I. ÚS 246/2026

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 246/2026-22

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a sudcov Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a Miloša Maďara v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , , , zastúpeného Mgr. Michalom Mozolíkom, advokátom, Palárikova 1449, Čadca, proti postupu Mestského súdu Košice v konaniach vedených pod sp. zn. 24C/20/2006, sp. zn. 24C/96/2016, sp. zn. 24C/8/2020, proti postupu Krajského súdu v Košiciach v konaniach vedených pod sp. zn. zn. 5Co/217/2018, sp. zn. 5Co/153/2022 a proti postupu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaniach vedených pod sp. zn. 4Cdo 52/2019 a sp. zn. 8Cdo/100/2024 takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 23. februára 2026 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), postupom Mestského súdu Košice (ďalej len „mestský súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 24C/20/2006, sp. zn. 24C/96/2016, sp. zn. 24C/8/2020 (ďalej aj „prvoinštančné konanie“), postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 5Co/217/2018, sp. zn. 5Co/153/2022 (ďalej len „odvolacie konanie“) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

2. Z ústavnej sťažnosti a ostatného spisového materiálu ústavný súd zistil, že sťažovateľ v procesnom postavení žalobcu bol neúspešnou stranou sporu proti žalovanej Slovenskej republike zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, o náhradu škody 79 539,58 eur s príslušenstvom a náhradu nemajetkovej ujmy 10 200 eur s príslušenstvom, ktoré sťažovateľovi mali vzniknúť nesprávnym úradným postupom súdneho exekútora JUDr. Borovského v niekoľkých

konanie. Okresný súd druhýkrát meritórne rozhodol rozsudkom sp. zn. 24C/8/2020 z 29. marca 2022 a, riadiac sa právnym názorom najvyššieho súdu, sťažovateľovu žalobu v celom rozsahu zamietol. Krajský súd o odvolaní sťažovateľa rozhodol rozsudkom sp. zn. 5Co/153/2022 z 19. októbra 2023, ktorým rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil.

II. Argumentácia sťažovateľa

3. Podstata sťažnostnej argumentácie sťažovateľa spočíva v tvrdenom porušení ním namietaných základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1, 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru prieťahovým postupom všeobecných súdov označených v záhlaví tohto rozhodnutia. Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodňuje celkovou dĺžkou napadnutého konania, keď sa nachádza v stave právnej neistoty a v strese. Namiesto riadneho vymoženia odškodnenia nastala u neho druhotná platobná neschopnosť, zaťaženie početnými exekúciami pre neplatenie záväzkov, čím sťažovateľovi vznikali zbytočné náklady. Uvedené malo aj negatívny dopad na jeho rodinný život, čo viedlo k rozvodu jeho manželstva a zhoršovaniu jeho ťažkej choroby.

III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti

4. Ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí senátu ústavného súdu podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a zisťoval, či ústavná sťažnosť obsahuje všetky zákonom o ústavnom súde požadované náležitosti (§ 39, § 43, § 123, § 124 a § 132 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde. 5. S ohľadom na pomerne strohý obsah predloženej ústavnej sťažnosti ústavný súd považoval za vhodné požiadať v súlade s § 56 ods. 6 vetou za bodkočiarkou zákona o ústavnom súde všeobecné súdy o vyjadrenie sa k tvrdeniam sťažovateľa.

6. Mestský súd vo vyjadrení sp. zn. 1SprV/41/2026 z 11. marca 2026, pripojac podrobný opis priebehu napadnutého konania, v meritórnej časti rozhodovania všeobecnými súdmi všetkých inštancií (zhodujúcich sa s opisom sťažovateľa) poprel tvrdenie sťažovateľa, že mal byť v období od roku 2006 do 2015 úplne nečinný. Napadnuté konanie o náhradu škody uplatnenej sťažovateľom titulom nesprávneho úradného postupu sa na okresnom súde začalo 24. mája 2006. Po prípravných úkonoch (replika, duplika) bolo pojednávanie uskutočnené 14. mája 2007. Okresný súd uznesením č. k. 24C/20/2006-94 zo 17. mája 2007 pripustil, aby do konania na strane žalovaných pristúpil ako žalovaný v 2. rade JUDr. Ján Borovský. Vo veci boli uskutočnené pojednávania 2. augusta 2007, 17. septembra 2007 a 29. októbra 2007. Následne okresný súd rozhodol o pripustení pristúpenia ďalšieho žalovaného, realizoval výsluch všetkých strán a zároveň realizoval ďalšie úkony súvisiace s dokazovaním – žiadosti o zapožičanie exekučných spisov od rôznych okresných súdov, žiadosť na Slovenskú komoru exekútorov, žiadosti adresované ďalším subjektom o splnenie edičnej povinnosti atď., ako aj prípravné úkony súvisiace s pristúpením ďalšieho žalovaného do konania (doručenie žaloby, replika, duplika). V priebehu súdneho konania 8. júna 2011 žalovaný v 2. rade zomrel. Súd preto prerušil konanie až do právoplatného skončenia dedičského konania po žalovanom v 2. rade. Od 8. júna 2011 teda v predmetnej veci nastala skutočnosť, ktorá bránila pokračovať v konaní a tento stav trval až do 12. novembra 2015 (dedičské konanie dovtedy stále nebolo skončené), keď súd na základe späťvzatia žaloby voči žalovanému v 2. rade uznesením č. k. 24C/20/2006-416 z 12. novembra 2015 konanie medzi žalobcom a žalovaným v 2. rade zastavil a vo vzťahu k ostávajúcemu žalovanému v 1. rade vylúčil na samostatné konanie vedené pod sp. zn. 24C/96/2016. Celková dĺžka konania 19 rokov a 10 mesiacov (z toho 15 rokov a 6 mesiacov na súde prvej inštancie) bola v značnej miere ovplyvnená nevyhnutnosťou vydania uznesenia o prerušení konania, ako aj vydaním viacerých rozhodnutí súdov vyšších inštancií. Mestský súd v okolnostiach daného prípadu bol toho názoru, že okrem dĺžky konania na súde prvej inštancie je potrebné zohľadniť aj dĺžku konania na súdoch vyšších inštancií.

