I. ÚS 244/2015

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. apríla 2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny, základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie (súdny proces) podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Er 884/2010 a jeho uznesením z 8. decembra 2011 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“), postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 CoE 70/2013 a jeho uznesením zo 4. júna 2013 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Oboer 376/2013 a jeho uznesením zo 16. decembra 2014 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka, ktorá je právnickou osobou podnikajúcou v oblasti poisťovníctva, uzavrela s (ďalej len „povinná“) poistnú zmluvu č. 4459000004 obsahujúcu tzv. rozhodcovskú doložku, podľa ktorej všetky spory súvisiace s touto poistnou zmluvou budú riešené pred rozhodcovským súdom. Sťažovateľka si následne pred rozhodcovským súdom uplatnila svoje nároky proti povinnej, ktoré jej boli priznané rozhodcovským rozsudkom (rozsudkom Arbitrážneho súdu Košice sp. zn. 2 C 957/2009 z 8. marca 2010 o uložení povinnosti povinnej zaplatiť sťažovateľke dlžné poistné v sume 33,79 € s úrokom z omeškania a trovy rozhodcovského konania).

Rozhodnutie najvyššieho súdu považuje sťažovateľka za arbitrárne, nepreskúmateľné a jeho závery za neodôvodnené, pričom jeho nepreskúmateľnosť má podľa sťažovateľky spočívať v tom, že «nie je zrejmé, z čoho Najvyšší súd SR vychádzal, keď uviedol, že exekučný súd vo fáze vydania poverenia na vykonanie exekúcie nevykonáva dokazovanie resp. z akého dôvodu tento postup má byť vylúčený z pravidiel dokazovania a následne aj z konania pojednávania... Nepreskúmateľnosť rozhodnutia NS SR spočíva aj v tom, že Najvyšší súd SR nevymedzil hranice dokazovania, teda nevymedzil, čo sa v súlade s jeho právnym názorom má považovať za dokazovanie a aký postup súdu už dokazovaním nie je, a prečo je uvedený „nový“, najvyšším súdom aprobovaný postup súdu („vyvodzovanie právne významných skutočností preskúmaním do spisu vložených listín.“), v súlade s čl. 2 ods. 2 ústavy resp. v súlade s čl. 144 ústavy SR, aj keď nie je interpretovateľný zo žiadnej známej právnej normy vnútroštátneho právneho poriadku SR. Najvyšší súd a predtým Krajský súd v Prešove svojím postupom neochránili oprávneného pred svojvoľným postupom okresného súdu, čím mu zjavne upreli právo na spravodlivý proces a právo na súdnu ochranu, spočívajúcu v tom, že každý má právo na to, aby v jeho veci rozhodol súd na základe platných právnych noriem v súlade s ústavou SR. Skutočnosť, že Krajský súd nezhojil popretie základného práva na kontradiktórnosť konania oprávneného konaním okresného súdu vyplýva zo skutočnosti, že Krajský súd nevenoval vo svojom rozhodnutí žiadnu pozornosť právnej argumentácii a návrhom dôkazov zo strany oprávneného. Tak Krajský súd formou opomenutých dôkazov (o návrhoch dôkazov nebolo rozhodnuté alebo dôkazy neboli vykonané a to bez toho, aby to KS zdôvodnil) odňal oprávnenému právo konať pred súdom...Okresný a následne Krajský súd popreli právo oprávneného na súdnu ochranu a právo na spravodlivý proces a to v tom, že v jeho veci nerozhodli podľa relevantných právnych noriem vnútroštátneho právneho poriadku a judikátov ESD (v dôsledku ZEÚ). Dôkazom je, že okresný súd dospel ku nesprávnemu skutkovému záveru, že rozhodcovská doložka v dojednanej spotrebiteľskej zmluve údajne poškodzuje právo spotrebiteľa na konanie pred všeobecným súdom (údajne konkrétne poškodzuje jeho právo na súdnu ochranu). V dôsledku toho okresný súd urobil právny záver, že uvedená rozhodcovská doložka je neprijateľnou podmienkou v spotrebiteľskej zmluve, lebo znamená hrubú nerovnováhu v právach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa. V tomto jeho názore ho aproboval Krajský súd a následne NS SR.».

