I. ÚS 247/2026

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 247/2026-14

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a sudcov Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a Miloša Maďara v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľky , , , zastúpenej DPP Martaus & Partners, s.r.o., Jána Milca 788/5, Žilina, proti rozsudku Krajského súdu v Žiline sp. zn. 7Co/160/2023 z 29. mája 2024 a uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/114/2024 z 10. decembra 2025 takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

1. Sťažovateľka sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 18. marca 2026 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7Co/160/2023 z 29. mája 2024 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7Cdo/114/2024 z 10. decembra 2025 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov na vrátenie viacerých pozemkov v katastrálnom území , ktoré boli vyvlastnené v rokoch 1948 až 1990 jej rodičom a následne prevedené do vlastníctva viacerých subjektov, pričom ani po 30 rokoch nebolo vo veci sťažovateľky

4. Okresný súd rozsudkom č. k. 49C/89/2022-251 zo 6. júna 2023 žalobu v celom rozsahu zamietol ako nedôvodnú. Po vykonaní dokazovania výsluchmi strán sporu, výsluchmi svedkov a oboznámením listinných dôkazov uviedol, že do času vyhlásenia rozsudku sťažovateľka nešpecifikovala, akých konkrétnych pozemkov a s akými výmerami sa malo týkať konštatovanie okresného úradu o nečinnosti príslušného štátneho orgánu, na základe ktorých by mohol, postupujúc podľa § 194 Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“) predbežne posúdiť, či sťažovateľka bude v predmetnom konaní úspešná. Neurčito formulovanému návrhu sťažovateľky na vykonanie znaleckého dokazovania na účel stanovenia škody a ušlého zisku nevyhovel z dôvodu neúčelnosti takéhoto postupu, pričom poukázal na to, že sťažovateľka mohla v konaní predložiť súkromný znalecký posudok. Dospel k záveru, že vznik škody ako jeden zo základných predpokladov na priznanie uplatneného nároku nebol zo strany sťažovateľky žiadnym spôsobom preukázaný. Preukázaná nebola ani príčinná súvislosť medzi nekonaním príslušného štátneho

5. Krajský súd rozsudkom č. k. 7Co/160/2023-324 z 29. mája 2024 rozsudok okresného súdu zmenil tak, že žalovaná je povinná zaplatiť sťažovateľke z titul nemajetkovej ujmy 2 240 eur s príslušenstvom a vo zvyšku nároku z titulu nemajetkovej ujmy a náhrady škody žalobu zamietol ako nedôvodnú. Stotožnil sa s názorom okresného súdu, že sťažovateľka nešpecifikovala, akých konkrétnych pozemkov a s akými výmerami sa malo týkať konštatovanie okresného úradu o nečinnosti príslušného štátneho orgánu a za vecne správny považoval záver okresného súdu, že vznik škody nebol zo strany sťažovateľky žiadnym spôsobom preukázaný.

nevyžadujú. Sťažovateľka nepreukázala naplnenie znakov vyžadovaných § 17 ods. 3 písm. a), c)

6. Proti rozsudku krajského súdu sťažovateľka podala dovolanie, ktorého prípustnosť vyvodzovala z § 420 písm. f) CSP tvrdiac, že je nezákonný a arbitrárny, pretože z nálezu Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 141/19 zo 17. januára 2020 vyplýva, že skutočnosť, že žalobkyňa nevie preukázať výšku škody, nemôže znamenať, že súd jej náhradu škody vôbec neprizná.

7. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 7Cdo/114/2024 z 10. decembra 2025 (ktoré nadobudlo právoplatnosť 19. januára 2026) dovolanie odmietol podľa § 447 písm. c) CSP, keďže smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné. S poukazom na právnu úpravu dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku uviedol, že rozsudok krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu spĺňa náležitosti odôvodnenia rozhodnutia (§ 393 ods. 2 v spojení s § 220 ods. 2 CSP a § 387 ods. 2 a 3 CSP) a zodpovedá aj základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. Súslednosti jednotlivých častí odôvodnenia a ich obsahové (materiálne) náplne zakladajú súhrnne ich zrozumiteľnosť aj všeobecnú interpretačnú presvedčivosť. Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu vyplýva vzťah medzi jeho skutkovými zisteniami aj úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. V hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Argumentácia krajského súdu je koherentná a jeho rozhodnutie konzistentné, premisy, ktoré sú

Samotná polemika sťažovateľky s procesným postupom súdov nižšej inštancie nespĺňa predpoklad jasnej a zrozumiteľnej formulácie dovolacieho dôvodu bez možnosti sa ním dovolacím súdom relevantne zaoberať.

8. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti trvá na názore, že v jej prípade boli naplnené všetky predpoklady zodpovednosti štátu za vzniknutú škodu, ktorými sú nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. 9. Čo sa týka samotnej škody, táto má podľa tvrdenia sťažovateľky predstavovať predovšetkým ušlý zisk, keďže takmer 30 rokov nemohla z dôvodu nečinnosti štátneho orgánu disponovať so svojím majetkom, a to jeho užívaním, prenechaním do prenájmu alebo predajom tretej osobe. V tejto súvislosti opakovane vytýka krajskému súdu, že nevenoval dostatočnú pozornosť jej argumentom uplatneným v priebehu odvolacieho konania, že nesprávne vyhodnotil dôkazy a že nevykonal ňou navrhované znalecké dokazovanie, keďže vzhľadom na svoj pokročilý vek nebola schopná zabezpečiť všetky archívne dokumenty, z ktorých by identifikovala pozemky, o ktorých ešte nebolo rozhodnuté v danom konaní bez súčinnosti súdu. Uvádza, že hoci sa najvyšší súd s jej dovolacou námietkou o arbitrárnosti rozsudku krajského súdu nestotožnil s odkazom na relevantnú judikatúru ústavného súdu, právo na riadne odôvodnenie nie je len formálnou náležitosťou. Poukazuje na to, že judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998) jasne stanovuje, že pokiaľ ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie vo veci kľúčový, vyžaduje sa naň osobitná a vyčerpávajúca odpoveď. Otázka posúdenia toho, či okresný súd postupoval správne alebo nesprávne, ak odmietol vykonať dokazovanie vo vzťahu k určeniu výšky majetkovej škody, ktorá mala byť sťažovateľke spôsobená prieťahmi v konaní štátneho orgánu, je pre sťažovateľku kľúčová. 10. Čo sa týka nemajetkovej ujmy, sťažovateľka uvádza, že stále sa nachádza v stave právnej neistoty spôsobenej neprimerane dlhým konaním štátneho orgánu, ktorého prieťahy narušili jej rodinný i profesionálny život, teda celkovú integritu, a že stratila dôveru v nestranné, nezávislé a profesionálne konanie orgánov verejnej moci. Rozhodnutie krajského súdu o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy 2 240 eur považuje za arbitrárne a jej výšku za neprimerane nízku vzhľadom na dĺžku a závažnosť nesprávneho úradného postupu štátneho orgánu. Namieta, že uvedenými argumentmi sa najvyšší súd vôbec nezaoberal.

14. Ústavná sťažnosť je neprípustná, ak o ochrane základných práv a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný súd alebo ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd [§ 132 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)]. 15. Sťažovateľka napadla rozsudok krajského súdu dovolaním, ktorého prípustnosť vyvodzovala z § 420 písm. f) CSP (bod 6 uznesenia ústavného súdu). Aj keď najvyšší súd dovolanie odmietol, náležite preskúmal existenciu dovolacieho dôvodu formulovaného sťažovateľkou, ňou vznesenými námietkami sa vecne zaoberal a podal k nim aj patričné vysvetlenie, čo vyplýva z nasledujúcej časti odôvodnenia ústavného súdu. Dovolacie dôvody podľa § 421 ods. 1 písm. a) až c) CSP sťažovateľka v dovolaní neuplatnila. 16. Z uvedených dôvodov bolo potrebné ústavnú sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietnuť z dôvodu jej neprípustnosti [§ 56 ods. 2 písm. d) v spojení s § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde].

III.2. K namietanému porušeniu označených práv napadnutým uznesením najvyššieho súdu:

20. Viazanosť dovolacími dôvodmi znamená, že dovolací súd môže skúmať dovolacie dôvody len v rozsahu, v akom boli vymedzené, je teda viazaný tým, čo dovolateľ považuje za nesprávne (II. ÚS 277/2021). Ústavný súd pri preskúmavaní rozhodnutí dovolacieho súdu z pohľadu posudzovania obsahu dovolania vyslovil, že úlohou najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho je pokúsiť sa autenticky porozumieť dovolateľovi – jeho textu ako celku (I. ÚS 336/2019, I. ÚS 115/2020, IV. ÚS 15/2021, IV. ÚS 253/2024), ale na druhej strane nemožno dotvárať vec na úkor procesnej protistrany (III. ÚS 278/2022). Ide o dialóg, ale nie o právnu pomoc (III. ÚS 580/2021, III. ÚS 198/2022). Nie je úlohou najvyššieho súdu „hádať“, čo povedal dovolateľ, ale ani vyžadovať akúsi dokonalú formuláciu dovolacej otázky.

21. Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti mimoriadneho opravného prostriedku uvádzané sťažovateľom, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného práva. V inom prípade by totiž najvyšší súd stratil možnosť posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec boli naplnené (I. ÚS 145/2010).

23. Pojem „nesprávny úradný postup“ zákon o zodpovednosti za škodu v § 9 nedefinuje. S účinnosťou od 1. januára 2013 sa v rámci uvedeného ustanovenia riešia tie prípady vzniku škôd, ktoré vznikli inou ako rozhodovacou činnosťou orgánov verejnej moci pri výkone verejnej moci, medzi ktoré patrí (aj) porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb (I. ÚS 330/2022).

25. V posudzovanom prípade nebolo sporné, že príslušný štátny orgán o časti reštitučného nároku sťažovateľky právoplatne rozhodol ešte v roku 2012 a že okresný úrad listom č. OU-ZA-OO-

27. Po preskúmaní odôvodnenia napadnutého uznesenia v kontexte obsahu dovolania podaného sťažovateľkou ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd pri svojom rozhodovaní správne vychádzal z toho, že rozsudok okresného súdu a rozsudok krajského súdu nemožno posudzovať izolovane, ale spoločne, teda že tvoria jeden celok. Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd primeraným spôsobom aplikoval na vec vzťahujúce sa procesné normy týkajúce sa dovolania a náležite odôvodnil napadnuté uznesenie, pričom jasne uviedol, že právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie. Prieskum skutkových zistení súdov nižšej inštancie dovolacím súdom nespočíva v prehodnocovaní skutkového stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri procese jeho zisťovania. Uvedený záver najvyššieho súdu vychádza z relevantnej judikatúry ústavného súdu (I. ÚS 6/2018), na ktorú odkázal v odôvodnení napadnutého uznesenia. Najvyšší súd zároveň jasne uviedol, že pokiaľ okresný súd nevykonal sťažovateľkou navrhnuté

28. Strany civilného sporového konania môžu realizovať ich procesné oprávnenia prostredníctvom prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany, ktorými sú najmä skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky (§ 149 CSP).

30. Sťažovateľkou vznesené námietky o nesprávnom vyhodnotení vykonaného dokazovania, resp. porušení zásady voľného hodnotenia dôkazov súdmi nižšej inštancie (ktorými sa snaží dosiahnuť také právne posúdenie veci, že boli kumulatívne naplnené všetky predpoklady zodpovednosti za škodu), nie sú spôsobilé vyvrátiť záver najvyššieho súdu, že sťažovateľke sa nepodarilo preukázať nesprávny procesný postup krajského súdu, ktorý jej mal znemožniť uskutočňovanie jej procesných práv v takej miere (intenzite), že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. V tomto kontexte ústavný súd nepovažuje napadnuté uznesenie najvyššieho súdu za zjavne neodôvodnené, pričom zároveň neexistuje žiadna skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup, resp. svojvoľné závery tohto súdu nemajúce oporu v Civilnom sporovom poriadku (§ 438 a nasl.).

32. Keďže ústavný súd v prejednávanej veci nevzhliadol žiadny protiústavný exces ani zásah do práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie najvyšším súdom, ktorých porušenie sťažovateľka namieta, ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Konanie pred správnym súdom je jednou zo záruk ochrany základných ľudských práv a slobôd a ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov administratívneho konania (§ 5 ods. 2 SSP). Správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom (§ 6 ods. 1 SSP). 34. Žalobca sa môže žalobou domáhať odstránenia nečinnosti orgánu verejnej správy v začatom administratívnom konaní. Žalobca podľa § 244 ods. 1, ktorý nie je orgánom verejnej správy, sa (s účinnosťou od 1. júla 2023, pozn.) žalobou môže domáhať aj primeraného finančného zadosťučinenia vzniknutého v dôsledku nečinnosti orgánu verejnej správy (§ 242 ods. 1 SSP). Náležitosti žaloby proti nečinnosti upravujú ustanovenia § 246 SSP s tým, že ak sa žalobca domáha primeraného finančného zadosťučinenia, v žalobnom návrhu musí uviesť aj výšku požadovaného primeraného finančného zadosťučinenia a z akých dôvodov sa ho domáha.

Za tohto právneho stavu podľa názoru ústavného súdu tak v správnom súdnom konaní už nesporne existuje účinný prostriedok nápravy vyhovujúci požiadavkám nastoleným Európskym súdom pre ľudské práva aj vo vzťahu k neprimeranej dĺžke reštitučného konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. mája 2026

Miroslav Duriš predseda senátu