I. ÚS 244/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 244/2016-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. apríla 2016 predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného advokátom JUDr. Ladislavom Ščurym, Mierová 1725, Čadca, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2 Všeobecnej deklarácie ľudských práv, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 233/2013 a jeho rozsudkom z 30. septembra 2013, ako i postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Cdo 177/2014 a jeho uznesením z 3. júna 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

Odôvodnenie:

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ, v právnom postavení odporcu v konaní vedenom na krajskom súde pod sp. zn. 8 Co 233/2013 a na najvyššom súde pod sp. zn. 8 Cdo 177/2014, bol účastníkom konania o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Ako ďalej uvádza, „... OS Čadca vydal dňa 28. 1. 2013 rozsudok č. k. 11 C 94/2008- 309, ktorým vo výroku č. I. určil navrhovateľa za výlučného vlastníka parc. č. - trvalý trávnatý porast o výmere 2375 m 2 zapísaný na LV č. Správy katastra Čadca, k. ú. ... Voči uvedenému rozsudku OS Čadca som podal odvolanie, pričom... kardinálnou námietkou bola tá skutočnosť, že okresnému súdu bolo z doterajšej činnosti známe, že medzi totožnými účastníkmi tohto konania, resp. ich právnymi predchodcami prebieha viacero súdnych konaní. Procesný sudca pojednáva aj vec vedenú pod č. k. 4 C 94/1998, v ktorej vystupuje môj právny predchodca ako navrhovateľ a ako odporca v 1. rade, pričom sa jedná o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam – k viacerým pozemkom v miestnej časti . V merite veci je tento spor úzko spätý s týmto sporom, nakoľko sa jedná o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam pochádzajúcich zo spoločnej nerozdelenej pozostalosti manželov a , pričom poberateľmi sú dvaja rozdielni dedičia (po ) a (po ) a my účastníci tohto súdneho sporu sme ich právni nástupcovia.

O odvolaní rozhodol Krajský súd v Žiline, ktorý rozsudkom sp. zn. 8 Co 233/2013 zo dňa 30. 9. 2013... rozsudok okresného súdu potvrdil a... odporcovi náhradu trov konania nepriznal. ... S rozsudkom KS v Žiline som nesúhlasil, a preto som podal proti nemu dovolanie na Najvyšší súd SR, ktorý uznesením sp. zn. 8 Cdo 177/2014 zo dňa 3. 6. 2015... moje dovolanie odmietol a... navrhovateľovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznal.“.

4. Sťažovateľ následne s poukazom na judikatúru ústavného súdu, ako i najvyššieho súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva konštatuje porušenie označených práv zaručených ústavou, všeobecnou deklaráciou a dohovorom (bod 1) napadnutým rozsudkom krajského súdu, ako aj napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ktorými všeobecné súdy „... prílišným formalizmom a neprípustne zužujúcou interpretáciou právnej normy bez zohľadnenia všetkých okolností prípadu dospeli k záverom, ktoré sú extrémne nespravodlivé, a teda zasahujúce do... práv garantovaných Ústavou SR a Dohovorom“. S ohľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom vyslovil porušenie jeho základných práv zaručených čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a 3 ústavy, práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2 všeobecnej deklarácie, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 233/2013 a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Cdo 177/2014, aby následne napadnutý rozsudok krajského súdu a napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zrušil a sťažovateľovi priznal úhradu trov konania.

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

7. Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaný rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/08, III. ÚS 198/07).

8. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú dané dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie konanie.

9. Predmetom prieskumu ústavného súdu na základe podanej ústavnej sťažnosti bolo sťažovateľom namietané porušenie základných práv zaručených čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a 3 ústavy, práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2 všeobecnej deklarácie, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu.

Nosná sťažnostná argumentácia sťažovateľa (bod 3) spočívala v jeho tvrdení o arbitrárnosti, nepreskúmateľnosti a zjavnej neodôvodnenosti napadnutého rozsudku krajského súdu, ako aj napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, o porušení zásady res iudicata už v konaní prvostupňového súdu a o porušení rovnosti zbraní medzi účastníkmi konania.

12. Krajský súd (po preskúmaní napadnutého prvostupňového rozsudku, prislúchajúceho spisového materiálu a po vyhodnotení tvrdení účastníkov konania predostretých v rámci odvolacieho konania) v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku po podrobnom zosumarizovaní skutkového stavu veci zisteného pred prvostupňovým súdom uviedol: „.

Oboznámiac sa s vykonanými dôkazmi (či už listinnými, výpoveďami účastníkov, svedkov), tak ako sú zachytené v zápisniciach o pojednávaní, a to jednotlivo, ako aj vo vzájomných súvislostiach bol aj odvolací súd toho názoru, že navrhovateľ v konaní preukázal všetky zákonné predpoklady pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním v zmysle ust. § 134 Občianskeho zákonníka. .

veci preukázaná, mohli u navrhovateľa odôvodnene vyvolať presvedčenie, že sa stal vlastníkom sporného pozemku v celosti. S poukazom na uvedené preto nie je možné v plnom rozsahu aplikovať na preskúmavanú vec rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 49/2010, závery ktorého odvolateľ vo svojej argumentácii zdôrazňoval.

. Táto sa teda stala podľa dedičského rozhodnutia spoluvlastníčkou pozemno-knižnej parcely a nie jej dvoch vymenovaných častí totožných s parcelami registra EN. V prvom rade rozhodnutie uvádza nadobudnutie pozemno-knižnej parcely, až následne uvádza, že časť z nej je už identifikovaná na v tom čase register EN.

už spomínaného , , , , a . Z nich a potvrdili užívanie spornej parcely navrhovateľovi, resp. jeho právnej predchodkyni. Takto isto vypovedali v predchádzajúcom konaní aj ďalší vypočutí svedkovia ( , , , , , ). , zasa vypovedali tak, že spornú nehnuteľnosť užívali právny predchodcovia odporcu.

otcovi. Matka nehnuteľnosť užívala do čias, kedy zomrela v roku 1989. Potom túto parcelu mal užívať svedok. Navrhovateľ nehnuteľnosť užíval vtedy, keď zistil svedkovu neprítomnosť. Z takto prezentovaných výpovedí a v spojitosti s ďalšími vykonanými dôkazmi (či už listinnými, resp. výpoveďami svedkov) prvostupňový súd podľa názoru odvolacieho súdu dospel na poslednom pojednávaní dňa 28. 01. 2013 k správnym skutkovým a právnym zisteniam, keď návrhu navrhovateľa v celom rozsahu vyhovel. Odvolaciu námietku nevykonania všetkých navrhovaných dôkazov odvolací súd nepovažoval za dôvodnú, keďže zo žiadnych ustanovení OSP nevyplýva, že je povinnosťou prvostupňového súdu vykonať všetky navrhované dôkazy. .

Nepripojenie si predmetného spisu preto odvolací súd aj napriek predchádzajúcemu usmerneniu nepovažoval s poukazom na zhora uvedené výsledky vykonaného dokazovania za takú vadu konania, ktorá by mala viesť k nesprávnemu rozhodnutiu. . . .

838/1990 resp. sp. zn. 4 C 529/1993), na ktoré poukazoval odporca, sa nejednalo o ten istý predmet konania a tiež aj okruh účastníkov. ... Odvolací súd dospel k záveru, že skutkové a právne závery okresného súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a že odôvodnenie odvolaním napadnutého rozsudku ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 OSP). Za porušenie základného práva zaručeného v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že okresný súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv odvolateľa.“

je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nevyslovil ani záväzný právny názor, od ktorého by sa odvolací súd mohol odchýliť a nejde ani o prípad týkajúci sa neplatnosti zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3, 4 OSP. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie odporcu nie je podľa ustanovenia § 238 OSP prípustné. .

ak v novom konaní vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej sukcesie. Z rozsudku Okresného súdu Čadca z 10. marca 1995 č. k. 4 C 529/93, ktorý nadobudol .

Z toho vyplýva, že v uvedenom konaní a v predmetnom konaní nebola daná totožnosť predmetu konania ani totožnosť účastníkov konania, z ktorého dôvodu je neopodstatnené tvrdenie odporcu o existencii vady konania podľa § 237 písm. d/ OSP. Pod odňatím možnosti konať pre súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odnímajú tie jeho procesné práva, ktoré mu zákon priznáva.

. . Z hľadiska posúdenia existencie procesnej vady podľa § 237 písm. f/ OSP ako dôvodu zakladajúceho prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu (v danej veci proti potvrdzujúcemu rozsudku) nie je pritom významný subjektívny názor dovolateľa, že v konaní k takejto vade došlo, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, že konanie je skutočne takouto vadou zaťažené, t. j. že nastali skutočnosti, v dôsledku ktorých vada vznikla (prejavila sa), resp. nebola odstránená v postupe - rozhodnutí odvolacieho súdu. Odporca namietal nedostatok odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu vo vzťahu k vysporiadaniu sa s uvedenými otázkami (z hľadiska právneho posúdenia veci). .

. . Ustanovením § 219 ods. 2 OSP je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa a to po skutkovej, ako aj právnej stránke. V prejednávanej veci sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa. Odvolací súd sa stotožnil aj s odôvodnením rozhodnutia prvostupňového súdu a súhlasil s argumentáciou ním použitou („prvostupňový súd vo veci samej v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci, vykonal dokazovanie, ktoré vyhodnotil v súlade s § 132 OSP a dospel k skutkovým a právnym záverom, s ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil“). Vysporiadal sa aj s jednotlivými odvolacími námietkami odporcu, ktoré vyhodnotil za nedôvodné. Vzhľadom na to sa v dôvodoch svojho rozhodnutia obmedzil na konštatovanie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa a jeho odôvodnenia, na ktoré v podrobnostiach poukázal. Na zdôraznenie správnosti a presvedčivosti odôvodnenia napadnutého rozsudku vo vzťahu

. . Pokiaľ ide o námietku odporcu spochybňujúcu úplnosť zistenia skutkového stavu veci, či nesprávnosť skutkových zistení, treba uviesť, že v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 OSP dôvodom dovolania nemôže byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie.

a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ OSP) vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Z obsahu dovolania odporcu je zrejmá jeho námietka, že súdy nesprávne vyhodnotili výsledky vykonaného dokazovania. Dovolací súd poukazuje na to, že nesprávne hodnotenie vykonaných dôkazov nie je uvedené medzi prípustnými dôvodmi dovolania, ktoré sú vymedzené v ustanovení § 241 ods. 1 písm. a/ až c/ OSP.

Súd rozhodujúci o dovolaní nepreskúmava správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to už len z toho dôvodu, že v konaní o tomto opravnom prostriedku nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy; na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu totiž nemá možnosť dôkazy sám vykonávať (§ 243a ods. 2 veta druhá OSP). .

Preto na tento dovolací dôvod (použitý odporcom) už dovolací súd nemohol prihliadať. Pokiaľ ide o námietky týkajúce sa protokolácie zápisnice z pojednávania, z obsahu spisu vyplýva, že Okresný súd Čadca uznesením z 9. októbra 2009 č. k. 11 C 94/2008-107 námietkam protokolácie zápisnice z 23. septembra 2009 nevyhovel.

odmietol. Napokon odporcovi nebola odňatá možnosť konať pred súdom ani postupom súdov nižších stupňov v rozpore s § 118 ods. 4 OSP a § 213 ods. 2 OSP, čo vyplýva jednak zo zápisnice o pojednávaná z 28. januára 2013 a rozhodnutie odvolacieho súdu nemožno považovať za rozhodnutie prekvapivé (odvolací súd sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového súdu). Vo vzťahu k námietke vady konania podľa § 237 písm. g/ OSP treba uviesť, že podmienky vylúčenia sudcu z prejednávania a rozhodovania veci upravuje ustanovenie § 14 OSP, ktoré zabezpečuje jedno zo základných práv súdneho procesu vyplývajúce z čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 Dohovoru, a to, aby vo veci konal a rozhodoval nezávislý a nestranný sudca. Z obsahu spisu nevyplýva, že by sudkyňa bola nadriadeným súdom vylúčená z prejednávania a rozhodovania danej veci, ktorú skutočnosť napokon ani odporca netvrdil. Nerozhodovala vo veci ani ako sudkyňa súdu nižšieho stupňa (okresného súdu), čo tiež odporca netvrdil. .

