I. ÚS 248/2026

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 248/2026-25

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a sudcov Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a Miloša Maďara v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľky , , , zastúpenej JUDr. Jakub Mandelík, s. r. o., Záhradnícka 51, Bratislava, proti rozsudku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Ssk/145/2025 z 18. decembra 2025 takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

1. Sťažovateľka sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 19. marca 2026 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“) sp. zn. 6Ssk/145/2025 z 18. decembra 2025 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“). Navrhuje napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť najvyššiemu správnemu súdu na ďalšie konanie. Okrem toho žiada priznať náhradu trov konania pred ústavným

Základom pre uvedené rozhodnutie bol záver posudkového lekára Sociálnej poisťovne, pobočky Galanta z 2. mája 2018, že miera poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť u sťažovateľky je 70 % v porovnaní so zdravou fyzickou sobou, pričom invalidnou sa stala v období, v ktorom bola nezaopatreným dieťaťom, pred dovŕšením veku, v ktorom sa končí povinná školská dochádzka.

4. Sociálna poisťovňa, ústredie rozhodnutím č. 995 918 4532 0 z 10. januára 2020 žiadosť sťažovateľky o zvýšenie invalidného dôchodku zamietla s poukazom na to, že invalidita sťažovateľky vznikla pred dovŕšením veku, v ktorom sa končí povinná školská dochádzka, pričom doplatenie poistného nemá vplyv na sumu priznaného invalidného dôchodku.

2020 potvrdil. Okrem iného uviedol, že keďže sťažovateľka dodatočným doplatením poistného na dôchodkové postenia za obdobie do 1. októbra 2015 do 31. augusta 2017 získala obdobie dôchodkového poistenia až po vzniku invalidity, nemá získané obdobie dôchodkového poistenia vplyv na vznik nároku podľa § 70 ods. 1 zákona o sociálnom poistení.

7. Správny súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“) v poradí druhým rozsudkom č. k. 16Sa/15/2023-136 z 28. augusta 2025 správnu žalobu sťažovateľky, ktorou sa domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne č. 995 918 4532 0 z 20. mája 2020 zamietol ako nedôvodnú [§ 190 v spojení s § 199 ods. 3 Správneho súdneho poriadku (ďalej aj „SSP“)], konštatujúc nepotrebnosť ustálenia presného dátumu vzniku invalidity sťažovateľky, ktorá vznikla v období od narodenia do dovŕšenia veku, v ktorom sa končí povinná školská dochádzka.

Na podporu uvedených argumentov poukázal na recentnú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), najvyššieho správneho súdu, ako aj uznesenie ústavného súdu č. k. III. ÚS 235/2025-12 z 29. apríla

8. Proti uvedenému rozsudku správneho súdu sťažovateľka podala kasačnú sťažnosť [§ 440 ods. 1 písm. f) a g) SSP], namietajúc jeho nedostatočné odôvodnenie, ako aj nesprávne právne posúdenie správnym súdom, keďže jej nárok na invalidný dôchodok mal byť posudzovaný podľa § 70 ods. 1 zákona o sociálnom poistení.

Dospel k záveru, že krajský súd sa vecou náležite zaoberal, prieskum napadnutého rozhodnutia generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne vykonal v súlade so zákonnou úpravou ustanovenou v zákone o sociálnom poistení a dospel k správnemu záveru o jeho zákonnosti. Poukázal na to, že ani súd sám nemôže posudzovať odborné otázky medicínskeho charakteru, ale musí vychádzať z lekárskych posudkov, kde posudzuje presvedčivosť ich záverov s prihliadnutím na všetky okolnosti, ako aj námietky žiadateľa o invalidný dôchodok. Posudkový lekár sociálneho poistenia v priebehu konania na základe predložených odborných lekárskych nálezov (vrátane tých, ktoré mu predložila sťažovateľka, pričom z nich jednoznačne vyplynulo, že bola v dlhodobej pedopsychiatrickej starostlivosti, odobratá z rodiny do ústavnej starostlivosti, z čoho rezultovala zmiešaná porucha správania a emócií pri disharmonickom vývoji osobnosti až smerom k zmiešanej poruche osobnosti s histriónskymi prejavmi a emočnou instabilitou) a vlastného vyšetrenia vyhodnotil, že sťažovateľka sa stala invalidnou v čase nezaopatrenosti, pred dovŕšením veku, v ktorom sa končí povinná školská dochádzka.

