I. ÚS 247/2016

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. decembra 2015 faxom a 15. decembra 2015 poštou doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti GU SLOVENSKO, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), ktorou namietala porušenie svojich základných práv vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Okresného súdu Bánovce nad Bebravou (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 6 Er 171/2013 z 21. mája 2013, Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 CoE 85/2013 z 15. augusta 2013 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 ECdo 237/2014 z 29. septembra 2015 (ďalej len „namietané uznesenie okresného súdu a krajského súdu“ a „namietané uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Sťažovateľka sa na okresnom súde domáhala proti dlžníkovi (inej obchodnej spoločnosti) zaplatenia sumy 16 584,21 € s prísl. Okresný súd vydal 26. apríla 2011 platobný rozkaz sp. zn. 10 Rob 19/2011, ktorým uložil dlžníkovi povinnosť zaplatiť sťažovateľke požadovanú sumu. Dňa 28. júna 2011 vstúpil dlžník (povinný) do reštrukturalizácie. Toto reštrukturalizačné konanie bolo uznesením Okresného súdu Trenčín (právoplatným 3. marca 2012) skončené a reštrukturalizačný plán dlžníka bol schválený.

3. Okresný súd na návrh sťažovateľky následne poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie na vymoženie dlžnej čiastky. Povinný podal v marci 2013 proti exekúcii námietky a žiadal zastaviť exekučné konanie z dôvodu, že sťažovateľka si mala svoju pohľadávku uplatniť v už spomenutom reštrukturalizačnom konaní. Sťažovateľka vo svojom vyjadrení k námietkam dlžníka poukazovala na desaťročnú premlčaciu lehotu na podanie návrhu na výkon rozhodnutia v zmysle ustanovenia § 110 ods. 1 prvej vety Občianskeho zákonníka, poukazujúc pritom na to, že reštrukturalizácia nemá vplyv na zánik exekučného titulu, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť ešte pred začatím reštrukturalizačného konania.

6. V tejto súvislosti sťažovateľka poukazuje aj na nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. III. ÚS 545/99 z 3. februára 2000 (N 18/17 SbNU 127) podľa ktorého „nemôže byť pochybnosť o tom, že lehota na podanie prihlášok pohľadávok veriteľov do reštrukturalizácie je lehotou procesnoprávnou. Jej nestihnutie nemôže mať za následok hmotnoprávny zánik pohľadávky, ale spôsobuje iba obmedzenie veriteľa v tom, že sa nemôže domáhať uspokojenia svojej pohľadávky v tejto reštrukturalizácii... Uvedený postup Krajského súdu v Trenčíne svojim potvrdzujúcim rozsudkom zvyšuje mieru arbitrárnosti rozhodovania v tomto prípade za únosnú mieru. V prípade rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne je potrebné uvažovať aj o porušení čl. 13 Dohovoru - právo na účinný opravný prostriedok vzhľadom na to, že sa Krajský súd v Trenčíne nijako nezaoberal argumentmi sťažovateľa v podanom odvolaní, čím arbitrárne ukrátil sťažovateľa na jeho právach, najmä čo sa účinnosti opravného prostriedku týka, a zároveň sťažovateľovi taktiež arbitrárnym spôsobom odňal právo podať dovolanie podľa § 236 v spojení s § 239 O. s. p., čo skonštatoval aj Najvyšší súd SR... V poslednom rade poukazujem na porušenie práva sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy SR. Uvedené porušenie priamo súvisí s pochybeniami súdu, ktoré majú za následok nemožnosť vymáhania nároku sťažovateľa.

... ku dňu podania tejto sťažnosti je na majetok povinného vyhlásený konkurz. Ku dnešnému dňu sa teda sťažovateľ v zmysle platnej právnej úpravy nemôže domáhať svojho nároku v exekučnom konaní... Naproti tomu v prípade, ak by rozhodnutím súdu prvého, ako aj druhého stupňa, nebolo exekučné konanie zastavené a NS SR tieto rozhodnutia potvrdené, je potrebné vychádzať z toho, že povinný majetok mal, nakoľko v tomto čase riadne fungoval (v rokoch 2012 až 2015 nebolo na majetok povinného vedené žiadne vyrovnacie konanie). ... Odhliadnuc od teoretickej výšky uspokojenia z výťažku v konkurze (výťažok pritom nie je vôbec istý) je potrebné sa zaoberať samotnou existenciou spoločnosti. Po skončení konkurzu dôjde k výmazu povinného z ORSR, čoho následkom je úplné znemožnenie vymáhania nároku sťažovateľa, keďže povinný zanikne.“.

9. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

10. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp.

13. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity právomoci ústavného súdu vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovatelia sa môžu domôcť ochrany svojho základného práva alebo slobody využitím im dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným orgánom verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na prerokovanie (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha ústavnému súdu právomoc zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99). Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľov je okrem iného aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta, a ktorý jej umožňuje odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo slobody (I. ÚS 36/96).

14. V danom prípade bola sťažovateľka oprávnená podať proti uzneseniu okresného súdu odvolanie, čo aj urobila, keď ho podala v júni 2013, ako to vyplýva z príloh k sťažnosti, a krajský súd o tomto odvolaní svojím uznesením aj rozhodol. Z toho vyplýva, že sťažovateľka mala k dispozícii účinný právny prostriedok na ochranu svojich práv, o ktorom bol oprávnený rozhodnúť krajský súd, čo vylučuje právomoc ústavného súdu.

18. Z odôvodnenia namietaného uznesenia krajského súdu, ktorým potvrdil

uznesenie

okresného súdu, vyplýva, že okrem opísania skutkových a právnych záverov okresného súdu vo veci vyhovenia námietkam povinného proti exekúcii vedenej proti nemu (s. 1 až s. 3), podstaty odvolacích námietok sťažovateľky a vyjadrenia povinného (záver s. 3 a s. 4) je zrejmé, že krajský súd sa iba stotožnil s odôvodnením rozhodnutia okresného súdu, ale na druhej strane mu to procesný kódex výslovne umožňoval (§ 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku). Hoci je pravdou, že krajský súd nedal priame odpovede sťažovateľke na jej odvolacie námietky vznesené v odvolaní, závery krajského súdu nie sú podľa ústavného súdu ešte arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené, ako sa domnieva sťažovateľka. Podľa názoru ústavného súdu nosná argumentácia sťažovateľky je stavaná skôr „de lege ferenda“, a v podstate vyčíta neústavnosť tých ustanovení zákona o konkurze (najmä § 120 ods. 1, ale predovšetkým § 155 ods. 2, podľa ktorého „zverejnením uznesenia o potvrdení plánu v Obchodnom vestníku zaniká právo veriteľov, ktorí riadne a včas podľa tohto zákona neprihlásili svoje pohľadávky, vymáhať tieto pohľadávky voči dlžníkovi“), na čo však nie je sťažovateľka oprávnená. Jadro jej námietok teda smerovalo k neústavnosti všeobecnými súdmi odôvodňujúcich zákonných ustanovení zákona o konkurze, pričom tieto by bolo možné preskúmať iba v konaní podľa čl. 125 ústavy, ktoré však sťažovateľka nie je oprávnená vyvolať.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. apríla 2016