní spomínaného uznesenia vyššieho súdneho úradníka zo dňa 1. 7. 2008 uplynula doba viac ako 6 rokov, počas ktorých bolo produkovaných množstvo listinných dôkazov, na základe ktorých súd, prvého stupňa môže rozhodnúť po vyriešení vyššie uvedenej predbežnej otázky o návrhu povinných v 1. a 2. rade na zastavenie exekúcie. Na základe vyššie uvedeného sa javí v tomto štádiu exekučného konania nadbytočné postupovať podľa § 56 ods. 2 Exekučného poriadku, spôsobovať ďalšie nedôvodné prieťahy v exekučnom konaní a tým aj brániť účastníkom konania v uplatňovaní ich práv, na základe čoho odvolací súd napadnuté uznesenie len zrušil. Bude preto, vzhľadom na odstup času od podania odvolania povinnými v 1. a 2. rade ako aj rozsahu nových listinných dôkazov produkovaných po doručení odvolania, povinnosťou súdu prvého stupňa rozhodnúť o odvolaní proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka.“

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ žiadal o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 10 000 € z dôvodov uvedených v sťažnosti poukazujúc najmä na dlhotrvajúcu právnu neistotu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa názoru ústavného súdu prichádza v tomto prípade do úvahy priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. augusta 2015