Posudkový lekár neurčil presný dátum vzniku invalidity. Z podstaty veci však stanovil posledný možný deň, keď k vzniku invalidity mohlo dôjsť (pokiaľ k nemu nedošlo skôr) – teda najneskôr pred dovŕšením veku, v ktorom sa končila povinná školská dochádzka sťažovateľky. Aplikujúc uvedenú optiku, vznik invalidity bol stanovený dostatočne presne a určito, keďže z jeho vyjadrenia vyplýva skutočnosť relevantná pre aplikáciu § 70 ods. 2 zákona o sociálnom poistení.

sťažovateľky. Ak teda sťažovateľke vznikla invalidita do 16. roku veku, dodatočné zaplatenie poistného na dôchodkové poistenie za obdobie po tomto roku nemá vplyv na vznik nároku na invalidný dôchodok podľa § 70 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, keďže ide o obdobie po vzniku invalidity; rovnako táto skutočnosť nemá vplyv na výšku invalidného dôchodku priznaného podľa § 70 ods. 2 zákona o sociálnom poistení, keďže suma tohto invalidného dôchodku je určená podľa už citovaného § 73 ods. 3 menovaného zákona s tým, že získané obdobie dôchodkového poistenia sa neskúma.

11. Najvyšší správny súd vo vyjadrení, o ktoré ho ústavný súd požiadal podľa § 56 ods. 6 druhej vety zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) č. CS KNSS SR/00297/2026, CZ 01242/2026 z 9. apríla 2026 uviedol, že závery vyplývajúce z odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu považuje za vecne správne. Vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľky o splnení podmienok nároku na invalidný dôchodok podľa § 70 ods. 1 zákona o sociálnom poistení poukázal na špecifikum jej prípadu spočívajúce v stanovenej diagnóze, u ktorej neexistuje možnosť preukázania presného, konkrétneho, jediného dňa vzniku invalidity vzhľadom na povahu zdravotného postihnutia. Nestotožnil sa s tvrdeniami sťažovateľky, že sa správny súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu, resp. najvyššieho správneho súdu, a v tejto súvislosti opakovane poukázal na uznesenie ústavného súdu č. k. III. ÚS 235/2025-12 z 29. apríla 2025.

IV. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti

14. Realizácia sociálnych práv jednotlivca na rozdiel od garancie základných ľudských, občianskych a politických práv vyžaduje aktívny prístup štátu (tzv. „status pozitivus“). Podľa ústavnoprávnej teórie, ktorá vychádza z teórie materiálneho právneho štátu (vyjadruje najmä väzbu na určitý obsah práva), štát v ústave prijíma pozitívny záväzok (resp. poverenie) zaručiť ústavné práva a slobody a zákonodarca je povinný formulovať zákony tak, aby sa zabezpečilo uplatnenie základných práv v zmysle ochrany, nielen pred štátom, ale aj pred jednotlivcami. Účelom a zmyslom tzv. „doktríny pozitívneho záväzku štátu“ ku všetkým základným právam a slobodám zakotveným v ústave je urobiť základné práva dostupné (BRÖSTL, A. Právny status funkcie základných práv a rôzne pohľady na ľudské práva.

práv a slobôd. Obhájiteľnosť tvrdenia v danom prípade znamená, že vzhľadom na právnu úpravu a na okolnosti prípadu bolo konkrétne rozhodnutie orgánu verejnej správy spôsobilé zasiahnuť do práv alebo právom chránených záujmov fyzických osôb alebo právnických osôb, ktoré tvrdia, že boli rozhodnutím orgánu verejnej správy dotknuté. V tomto rozsahu (pokiaľ ide o garantovanie práva na prístup k súdu) predstavuje čl. 46 ods. 2 ústavy lex specialis vo vzťahu k všeobecnejšiemu čl. 46 ods. 1 ústavy. Aj v prípadoch, keď právo na prístup k súdu účastníka súdneho konania má svoj ústavný základ v čl. 46 ods. 2 ústavy, je súd konajúci vo veci viazaný princípmi spravodlivého súdneho konania vyplývajúcimi z čl. 46 ods. 1 ústavy. Obsah základného práva

Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných

17. Správne súdnictvo je primárne prostriedkom ochrany subjektívnych práv adresáta výkonu verejnej správy v jej najrôznejších podobách. Len sekundárne je kritériom poskytovania tejto ochrany zákonnosť verejno-mocenských aktivít verejnej správy. Inými slovami, správne súdnictvo v systéme právneho štátu nemá slúžiť naprávaniu nezákonnosti vo verejnej správe bez akéhokoľvek zreteľa na dopad eventuálne zistenej nezákonnosti na subjektívno-právnu pozíciu dotknutého. Účelom správneho súdnictva nie je náprava nezákonnosti vo verejnej správe, ale účinná ochrana subjektívnych práv fyzickej osoby alebo právnickej osoby, voči ktorej je verejná správa v jednotlivom prípade vykonávaná.

US 43/04). O svojvôli (arbitrárnosti) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (III. ÚS 264/05, ZNaU 100/2005).