Vzhľadom na uvedené malo byť dovolanie podané sťažovateľkou najvyšším súdom pripustené. Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí ignoroval podstatné námietky sťažovateľky smerujúce voči „neobhájiteľnému“ vyvodzovaniu záverov z listín vložených do spisu, ako aj voči jeho právu porušiť zásadu právnej istoty údajne vyplývajúceho z rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) vo veci sp. zn. C ­ 40/08 ASTURCOM.

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť na ďalšie konanie a nálezom vyslovil, že označenými postupmi a rozhodnutiami okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu boli porušené jej základné práva zaručené v čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy a v čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj práva zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru a v čl. 1 dodatkového protokolu, aby označené rozhodnutia okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu zrušil a veci vrátil na ďalšie konanie a aby jej priznal úhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Predmetom sťažnosti sťažovateľky je namietané porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným postupom a uznesením okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu, ktoré rozhodovali o jej návrhu na vykonanie exekúcie na základe právoplatného rozhodcovského rozsudku. Porušenie svojich práv vidí sťažovateľka ako oprávnená v tom, že všeobecné súdy v exekučnom konaní vykonali dokazovanie bez nariadenia pojednávania, čím jej odňali možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom, a tak porušili princíp kontradiktórnosti konania. Sťažovateľka ďalej poukázala na to, že všeobecné súdy konajúce v jej veci nedostatočne zistili skutkový stav a svoje rozhodnutia založili na nesprávnom právnom posúdení, a to najmä pokiaľ ide o posúdenie rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej zmluvnej podmienky. Podľa názoru sťažovateľky bolo porušené aj jej základné právo na zákonného sudcu zaručené v čl. 48 ods. 1 ústavy, ako aj právo na pokojné užívanie svojho majetku.

V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla, že všeobecné súdy postupovali aj v rozpore judikatúrou ústavného súdu, ako aj judikatúrou Súdneho dvora.

1. K namietanému porušeniu označených práv namietaným postupom a uznesením okresného súdu

Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutého uznesenia okresného súdu, pretože na základe podaného odvolania to patrilo do právomoci krajského súdu.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka proti namietanému uzneseniu okresného súdu podala riadny opravný prostriedok – odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd. Ústavný súd preto nemá právomoc na konanie o tej časti sťažnosti, v ktorej sa namieta porušenie práv sťažovateľky predmetným uznesením okresného súdu, ako aj jemu predchádzajúcim postupom.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98 tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, patrí aj absencia ústavnoprávneho rozmeru namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu.

Krajský súd po preskúmaní odvolaním napadnutého uznesenia okresného súdu bez nariadenia pojednávania v súlade s § 214 ods. 2 OSP a dospel k záveru, že odvolanie sťažovateľky nie je dôvodné, pričom v relevantnej časti svojho rozhodnutia uviedol: «Nemali by byť žiadne pochybnosti o tom, že oprávnený s povinnou uzavreli poistnú zmluvu, pričom v tomto právnom vzťahu povinná vystupovala ako fyzická osoba, ktorá zabezpečovala svoje potreby, teda ako spotrebiteľ. Oprávnený pri poskytovaní poistenia vystupoval v rámci svojej podnikateľskej činnosti, teda ako dodávateľ. Poistná zmluva, uzavretá medzi účastníkmi je preto spotrebiteľskou zmluvou a ide o štandardnú formulárovú zmluvu. Tvrdenie oprávneného, že v danom prípade išlo medzi účastníkmi o individuálne dojednanú rozhodcovskú doložku, je tvrdením nepodloženým, nemajúcim oporu v skutkovom stave. Podľa oprávneného medzi účastníkmi išlo o jednoznačné individuálne dojednanie rozhodcovskej doložky, keďže povinná podľa vlastnej vôle mohla a nemusela osobitne podpísať rozhodcovskú doložku uvedenú v osobitných zmluvných dojednaniach. Pokiaľ by povinná rozhodcovskú doložku nepodpísala, nemalo by to žiadny vplyv na zvyšok Všeobecných poistných podmienok, a teda na poistný vzťah. Rozhodcovská doložka bola uzavretá medzi účastníkmi individuálne. Táto odvolacia námietka oprávneného je nedôvodná. Zo spisu vyplýva, že rozhodcovská doložka je zakotvená vo Všeobecných poistných podmienkach, a to v ich XV. časti – Rozhodcovské konanie, pričom v súlade s ustanovením § 788 ods. 3 zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka, všeobecné podmienky poistenia (poistné podmienky) tvoria súčasť poistnej zmluvy. Vychádzajúc zo znenia tohto ustanovenia, poistné podmienky sú záväzné a sú obligatórnou súčasťou poistnej zmluvy. Osobitné vyjednanie sa má sledovať z pohľadu ochrany spotrebiteľa, to znamená, že spotrebiteľ si z určitých dôvodov osobitne vymieňuje nejakú klauzulu, lebo má preňho nejaký osobitný význam.