III.3. Vyjadrenie najvyššieho súdu:

8. Najvyšší súd k svojmu vyjadreniu sp. zn. KP 3/2026-84,Cpj 56/2026 z 2. marca 2026 pripojil stanovisko predsedníčky senátu, ktorá skonštatovala, že vec vedená na najvyššom súde pod sp. zn. 4Cdo/52/2019 napadla na dovolací súd 7. marca 2019 a ako zákonnej sudkyni jej bola pridelená 8. januára 2020. O dovolaniach sporových strán bolo rozhodnuté uznesením sp. zn. 4Cdo/52/2019 z 26. februára 2020. Druhé dovolacie konanie vedené na najvyššom súde pod sp. zn. 8Cdo/100/2024 napadla 17. júla 2024. O podanom dovolaní žalobcu bolo rozhodnuté uznesením sp. zn. 8Cdo/100/2024 z 25. februára 2026. Predsedníčka senátu tiež uviedla, že pridelené spisy v súdnom oddelení vybavuje podľa poradia nápadu s výnimkou prednostných vecí určených rozvrhom práce. Rozhodnutie o ústavnej sťažnosti ponechala na úvahu ústavného súdu. 9. Ústavný súd nemal za nevyhnutné doručovať vyjadrenia všeobecných súdov sťažovateľovi na repliku, pretože skutočnosti v nich uvedené korešpondujú s obsahom jeho ústavnej sťažnosti a sú mu teda prevažne známe a na posúdenie veci ústavným súdom nemali rozhodujúci vplyv.

IV. Posúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti

IV.1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy:

10. Ústavný súd má v ústave a v zákone o ústavnom súde presne definované právomoci, ktorých uplatnenie je viazané na splnenie viacerých formálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania. Inak povedané, ústavný súd môže prijať na ďalšie konanie len taký návrh na začatie konania, ktorý obsahuje všetky náležitosti ustanovené zákonom o ústavnom súde.

12. Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že popri uvedení petitu je ďalšou povinnosťou sťažovateľa, aby svoju ústavnú sťažnosť náležite odôvodnil, t. j. aby čo najpresnejšie opísal skutkový stav, z ktorého vyvodzuje svoj procesný nárok na ochranu poskytovanú ústavným súdom. Okrem opísania skutkových okolností musí odôvodnenie ústavnej sťažnosti obsahovať najmä právne argumenty a právne posúdenie predloženého sporu (m. m. IV. ÚS 359/08, IV. ÚS 198/2012, IV. ÚS 54/2014, II. ÚS 594/2016). Sťažovateľ musí ďalej vysvetliť, v čom vidí porušenie základného práva alebo slobody, ktoré boli podľa jeho názoru konkretizovaným zásahom orgánu verejnej moci porušené. Takto formulovaná požiadavka odzrkadľuje potrebu dôsledného odlíšenia úlohy ústavného súdu od úloh iných orgánov verejnej moci (predovšetkým všeobecných súdov). Kým všeobecné súdy prioritne chránia subjektívne práva fyzických osôb a právnických osôb plynúce zo zákonných, prípadne od zákona odvodených právnych predpisov, vice versa, ústavný súd je v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy povolaný na ochranu tých subjektívnych práv, ktoré

Nepostačuje preto akékoľvek odôvodnenie návrhu na začatie konania pred ústavným súdom, ale tento musí byť odôvodnený kvalifikovane, t. j. musí obsahovať odôvodnenie, ktoré spĺňa ústavnoprávne požiadavky (m. m PL. ÚS 9/2012, PL. ÚS 1/2014, PL. ÚS 7/2014 a i.).