V danom prípade však nič nenasvedčuje tomu, že by sťažovateľka v konaní pred najvyšším správnym súdom a správnym súdom, resp. v konaní pred orgánmi verejnej správy nemala možnosť právne argumentovať, prípadne predkladať také dôkazy, ktoré by sa z hľadiska záverov najvyššieho správneho súdu javili ako právne významné pre zrušenie rozsudku správneho súdu, resp. v konečnom dôsledku pre zvýšenie invalidného dôchodku sťažovateľky, ktorý jej bol priznaný podľa § 70 ods. 2 zákona

22. Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky v koncepcii odboru posudkového lekárstva č. 12472/2007 – OZSO z 5. apríla 2007 definuje, že „Posudkové lekárstvo je interdisciplinárny, integrujúci medicínsky odbor, ktorý na základe komplexného poznania zdravotného stavu osoby a poznatkov o pracovných schopnostiach a možnostiach skúma, interpretuje, hodnotí zdravotný stav posudzovanej osoby v porovnaní so zdravou osobou vo vzťahu k vykonávaniu zárobkovej činnosti alebo konkrétnemu zamestnaniu.

23. Posudok posudkového lekára v sociálnej oblasti nenahrádza lekársky posudok o zdravotnej spôsobilosti na prácu pre pracovnoprávne účely. Zamestnanec môže byť uznaný za invalidného, avšak na výkon jeho práce to nemusí mať žiadny vplyv. 24. „Ak má poistenec mieru poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť v rozpätí od 41 % do 70 %, dostáva určené percento z vypočítaného invalidného dôchodku.

25. Najvyšší správny súd v napadnutom rozsudku jasne vysvetlil, že v prípadoch, ako je tento, sám nemôže posudzovať odborné otázky medicínskeho charakteru, ale musí vychádzať z lekárskych posudkov, kde posudzuje presvedčivosť ich záverov s prihliadnutím na všetky okolnosti, ako aj námietky žiadateľa o invalidný dôchodok. Otázku, či a v akom štádiu nezaopatrenosti vznikla u sťažovateľky invalidita, teda či do skončenia povinnej školskej dochádzky (do 16. roku veku), alebo neskôr (t. j. po 16. roku veku), ako aj otázku vplyvu dodatočného zaplatenia poistného na dôchodkové poistenie na výšku invalidného dôchodku, zodpovedal spôsobom, ktorému z ústavnoprávneho hľadiska nemožno nič vytknúť. Pri rozhodovaní o kasačnej sťažnosti sťažovateľky vychádzal z toho, že pre rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredia o priznaní invalidného dôchodku sťažovateľke bol rozhodujúci záver posudkového lekára Sociálnej poisťovne, pobočky Galanta z 2. mája 2018, že miera poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť u sťažovateľky je 70 % v porovnaní so zdravou fyzickou sobou, pričom invalidnou sa stala

neskorších predpisov desaťročná a trvá do konca školského roku, v ktorom žiak dovŕši 16 rokov.

26. Poruchy osobnosti a poruchy správania nevznikajú z jednej príčiny, ale ako výsledok zložitej kombinácie viacerých faktorov, najčastejšie ide o súhru genetických predispozícií, biologických procesov v mozgu, psychologických záťaží a vplyvov prostredia.

28. Na uvedenom závere najvyšší správny súd zotrval aj vo vyjadrení k ústavnej sťažnosti (bod 11 odôvodnenia tohto uznesenia), v ktorom opätovne poukázal na špecifikum prípadu sťažovateľky spočívajúce v stanovenej diagnóze, u ktorej neexistuje možnosť preukázania presného, konkrétneho, jediného dňa vzniku invalidity vzhľadom na povahu zdravotného postihnutia.

30. Napadnutý rozsudok najvyššieho správneho súdu nemožno označiť za arbitrárny v tom smere, že by závery ním formulované boli zjavne nelogické s ohľadom na zistený skutkový stav, ústavne neudržateľné alebo že by napadnutý rozsudok nereflektoval ťažiskové skutočnosti dôležité pre riadne zistenie stavu veci a rozhodnutie o kasačnej sťažnosti sťažovateľky. 31. Ústavný súd nezistil žiaden dôvod, aby sa odklonil od záverov svojho uznesenia č. k. III. ÚS 235/2025-12 z 29. apríla 2025 (z ktorého správny súd vychádzal pri rozhodovaní o správnej žalobe sťažovateľky, bod 7 uznesenia ústavného súdu), v ktorom v skutkovo a právne podobnej veci inej sťažovateľky uviedol, že právne posúdenie jej nároku na invalidný dôchodok a právny záver, že dodatočné zaplatenie poistného na dôchodkové poistenie sťažovateľke nemalo vplyv na jeho určenie, nemožno považovať za arbitrárne.

33. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnymi závermi najvyššieho správneho súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozsudku najvyššieho súdu (m. m. II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010).

35. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími požiadavkami sťažovateľa uvedenými v petite nezaoberal.