spotrebiteľa. V čase rozhodovania odvolacieho súdu oprávnený nepreukázal osobitné vyjednanie, resp. že by si povinná vymieňovala rozhodcovské konanie (§ 53 ods. 3 zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka). Odvolací súd preto nemal najmenší dôvod na to, aby vylúčil režim súdnej kontroly neprijateľných podmienok len kvôli nadpisu, ktorý ani nekorešponduje s presným označením inštitútu „individuálne dojednaného zmluvného ustanovenia". Pre porovnanie dáva odvolací súd do pozornosti § 90 ods. 3 zák. č. 492/2009 Z. z. o platobných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov, kde oprávnený má

vyjednanie. Naopak, ide o sofistikované docielenie stavu, ktorý má formálne indikovať vyňatie rozhodcovskej doložky z režimu súdnej kontroly, čo odvolací súd hodnotí ako nekalú obchodnú praktiku v zmysle cieľov Smernice 2005/29 „O nekalých obchodných praktikách“, články 5 a nasl. Javí sa nanajvýš nevierohodné, že zrazu si spotrebitelia osobitne vyjednávajú rozhodcu, o pravidlách postupu ktorého, zdá sa, nemajú ani rušenia a oprávnený nemôže očakávať od súdu len akési „formálne“ odklepnutie exekúcie. Aj exekučné konanie je konanie, v ktorom sa má poskytnúť spravodlivá ochrana práv, a to aj práv povinného v zmysle judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (Oceano Grupo Editorial, Asturcom, Mostaza Claro, Pannom), ako aj v zmysle Charty základných práv Európskej únie, ktorá predpokladá vysoký stupeň politiky ochrany spotrebiteľa (čl. 38), a to všetko v záujme vyššej kvality života a ochrany hospodárskych záujmov spotrebiteľa (č1. 169 Zmluvy o fungovaní Európskej únie). Nie je treba preto aplikovať ani nepriamy účinok Smernice na to, aby bolo možné skonštatovať, že oprávnený ako dodávateľ mal v čase uzatvárania zmluvy explicitne

v predmetnej právnej veci. Ako už odvolací súd uviedol, stotožňuje sa s odôvodnením zo strany prvostupňového súdu a platí to aj pokiaľ ide o zdôvodnenie neprijateľnosti rozhodcovskej doložky, podľa ktorej spotrebiteľ nemá na výber a je nútený podrobiť sa výlučne rozhodcovskému konaniu. O takýto prípad ide aj v predmetnej veci, preto sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil so závermi prvostupňového súdu o tom, že rozhodcovskú doložku dohodnutú za daných okolností považuje za neprimeranú zmluvnú podmienku, ktorá je v rozpore s platným

Treba však povedať aj to, že sám zákon počíta s prelomením materiálnej právoplatnosti rozhodnutia.

Ústavný súd na rozdiel od sťažovateľky nepovažuje napadnuté uznesenie krajského súdu za neodôvodnené a nepreskúmateľné, keďže z neho vyplýva dostatok právne relevantných argumentov odôvodňujúcich rozhodnutie prijaté v danej veci krajský súdom.