14. Absencia kvalifikovaného odôvodnenia ústavnej sťažnosti predstavuje pre jeho zásadný význam nedostatok takej povahy, pri ktorom neprichádza do úvahy výzva na jeho odstránenie podľa § 56 ods. 3 zákona o ústavnom súde, keďže predmetné ustanovenie zákona slúži na odstraňovanie najmä formálnych nedostatkov návrhu, nie však jeho samotnej podstaty (I. ÚS 185/2021, č. 81/2021 ZNaU), a preto ústavný súd nepristúpil k výzve na odstránenie zisteného nedostatku ústavnej

Keďže sťažovateľ je zastúpený právnym zástupcom, prípadná výzva na odstránenie zistených nedostatkov by de facto znamenala suplovanie úkonov právnej služby a povinnosti advokáta postupovať s odbornou starostlivosťou [§ 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov v platnom znení], čo nie je žiadnym spôsobom akceptovateľné (m. m. IV. ÚS 267/08, IV. ÚS 213/2010, II. ÚS 660/2016, I. ÚS 173/2022).

IV.2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru:

17. Ochrana základnému právu na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (to platí aj pre právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) sa v konaní pred ústavným súdom poskytuje len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany k porušeniu označených práv ešte mohlo dochádzať alebo porušenie v tom čase ešte mohlo trvať (IV. ÚS 632/2018, II. ÚS 176/2019). Ak v čase,

18. Aplikujúc citovanú ustálenú rozhodovaciu prax ústavného súdu na konkrétny prípad sťažovateľa, možno dospieť k záveru, že ústavná sťažnosť bola ústavnému súdu doručená v čase, keď k namietaným zbytočným prieťahom v procese rozhodovania zo strany všeobecných súdov

sťažovateľa odvolaním. Krajský súd v poradí druhom odvolacom konaní rozhodol potvrdzujúcim rozsudkom sp. zn. 5Co/153/2022 z 19. októbra 2023, proti ktorému sťažovateľ podal dovolanie. Súdny spis bol predložený najvyššiemu súdu na rozhodnutie o dovolaní 17. júla 2024. Ústavná sťažnosť, ktorou sťažovateľ namieta nečinnosť a prieťahy v postupe okresného súdu a krajského súdu, bola ústavnému súdu doručená 23. februára 2026, keď sa vec tri a pol roka nachádzala mimo dispozície okresného súdu (od 22. júna 2022) a viac ako rok a sedem mesiacov mimo dispozície krajského súdu.

Preto ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnú sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú. 21. Najvyšší súd v poradí prvom dovolacom konaní sp. zn. 4Cdo/52/2019 rozhodol uznesením sp. zn. 4Cdo/52/2019 z 26. februára 2020 (dĺžka dovolacieho konania predstavovala menej ako jeden rok). V ostatne vedenom dovolacom konaní rozhodol uznesením sp. zn. 8Cdo/100/2024 z 25. februára 2026, ktorým dovolanie sťažovateľa odmietol. Dĺžka dovolacieho konania

v zmysle čl. 2 ods. 2 Civilného sporového poriadku legitímne očakávanie každého, že jeho vec bude rozhodnutá v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít a ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.

23. Overením aktuálneho stavu sťažovateľovej veci ústavný súd konštatuje, že uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 8Cdo/100/2024 z 25. februára 2026 bolo právnemu zástupcovi sťažovateľa doručené 8. apríla 2026 (čo tiež ústavnému súdu neoznámil), čím nadobudlo právoplatnosť. V nadväznosti na rozhodnutie dovolacieho súdu zostal právoplatný 17. januára 2024 i rozsudok okresného súdu sp. zn. 24C/8/2020 z 29. marca 2022 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5Co/153/2022 z 19. októbra 2023. Právoplatné ukončenie veci je zavŕšením procesu odstránenia právnej neistoty sťažovateľa.

25. Nemožno tiež ponechať bez povšimnutia, že ak sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti primárne namietal nečinnosť súdu prvej inštancie v konaní vedenom od roku 2006, mal dostatočný časový priestor napadnúť ústavnou sťažnosťou porušenie jeho práv v čase, keď prvoinštančný súd mal dispozíciu s vecou, a nie až ex post, keď už dĺžku konania (vzhľadom na skončenie veci u neho) tento už nemohol nijako ovplyvniť. Tým sťažovateľ evidentne nepostupoval v súlade so zásadou „vigilantibus iura scripta sunt“ [t. j. práva patria len bdelým (pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým)], ktoré samozrejme dopĺňa výsostnú povinnosť súdu konať tak, aby sa čo najskôr odstránila právna neistota toho, kto sa na súd obrátil. Sporová strana či účastník konania, ktorému prioritne ide o čo najrýchlejšie rozhodnutie v jeho veci, nemôže byť len pasívnym pozorovateľom postupu v jeho veci konajúcich súdov, najmä ak poukazuje na význam sporu pre jeho osobu, tak ako to robí sťažovateľ. Okrem toho, že ústavný súd poskytuje ochranu len skutočne porušeným právam, ani neúspech v spore nemožno nahrádzať požadovaním

nedošlo.