I. ÚS 246/2016

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. októbra 2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bánovce nad Bebravou (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 57/2011 a jeho uznesením z 25. novembra 2014, postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Nt 13/2015 a jeho uznesením z 3. júna 2015, postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Tos 88/2015 a jeho uznesením zo 6. augusta 2015 a uznesením krajského súdu sp. zn. 23 Tos 198/2014 z 12. januára 2015.

Rozhodnutím súdu prvého stupňa o mojom neosvedčení sa v skúšobnej dobe je porušením trestnoprávnej zásady ne bis in idem, pretože som potrestaný dvakrát (prvýkrát uložením pokút, ktoré som všetky zaplatil a druhýkrát vyslovením neosvedčenia sa a uložením povinnosti vykonať uložený trest). S týmito skutočnosťami sa súd prvého stupňa žiadnym spôsobom nevysporiadal. ... Dňa 24.03.2015 som podal na Okresný súd Bánovce nad Bebravou návrh na povolenie obnovy konania proti trestnému rozkazu Okresného súdu Bánovce nad Bebravou č. k. 2T/57/2011-90 zo dňa 11.08.2011, právoplatnému dňa 13.09.2011 v spojení s uznesením Okresného súdu Bánovce nad Bebravou č. 2T/57/2011-92 zo dňa 31.08.2011 právoplatným dňa 13.09.2011.“.

3. Argumentujúc splnením podmienok obnovy konania v zmysle ustanovenia § 394 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“), sťažovateľ opisuje skutkové okolnosti v jeho trestnej veci, ktoré podľa jeho tvrdení vyšli najavo až po jeho právoplatnom odsúdení, a s ohľadom na uvedené spochybňuje postup tak orgánov činných v trestnom konaní, ako aj samotného okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 57/2011.

4. Ako ďalej uvádza, okresný súd po viac ako dvoch mesiacoch od podania návrhu na obnovu konania uznesením č. k. 3 Nt 13/2015-40 z 3. júna 2015 jeho návrh na povolenie obnovy konania predčasne a bez vykonania navrhovaných dôkazov zamietol. Následne po podaní sťažnosti zo strany sťažovateľa krajský súd uznesením sp. zn. 23 Tos 88/2015 zo 6. augusta 2015 sťažnosť v zmysle ustanovenia § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol. Sťažovateľ s ohľadom na uvedené konanie okresného súdu, ako aj krajského súdu zastáva názor, že „... postupom orgánov činných v trestnom konaní ako aj postupom a rozhodnutím Okresného súdu Bánovce nad Bebravou a Krajského súdu Trenčín (odmietnutím môjho návrhu na povolenie obnovy konania) došlo k odopretiu práva na spravodlivý proces a prístup k súdu a taktiež k prieťahom v konaní“.

7. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.A K namietanému porušeniu označených práv postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 57/2011 a jeho uznesením z 25. novembra 2014 a uznesením krajského súdu sp. zn. 23 Tos 198/2014 z 12. januára 2015

8. Sťažovateľ namieta porušenie označených práv (bod 1) uznesením okresného súdu sp. zn. 2 T 57/2011 z 25. novembra 2014 (ktorým okresný súd sťažovateľovi nariadil v zmysle ustanovenia § 419 ods. 1 a 4 Trestného poriadku a § 50 ods. 4 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov vykonanie trestu odňatia slobody vo výmere 18 mesiacov, keďže sťažovateľ sa v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia neosvedčil, pozn.) a následne i uznesením krajského súdu sp. zn. 23 Tos 198/2014 z 12. januára 2015 [ktorým krajský súd sťažnosť sťažovateľa voči uzneseniu okresného súdu sp. zn. 2 T 57/2011 z 25. novembra 2014 podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol, pretože nebola dôvodná, pozn.].

13. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

14. Pokiaľ ide o napadnuté uznesenie okresného súdu sp. zn. 3 Nt 13/2015 z 3. júna 2015, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto rozhodnutiu bolo možné podať sťažnosť ako riadny opravný prostriedok (čo sťažovateľ aj využil), a preto ním podanú sťažnosť bolo v tejto jej časti potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

16. Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia sp. zn. 23 Tos 88/2015 zo 6. augusta 2015 uviedol, že «... na neverejnom zasadnutí podľa § 192 ods. 1 TP preskúmal správnosť výroku napadnutého uznesenia, ako aj konanie, ktoré tomuto výroku predchádzalo a dospel k záveru, že sťažnosť nie je dôvodná. ... ... k vytýkaným chybám v sťažnosti odsúdeného uvádza senát krajského súdu nasledovné. Súd prvého stupňa nepochybil vo svojom procesnom postupe, pokiaľ nevyhovel na verejnom zasadnutí návrhom odsúdeného na doplnenie dokazovania s výnimku ohliadky predloženej kľučky Mercedesu 124. Tento svoj procesný postup súd prvého stupňa aj riadne vo svojom rozhodnutí odôvodnil. K postupu odsúdeného v pôvodnom konaní, keď nepodal odpor proti odsudzujúcemu trestnému rozkazu, je potrebné uviesť, že v tomto smere „vyhováranie sa“ na slová policajtov v prípravnom konaní neobstoja. Po doručení trestného rozkazu odsúdenému už muselo byť zrejmé, že súd nekvalifikuje jeho „incident“ len ako priestupok, ale ako dva úmyselné prečiny, pričom mu nebol ani uložený peňažný trest, ale trest odňatia slobody s povolením podmienečného odkladu. Napokon k samotnému vecnému zamietnutiu návrhu odsúdeného na povolenie obnovy konania, pretože súd nezistil podmienky obnovy podľa § 394 TP nadriadený súd uvádza, že súd prvého stupňa podrobne odôvodnil, prečo nevyhovel návrhu odsúdeného. Okrem iného správne samosudca poukázal na to, že odsúdený sa už v pôvodnom prípravnom konaní bránil tým, že poškodený mu počas jazdy mal trhať kľučku na jeho vozidle. Nad rámec písomného odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa, senát krajského súdu uvádza, že po oboznámení sa so záznamom z kamerového systému na predmetnej benzínovej pumpe (č. l. 10 - kópia č. l. 63-64) na neverejnom zasadnutí Krajského súdu v Trenčíne je možné jednoznačne bez akýchkoľvek pochybností aj bez ďalšieho dokazovania rozhodnúť, že skutok sa nemohol stať tak, ako to uvádza v návrhu na obnovu konania odsúdený. Práve naopak z uvedeného záznamu jednoznačne vyplýva, že skutok sa stal tak, ako to uvádzal poškodený. Potom samozrejme nie je ani potrebné doplnenie znaleckého dokazovania znalcom z odboru zdravotníctva, keď z priameho kamerového záznamu vyplýva len jedna verzia vzniku zranení poškodeného.».

20. V intenciách uvedenej judikatúry pristúpil ústavný súd k preskúmaniu namietaného uznesenia krajského súdu sp. zn. 23 Tos 88/2015 zo 6. augusta 2015, pričom jeho úlohou nebolo odpovedať na otázku, či obnova konania vo veci sťažovateľa mala, respektíve nemala byť povolená, ale jeho úloha spočívala v posúdení skutočnosti, či sa záver konajúcich súdov o zamietnutí návrhu sťažovateľa na obnovu konania opieral o náležité prezentované dôvody ideovo zodpovedajúce zmyslu a podstate použitej právnej úpravy.

21. S poukazom na relevantné ustanovenia trestno-procesného kódexu posúdil krajský súd ako súd odvolací postup prvostupňového súdu, ktorý, aplikujúc citované ustanovenia § 394 ods. 1 a § 399 ods. 2 Trestného poriadku, zamietol návrh sťažovateľa na obnovu konania ako vecne správny a zákonný.

24. Uznesenie krajského súdu zodpovedá požiadavkám kladeným konštantnou judikatúrou ústavného súdu na odôvodnenia rozhodnutí všeobecných súdov a ústavný súd preto konštatuje kvalitu jeho rozhodnutia ako súladnú s obsahom čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

25. Podľa judikatúry ústavného súdu ak preskúmanie namietaného postupu, resp. rozhodnutia všeobecného súdu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, ústavný súd považuje takúto sťažnosť za zjavne neopodstatnenú (I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, II. ÚS 104/04).

26. Vychádzajúc zo svojich záverov, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Tos 88/2015 a jeho uznesením zo 6. augusta 2015 odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

II.D K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 5 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Tos 88/2015 a jeho uznesením zo 6. augusta 2015

27. Sťažovateľ v podanej sťažnosti v nadväznosti na napadnuté rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 23 Tos 88/2015 zo 6. augusta 2015 súčasne namietal aj porušenie základných práv podľa čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 5 ústavy.

28. Pretože sťažovateľ, namietajúc porušenie základného práva podľa čl. 50 ods. 5 ústavy, toto porušenie oprel o dôvody v podstate identické s tými, ktoré uviedol v súvislosti s namietaným porušením čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, bolo potrebné odmietnuť jeho sťažnosť v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

31. Ústavný súd v závere opakovane, poukazujúc na dikciu ustanovenia § 20 zákona o ústavnom súde, zdôrazňuje, že hoci sťažovateľ prostredníctvom kvalifikovaného zástupcu s návrhmi doručil i splnomocnenie pre advokáta na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom, predmetné splnomocnenie bolo udelené výlučne len na zastupovanie splnomocniteľa „... v konaniach pred ústavným súdom SR“. Ústavný súd v zhode so svojou skoršou judikatúrou považuje za potrebné zdôrazniť, že zmyslom inštitútu splnomocnenia je, že sa udeľuje inej osobe v rozsahu presne vymedzenom splnomocniteľom, pričom splnomocniteľ uvedeným úkonom dáva tretím osobám najavo, v akom rozsahu ho splnomocnená osoba zastupuje. Vyplývajúc z už uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že splnomocnenie udelené advokátovi na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom (ako obligatórna náležitosť návrhu na začatie konania pred ústavným súdom v zmysle § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde) vykazovalo vadu neurčitosti, pretože v ňom nebolo vymedzené, akej veci sa (v konaní pred ústavným súdom) týka.

32. Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažnosť vykazuje i nedostatok náležitostí predpísaných zákonom, a preto ju z uvedeného dôvodu mohol už pri jej predbežnom prerokovaní odmietnuť i z tohto dôvodu (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

33. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. apríla 2016