I. ÚS 243/2015

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. mája 2015 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Obdo V 10/2014 z 25. februára 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

. . Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom č. k. 52 Cbi/26/2007 239 zo dňa 30. 5. 2011 žalobu zamietol. . . Proti rozsudku podal odvolanie sťažovateľ a Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č. k. 3 Obo/63/2011 273 z 25. 9. 2012 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom č. k. 52 Cbi/26/2007 288 zo dňa 04. 02. 2013 rozhodol tak, že žalobu zamietol.

. . Najvyšší súd. . . uznesením č. k. 2 Obdo V 10/2014 zo dňa 25.02.2015 rozhodol tak, že dovolanie žalobcu odmieta. . . Porušovateľ sa odmietol zaoberať dovolacími dôvodmi, ktoré uviedol žalobca vo svojom dovolaní s odôvodnením, že žiadne vady v zmysle ust. § 237 O. s. p. neboli zistené. Odvolací súd sa pri tom v dovolaním napadnutom rozsudku bez náležitého zdôvodnenia diametrálne odchýlil od svojej predchádzajúcej rozhodovacej činnosti ktorá bola premietnutá do obsahu uznesenia NS SR sp. zn. 1 Obdo V 93/2007 zo dňa 24. 02. 2010 podľa ktorého, ak by bolo zámerom zákonodarcu vylúčiť z rozsahu BSM veci, na ktoré sa vzťahuje ust. § 14 ods. 1 písm. k) ZKV, takéto ustanovenie by sa muselo zároveň premietnuť do všeobecnej úpravy BSM t. j. do ustanovení občianskeho zákonníka obdobne, ako boli novelami vylúčené z rozsahu BSM, napr. veci získané v rámci reštitúcií. Porušovateľ tak dovolacie dôvody, ktoré sú a boli dané, ktorými sa žalobcovia bránili proti nezákonnému rozhodnutiu odvolacieho súdu, vôbec neposudzoval.

. . Napriek záverom, ktoré porušovateľ vyslovil vo svojom skoršom rozhodnutí sp. zn. 1 Obdo V 93/2007 zo dňa 24. 02. 2010, rozsudkom sn. zn. 3 Obo 19/2013 z 27. 03. 2014 sa odchýlil od svojho právneho názoru a následne uznesením sp. zn. 2 Obdo V 10/2014 zo dňa 25. 02. 2015 dovolanie sťažovateľa zamietol. Sťažovateľ považuje skutkové a právne závery porušovateľa obsiahnuté v napadnutom uznesení, ale aj v rozsudku sp. zn. 3 Obo 19/2013 z 27.03.2014 za vecne

. . Sťažovateľ má za to, že postup porušovateľa i odvolacieho súdu, ktoré nedali presvedčivú a logickú odpoveď na to, z akého dôvodu pre súdený prípad neplatí princíp rovnosti podielov manželov zakotvený v právnej fikcii upravenej v § 149 ods. 4 Občianskeho zákonníka a platí len právna úprava § 14 ods. 1 ZKV bez ohľadu na fakt, že k vyporiadaniu BSM v zmysle § 26 ZKV nedošlo, treba považovať za odopretie ústavou upraveného práva na súdnu ochranu (obdobne I. ÚS 37/95), v konečnom dôsledku znamenajúceho odmietnutie spravodlivosti (denegatio iustitiae) a naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 237 písm. f/ O.s.p., čo je v rozpore s článkom 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 6 ods. 1 dohovoru. .

ust. § 14 ods. 1 písm. k) ZKV prichádza do úvahy len vtedy, ak správca vykonáva vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov zaniknutého vyhlásením konkurzu namiesto úpadcu a dôjde k dohode o vyporiadaní BSM vo forme súdom schváleného súdneho zmieru, alebo o vyporiadaní BSM rozhodne súd na návrh správcu, ktorý vstúpil do práv úpadcu a tento návrh na súde uplatní v lehote do 3 rokov od zániku BSM. Zanedbaním povinnosti zo strany správcu včasného podania návrhu na vyporiadanie BSM nastanú právne účinky zákonnej fikcie uvedenej v ust. § 149 ods. 4 Obč. zák. a nastupuje druhá povinnosť správcu, ktorá sa nazýva zodpovednosťou za náhradu škody z dôvodu nepodania včasného návrhu na vyporiadanie BSM na súd voči veriteľom úpadcu. Opomenutím tejto povinnosti stráca konkurzná podstata možnosť získania majetku z BSM, ktorý by správca získal v zmysle ust. S 14 ods. 1 písm. k) ZKV pokiaľ by došlo k aplikácii ust. § 26 ZKV.“

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú ustanovenia § 236 a nasl. OSP.

V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu z ustanovenia § 237 OSP výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené pod písm. a) až g) tohto zákonného ustanovenia. Dovolanie je prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 238 OSP.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

súdom. Pojem odňatie možnosti konať pred súdom zákon v žiadnom zo svojich ustanovení nedefinuje. Pod odňatím možnosti konať pred súdom je preto potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký vadný postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O. s. p. významná, sa jedná najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. Citované ustanovenie odňatie možnosti konať pred súdom výslovne dáva do súvisu s faktickou činnosťou súdu a nie s jeho právnym hodnotením veci vysloveným v napadnutom rozhodnutí.

Odvolaciemu súdu vytkol, že v odôvodnení svojho rozhodnutia posúdil tvrdenia žalobcu v odvolaní len formalistický, jeho argumentáciu k tvrdeniam žalovaného nevyvrátil a ani nevysvetlil, z akých dôvodov nie je názor žalobcu správny. Súčasťou práva na súdnu ochranu v občianskom súdnom konaní podľa č1. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je aj právo na odôvodnenie rozhodnutia, ktorého štruktúra je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O. s. p.

Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového ako aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový stav a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Možno preto konštatovať, že rozsudok odvolacieho súdu je náležité odôvodnený, do odôvodnenia svojho rozhodnutia pojal kľúčové argumenty, na základe ktorých rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil a odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je preto treba považovať za ústavne akceptovateľné.“

súpisné číslo. . . v katastrálnom území. . . zamietol. Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom č. k. 52 Cbi/26/2007 239 zo dňa 30. 05. 2011 žalobu o vylúčenie nehnuteľnosti z konkurznej podstaty zamietol a na základe zrušujúceho uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obo 63/2011 zo dňa 25. 09. 2012, vo veci znovu konal a rozsudkom č. k. 52 Cbi/26/2007 288 zo dňa 04. 02. 2013, ktoré je predmetom tohto odvolania, žalobu zamietol opätovne.

Z ustanovenia 26 ods. 1 ZKV, na ktoré odvolateľ v odvolaní poukazuje vyplýva, že ak došlo vyhlásením konkurzu k zániku bezpodielového vlastníctva manželov, alebo ak sa pri vyhlásení konkurzu už predtým zaniknuté úpadcovo bezpodielové spoluvlastníctvo nevyporiadalo, treba vykonať vyporiadanie. Aj z komentára k tomto ustanoveniu vyplýva, že do konkurznej podstaty prikáže súd časť bezpodielového spoluvlastníctva manželov, s ktorou úpadca podnikal nielen v prípade, že úpadcovo bezpodielové spoluvlastníctvo

podnikal. Tvrdenie žalobcu v odvolaní, že pokiaľ nedošlo k vyporiadaniu nemôže byť narušený princíp podielov, preto právne neobstojí, a preto ani nejde o nerešpektovanie právnej fikcie uvedenej v § 149 ods. 4 Občianskeho zákonníka. Ustanovenie § 149 Občianskeho zákonníka hovorí o vyporiadaní podľa zásad uvedených v § 150 Občianskeho zákonníka, ale nie o tom, čo do obsahu bezpodielového spoluvlastníctva po jeho zániku vyhlásením konkurzu patrí. Tvrdenie žalobcu, že narušenie princípu rovnosti podielov manželov, ktorých bezpodielové spoluvlastníctvo zaniklo v zmysle § 14 ods. 1 písmeno k/ ZKV prichádza do úvahy len vtedy, ak správca konkurznej podstaty vykoná vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva, preto nemá právnu oporu a toto tvrdenie zo žiadneho z citovaných ustanovení žalobcom v odvolaní ani nevyplývaj Najvyšší súd Slovenskej republiky sa s poukazom na odôvodnenie nasadnutého rozhodnutia nestotožnil ani s názorom, že s rozhodnutím sp. zn. 1 ObdoV 93/2007 zo dňa 24. 02. 2010 sa Krajský súd v

Z citovaného odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu je zrejmé, že najvyšší súd sa už v odvolacom konaní všetkými námietkami sťažovateľa, ktoré boli následne aj obsahom podaného dovolania, náležite zaoberal a podrobne a ústavne akceptovateľným spôsobom svoj rozsudok odôvodnil.

Pokiaľ sa snaží sťažovateľ tvrdiť, že v rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1 ObdoV 93/2007 z 24. februára 2010 je vyslovený iný právny názor, podľa ktorého „ak bolo zámerom zákonodarcu vylúčiť z rozsahu BSM veci, na ktoré sa vzťahuje ust. § 14 ods. 1 písm. k) ZKV, takéto ustanovenie by sa muselo zároveň premietnuť do všeobecnej úpravy BSM t. j. do ustanovení občianskeho zákonníka obdobne, ako boli novelami vylúčené z rozsahu BSM, napr. veci získané v rámci reštitúcií“, od ktorého sa najvyšší súd odchýlil v rozsudku odvolacieho súdu, tak toto tvrdenie sťažovateľa sa nezakladá na pravde. Najvyšší súd vo svojom rozsudku sp. zn. 1 ObdoV 93/2007 z 24. februára 2010, na ktorý sťažovateľ odkazuje, uviedol: „Ak by bolo zámerom zákonodarcu vylúčiť z rozsahu BSM veci nadobudnuté dražbou v malej privatizácii, takéto ustanovenie by sa muselo premietnuť do všeobecnej úpravy BSM, t. j. do ustanovení Občianskeho zákonníka obdobne, ako boli novelami vylúčené z rozsahu BSM, napr. veci získané v rámci reštitúcií.“ Je teda zrejmé, že v citovanom rozsudku sa najvyšší súd nezaoberal § 14 ods. 1 písm. k) zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ako sa snaží tvrdiť sťažovateľ. Ústavný súd zároveň zdôrazňuje, že nie je sporné to, že nehnuteľnosť, o ktorej vylúčenie z konkurznej podstaty sa svojím návrhom sťažovateľ domáhal, patrila do bezpodielového spoluvlastníctva manželov.

Ústavný súd konštatuje, že otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).

Najvyšší súd otázku prípustnosti dovolania posúdil a dospel k záveru, že dovolanie nie je procesne prípustné. Procesnú neprípustnosť dovolania v napadnutom uznesení najvyšší súd odôvodnil, pričom ústavný súd konštatuje, že právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania je v napadnutom uznesení zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo.

Vzhľadom na uvedené najvyšší súd neporušil napadnutým uznesením základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keď odmietol dovolanie ako procesne neprípustné, pretože nedostatok odôvodnenia ako dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) OSP nezistil.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 ústavy uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obdo V 10/2014 z 25. februára 2015

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok.