I. ÚS 245/2015

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. mája 2015 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 351/2007 (ďalej len „namietané konanie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že 21. novembra 2006 sa začalo konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 8 C 351/2007, v ktorom mal sťažovateľ postavenie odporcu. Podľa názoru sťažovateľa namietané konanie, ktoré trvalo až do 17. apríla 2015, bolo poznačené „nesúrodými, neefektívnymi a ad hoc úkonmi s výraznými časovými odstupmi zo strany prvostupňového súdu v rozpore s ust. §­u 6 O. s. p. – zásadou rýchlosti súdneho konania, pričom Okresný súd Bratislava V v Bratislave mohol vo veci plynulo konať a rozhodnúť už po prvom kontradiktórnom vypočutí sťažovateľa, kedy sťažovateľ žiadal vymyslenú a svojou formou šikanóznu žalobu na zaplatenie neexistentného nároku na náhradu škody zamietnuť, psychicky ho netraumatizovať predvolávaním na pojednávania, prehlbovať jeho obavu o výsledok konania, umocňovať stav neistoty sťažovateľa o výsledok konania.“.

Napriek uvedenému okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 8 C 351/07­317 z 18. októbra 2011 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) až po takmer piatich rokoch od podania návrhu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú dané dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie konanie.

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 351/2007.

Z týchto právne významných skutočností vyplýva, že ústavný súd by mal opätovne konať a rozhodovať vo veci, o ktorej už raz rozhodol. Tento záver platí aj napriek tomu, že v ďalšom období od doručenia uznesenia sp. zn. I. ÚS 615/2013 mohol byť postup okresného súdu v namietanom konaní poznačený nečinnosťou jedine v súvislosti s vykonávaním úkonov smerujúcich k predloženiu spisu najvyššiemu súdu z dôvodu rozhodovania o mimoriadnom opravnom prostriedku podanom navrhovateľom, ktoré obdobie však sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti žiadnym spôsobom bližšie nenamieta. Vzhľadom na skutočnosť, že dovolanie navrhovateľa bolo okresnému súdu doručené 4. septembra 2013, sťažovateľ bol okresným súdom vyzvaný na predloženie vyjadrenia listom z 27. novembra 2013, svoje stanovisko odovzdal na poštovú prepravu 23. decembra 2013, okresný súd odoslal spisový materiál najvyššiemu súdu 17. januára 2014 a najvyšší súd dovolanie odmietol uznesením z 28. januára 2015 (ktoré bolo okresnému súdu doručené 23. marca 2015 a sťažovateľovi následne 17. apríla 2015), podľa názoru ústavného súdu žiadna nečinnosť okresného súdu v namietanom konaní v súvislosti s prípravou veci na rozhodovanie o dovolaní nevyplýva. Ide totiž o také krátke obdobie, ktoré vylučuje, aby ústavný súd, ak by aj nepovažoval sťažnosť za neprípustnú, mohol rozhodnúť znovu inak ako vo veci vedenej pod sp. zn. I. ÚS 615/2013.

Na základe uvedeného dospel ústavný súd k záveru, že sťažnosť nie je prípustná pre prekážku rozhodnutej veci podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, a preto rozhodol o nej tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia (obdobne napr. IV. ÚS 200/03, IV. ÚS 157/04, IV. ÚS 242/07, III. ÚS 101/2011 a III. ÚS 12/2012).