Uznesenie

krajského súdu je pritom nevyhnutné hodnotiť v spojitosti s uznesením okresného súdu. Z konštantnej judikatúry ústavného súdu totiž vyplýva, že postup a rozhodnutie všeobecného súdu, ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej procesnoprávnej úpravy, v zásade nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Vo svojej ustálenej judikatúre aj v nadväznosti na § 219 ods. 2 OSP ústavný súd tiež zdôrazňuje, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Navyše, úlohou ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je posudzovanie právnej perfektnosti namietaného rozhodnutia všeobecného súdu z hľadiska formálnych požiadaviek vyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov a z týchto aspektov jeho „vylepšovanie“ (IV. ÚS 325/08), ale posúdenie jeho ústavnej akceptovateľnosti a udržateľnosti.

Rovnako ani nespokojnosť sťažovateľky s právnym posúdením veci krajským súdom (a pred ním okresným súdom) sama osebe nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 232/08) rešpektuje názor, podľa ktorého právo na spravodlivé súdne konanie nemožno stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Pokiaľ sťažovateľka vo svojej argumentácii poukázala aj na už spomínaný rozsudok Súdneho dvora vo veci Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira (C ­ 40/08), ktorý pri riešení prejudiciálnej otázky v súvislosti so spotrebiteľskými zmluvami rozhodoval o otázke právomoci vnútroštátneho súdu (ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku) v tom zmysle, či je oprávnený konštatovať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky. Súdny dvor vo výroku svojho rozsudku konštatoval, že vnútroštátny súd môže ex offo preskúmať nekalú povahu rozhodcovskej doložky v prípade právoplatného rozhodcovského rozsudku vydaného bez účasti spotrebiteľa v takom rozsahu, v akom mu to umožňujú vnútroštátne procesné pravidlá v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. V takomto prípade prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.

Podľa názoru ústavného súdu v okolnostiach daného prípadu (právoplatný rozsudok rozhodcovského súdu v právnej veci spotrebiteľa) z uvedeného vyplýva, že pokiaľ je podmienka existencie vnútroštátneho práva prikazujúceho za určitých okolností prieskum materiálnej stránky rozhodcovského rozsudku v rámci rozhodovania o návrhu na výkon rozhodcovského rozsudku splnená (§ 45 zákona o rozhodcovskom konaní), potom postup všeobecného súdu, ktorý z toho vyvodí dôsledky vyplývajúce zo slovenského právneho poriadku, je legitímny. Ústavný súd preto argumentáciu sťažovateľky uvedeným rozsudkom

Ústavný súd vychádzajúc z rozhodnutí najvyššieho súdu konštatoval, že najvyšší súd jej dal primeranú odpoveď aj na tieto námietky, keď uviedol: „Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je procesné nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. Oprávnený tvrdí, že k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. f/ O. s. p. došlo tým, že súdy vykonali dokazovanie listinnými dôkazmi bez nariadenia pojednávania a bez jeho účasti v preskúmavanej veci dospelo exekučné konanie do štádia posudzovania splnenia tých zákonom stanovených procesných predpokladov, za ktorých súd poverí exekútora vykonaním exekúcie. Dovolaním je napadnuté rozhodnutie vydané v tomto štádiu exekučného konania. Po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul z hľadiska ich súladu so zákonom. V súvislosti s tým najmä skúma, či návrh na vykonanie exekúcie má všetky náležitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený potvrdením (doložkou) o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnený a povinný osobami uvedenými v exekučnom titule a či sú splnené všeobecné podmienky konania v zmysle § 103 O. s. p. V štádiu, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu upravenú v ust. § 120 až § 136 O. s. p.) – postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín a príloh. Vzhľadom na to sa toto oboznamovanie s obsahom listín, posudzovanie splnenia podmienok konania a tiež predpokladov, za ktorých možno vyhovieť žiadosti súdneho exekútora o poverenie na vykonanie exekúcie, nemusí vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti oprávneného a povinného. Táto námietka oprávneného je vzhľadom na uvedené nedôvodná.