poverenia. Toto pojednávanie bolo odročené na neurčito. Plnomocenstvom z 23. júna 2010 navrhovateľ splnomocnil na zastupovanie vo veci návrhu na predbežné opatrenie (č. k. 11 C 94/2008) advokáta . V priebehu ďalšieho

Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov nie je ani procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ OSP, lebo ani prípadným nesprávnym právnym posúdením veci súd účastníkom konania neznemožňuje realizáciu žiadneho jeho procesného oprávnenia (pozri napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010). Preto dovolací súd (s ohľadom na zdôrazňovanú právnu úpravu dovolacieho konania) nemohol preskúmavať rozhodnutia súdov nižších stupňov vo vzťahu k námietkam odporcu z hľadiska správnosti ich právnych záverov. To isté sa týka aj tzv. inej vady konania, majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ OSP), ktorú možno namietať len v procesne prípustnom dovolaní. Vzhľadom na uvedené možno uzavrieť, že prípustnosť dovolania odporcu nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 OSP a v dovolacom konaní neboli zistené ani dôvody prípustnosti dovolania uvedené v ustanovení § 237 OSP.

14. Ústavný súd v kontexte oboch napadnutých rozhodnutí poznamenáva, že jeho úlohou nie je perfekcionisticky „prerábať“ konanie pred všeobecnými súdmi, a to aj keby k nimi urobeným čiastkovým procesným úkonom mal výhrady. Naopak, úlohou ústavného súdu je ochraňovať ústavnosť (nie „obyčajnú“ zákonnosť) konania pred všeobecnými súdmi. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu, ako ani najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť ich právny názor svojím vlastným už ani preto, že ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov všeobecných súdov. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade ich nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi, mohol by v zmysle citovanej judikatúry nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, a teda ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (I. ÚS 303/06), čo však, ako už bolo uvedené, v okolnostiach prípadu ústavný súd nezistil a sťažovateľ neuviedol žiadnu relevantnú skutočnosť, na základe ktorej by bolo možné usudzovať, že napadnutý rozsudok krajského súdu a napadnuté uznesenie najvyššieho súdu boli postihnuté takými závažnými nedostatkami, ktoré by odôvodňovali záver o ich zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a v konečnom dôsledku o porušení označených práv sťažovateľa.

17. V záujme objektívneho posúdenia skutočností uvádzaných sťažovateľom v sťažnosti si ústavný súd od okresného súdu (na účely nahliadnutia do spisov a posúdenia otázky predmetu konania okresného súdu v sťažovateľom rozporovaných súdnych konaniach okresného súdu) zaobstaral podkladové súdne spisy konaní vedených pod sp. zn. 11 C 94/2008 a sp. zn. 4 C 529/1993. Po nahliadnutí do nich považoval ústavný súd za preukázané, že predmetom konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 4 C 529/1993 bolo určenie, že u odporcu  nie sú dané podmienky na vydanie osvedčenia podľa zákona Slovenskej národnej rady č. 293/1992 Zb. o úprave niektorých vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam v znení neskorších predpisov. Okresný súd rozsudkom č. k. 4 C 529/1993-44 z 10. marca 1995 návrh navrhovateľov zamietol z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení v zmysle ustanovenia § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku tak, ako to v napadnutom uznesení podrobne rozvádzal i samotný najvyšší súd (bod 13). Pokiaľ ide o konanie vedené na okresnom súde pod sp. zn. 11 C 94/2008, jeho predmetom bolo rozhodovanie o určení vlastníckeho práva k označeným nehnuteľnostiam, pričom okresný súd rozsudkom č. k. 11 C 94/2008-309 z 28. januára 2013 určil za výlučného vlastníka parcely č.  trvalý trávnatý porast o výmere 2375 m2 zapísanej na LV č. Správy katastra Čadca, katastrálne územie navrhovateľa  .

18. V kontexte uvedeného ústavný súd poznamenáva, že prekážka rozsúdenej veci (res iudicata) nastáva vtedy, ak sa má v novom konaní prerokovať tá istá vec, pričom o tú istú vec ide iba v prípade, ak predmetom nového konania je ten istý nárok, respektíve stav, o akom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa vec týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. S ohľadom na uvedené (bod 17) považoval ústavný súd za nesporné, že minimálne totožnosť posudzovanej veci ako jedno z kritérií posudzovania podmienok „res iudicata“ nebola v sťažovateľom namietanom prípade zachovaná, a teda o naplnenie prekážky rozsúdenej veci v sťažovateľom uvedenom prípade (bod 16) jednoznačne nešlo a sťažovateľom uplatnená druhá sťažnostná námietka vzhľadom na uvedené neobstojí.

Ústavný súd sa totiž v plnom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, v rámci ktorého dovolací súd konštatoval: «... podmienky vylúčenia sudcu z prejednávania a rozhodovania veci upravuje ustanovenie § 14 OSP, ktoré zabezpečuje jedno zo základných práv súdneho procesu vyplývajúce z čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 Dohovoru, a to, aby vo veci konal a rozhodoval nezávislý a nestranný sudca. Z obsahu spisu nevyplýva, že by sudkyňa bola nadriadeným súdom vylúčená z prejednávania a rozhodovania danej veci, ktorú skutočnosť napokon ani odporca netvrdil. Nerozhodovala vo veci ani ako sudkyňa súdu nižšieho stupňa (okresného súdu), čo tiež odporca netvrdil. Zo samotnej skutočnosti, že sudca koná a rozhoduje vo viacerých právnych veciach tých istých účastníkov konania (ich právnych predchodcov), nemožno vyvodzovať jeho pomer k veci, ktorý by mohol viesť k pochybnostiam o jeho nezaujatosti. Preto nemôže byť dôvodom vylúčenia menovanej sudkyne z prejednávania a rozhodovania danej veci skutočnosť, že konala v iných (odporcom uvedených) veciach. Podľa rozvrhu práce Krajského súdu v Žiline na rok 2013 č. Spr. 595/2012 (str. 16 ods. 2): „ak je pridelená do súdneho oddelenia 8 Co vec, v ktorej účastníka konania zastupuje , syn členky senátu , dôjde k zastupovaniu menovaných sudcov priamo podľa tohto rozvrhu práce - bod 11.2.4., teda senát 8 Co bude zastupovaný senátmi: 6 Co, 5 Co a 10 Co“. V danej veci navrhovateľ splnomocnil na svoje zastupovanie v konaní advokáta plnomocenstvom z 15. júla 2008 (č. l. 4 spisu). Tento poverením zo 7. augusta 2009 poveril advokátskeho koncipienta na zastupovanie v uvedenej veci, ktorý následne nahliadal do spisu (č. l. 74, 75 spisu) a zúčastnil sa pojednávania na súde prvého stupňa 10. augusta 2009 (č. l. 78 spisu), ktoré bolo odročené na termín 23. septembra 2009, na ktorom bol prítomný za advokátsky koncipient na základe substitučného poverenia. Toto pojednávanie bolo odročené na neurčito. Plnomocenstvom z 23. júna 2010 navrhovateľ splnomocnil na zastupovanie vo veci návrhu na predbežné opatrenie (č. k. 11 C 94/2008) advokáta . V priebehu ďalšieho konania vo veci samej naďalej navrhovateľa zastupoval tento advokát, a to až do odvolania plnej moci podaním z 25. apríla 2012 (č. l. 237 spisu). Splnomocnením z 25. apríla 2012 (č. l. 239) splnomocnil navrhovateľ na zastupovanie v danej veci (vedenej na Okresnom súde Čadca pod sp. zn. 11 C 94/2008) advokáta , ktorý ho zastupoval aj v odvolacom konaní na Krajskom súde v Žiline a ktorého splnomocnil aj na zastupovanie v dovolacom konaní (splnomocnenie z 4. apríla 2014 č. l. 446 spisu). Z uvedeného teda vyplýva, že nie je dôvodná ani námietka odporcu o existencii vady konania podľa § 237 písm. g/ OSP.»

22. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. apríla 2016