V súvislosti s posúdením uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd poukazuje na obsah uznesenia ústavného súdu č. k. PLz. ÚS 1/2014­27 zo 7. mája 2014, ktorým došlo k zjednoteniu odchylných právnych názorov senátov ústavného súdu vo veci zabezpečenia záruk kontradiktórnosti konania pri preskúmavaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie stanoviskom, podľa ktorého sa pri preskúmavaní žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie „môžu primerane uplatniť ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku vzťahujúce sa na dokazovanie. Ak exekučný súd pri preskúmavaní žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vychádza aj z iných listín (či iných dôkazov) než tých, ktoré sú výslovne uvedené v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (exekučný titul, návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť o vydanie poverenia), a na tomto základe posúdi exekučný titul v neprospech oprávneného, je povinný dať mu možnosť vyjadriť sa k podkladom svojho preskúmania; ak tak exekučný súd neurobí, zakladá jeho rozhodnutie dôvod na vyslovenie porušenia základného práva oprávneného vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Pre ústavnú konformnosť konania ako celku postačuje, ak je oprávnenému táto možnosť reálne poskytnutá v odvolacom konaní.“. Z uvedeného dôvodu potom je udržateľný právny názor najvyššieho súdu, že v posudzovanej veci nemohlo dôjsť k tvrdenej vade konania zakladajúcej prípustnosť dovolania z dôvodu odňatia možnosti konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP].

Vychádzajúc z prijatého stanoviska pléna ústavného súdu, ako aj z ďalších uvedených skutočností danej veci je nutné konštatovať, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je v súlade s materiálnymi limitmi označených práv, ktorých porušenie sťažovateľka namieta. V posudzovanej veci nedošlo k odňatiu možnosti konať pred súdom z dôvodov uvádzaných sťažovateľkou, pretože aj keď okresný súd v označených veciach nenariadil pojednávania pre účely vykonávania dokazovania, sťažovateľka po oboznámení sa s výsledkami ex offo šetrenia a právneho posúdenia v uznesení okresného súdu mala možnosť sa k záverom okresného súdu vyjadriť v odvolacom konaní, čo aj využila, čím došlo k naplneniu namietanej zásady, a teda konanie ako celok (základné a odvolacie) nebolo poznačené tvrdenou vadou (odňatia možnosti konať pred súdom), ktorá by bola spôsobilá založiť prípustnosť dovolania ako takého. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia teda dospel k prijateľnému právnemu záveru o neexistencii vád zakladajúcich prípustnosť dovolania, ktoré aj primeraným spôsobom odôvodnil.

Na základe uvedeného, ako aj so zreteľom na argumentáciu sťažovateľky v sťažnosti ústavný súd konštatuje, že v danom prípade preto nemožno prijať záver o takej príčinnej súvislosti medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu a postupmi, ktoré predchádzali jeho vydaniu, a v sťažnosti označenými právami sťažovateľky, na základe ktorej by po prijatí sťažností na ďalšie konanie bolo možné reálne dospieť k záveru o porušení týchto práv.

S ohľadom na tieto skutočnosti ústavný súd preto rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v tejto časti o odmietnutí sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej.

Vzhľadom na existenciu judikatúry Súdneho dvora o univerzálnom výklade pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ (úlohou Súdneho dvora nie je podávať výklad na riešenie konkrétneho sporu, ktorý nemá komunitárnu relevanciu, pozn.), pri dojednaní ktorej sa dostane do výrazného nepomeru rozsah práv a povinností spotrebiteľa na jednej strane a dodávateľa na strane druhej, a to v neprospech spotrebiteľa, ako aj vzhľadom na skutočnosť, že v daných prípadoch bola v intenciách uvedeného výkladu (najvyšší súd poukázal na túto judikatúru Súdneho dvora napr. aj v rozhodnutí sp. zn. 6 Cdo 378/2012 z 29. júla 2013 a pod., pozn.) aplikovaná vnútroštátna právna úprava, boli uvedené dôvody podľa názoru ústavného súdu dostatočným základom pre rozhodnutie v daných veciach, bez potreby predkladať v tejto otázke prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd aj v tejto časti sťažnosť sťažovateľky odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

5. K namietanému porušeniu základného práva zaručeného čl. 20 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 1 dodatkového protokolu namietaným postupom a uznesením krajského súdu, ako aj namietaným postupom a uznesením najvyššieho súdu