I. ÚS 249/2026

1. Postupom Mestského súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod B1-4C/115/2016 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 16Co/99/2024 b o l o p o r u š e n é základné právo sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a právo sťažovateľa na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Mestskému súdu Bratislava IV p r i k a z u j e v konaní vedenom pod sp. zn. B1-4C/115/2016 konať bez zbytočných prieťahov.

3. Sťažovateľovi p r i z n á v a finančné zadosťučinenie 4 250 eur, ktoré sú mu p o v i n n é zaplatiť Mestský súd Bratislava IV v sume 3 750 eur a Krajský súd v Bratislave v sume 500 eur do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .

5. Náhradu trov konania sťažovateľovi n e p r i z n á v a .

Odôvodnenie:

1. Uznesením č. k. I. ÚS 249/2026-26 zo 7. mája 2026 ústavný súd prijal ústavnú sťažnosť sťažovateľa doručenú mu 19. marca 2026 na ďalšie konanie v časti, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Mestského súdu Bratislava IV (ďalej len „mestský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. B1-4C/115/2016 (ďalej aj „napadnuté konanie mestského súdu“) a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 16Co/99/2024 (ďalej aj „napadnuté konanie krajského súdu“, spolu aj „napadnuté konania“); zároveň žiada prikázať mestskému súdu v napadnutom konaní konať bez zbytočných prieťahov, priznať primerané finančné zadosťučinenie 8 000 eur a náhradu trov konania pred ústavným súdom. 1.1. Vo zvyšnej časti vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom mestského súdu a postupom krajského súdu ústavnú sťažnosť odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí. 2. Z obsahu ústavnej sťažnosti, jej príloh a ostatného spisového materiálu vyplýva, že sťažovateľ 23. novembra 2016 podal na Okresnom súde Bratislava I (ďalej aj „okresný súd“) žalobu o náhradu škody (54 809,30 eur a náhradu nemajetkovej ujmy 9 925 eur s príslušenstvom, pozn.) spôsobenej nesprávnym úradným postupom proti žalovaným Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaná 1“), a Národnej banke Slovenska (ďalej len „žalovaná 2“). Opíšuc chronologický priebeh napadnutého konania, sťažovateľ tvrdí, že okresný súd (sťažovateľ nesprávne označuje mestský súd, pozn.) v jeho veci rozhodol 31. januára 2022 rozsudkom pre zmeškanie, ktorým žalobu zamietol. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie sťažovateľ podal 13. februára 2022 odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. 16Co/99/2024-132 z 31. októbra 2024 (správne má byť uvedený dátum rozhodnutia 31. október 2025, pozn.), rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Sťažovateľ tvrdí, že predmetné uznesenie krajského súdu mu bolo doručené až 1. decembra 2025. Zdôrazňuje, že krajský súd bol pri rozhodovaní o podanom odvolaní v odvolacom konaní absolútne nečinný po dobu viac ako troch rokov. Mestský súd po vrátení veci krajským súdom nariadil vo veci termín pojednávania na 21. január 2026, ktorý následne zmenil na 19. január 2026 (upovedomenie z 2. decembra 2025, pozn.).

4. Mestský súd vo svojom vyjadrení sp. zn. 1SprV/267/2026 zo 16. apríla 2026, o ktoré požiadal ústavný súd ešte v rámci predbežného prerokovania ústavnej sťažnosti podľa § 56 ods. 6 vety za bodkočiarkou zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“), pripojac chronologický prehľad procesných úkonov realizovaných v napadnutom konaní a vyjadrenie zákonnej sudkyne, uviedol, že k dnešnému dňu nie je predmetná vec právoplatne rozhodnutá najmä z dôvodu existencie okolností objektívnej povahy so zreteľom na množstvo spisov v súdnom oddelení zákonnej sudkyne popri ďalšom novom nápade vecí, pričom niektoré bolo potrebné vybavovať prednostne. Bol toho názoru, že je potrebné zohľadniť aj obdobie pandemickej situácie týkajúce sa ochorenia COVID-19, zmenu zákonného sudcu v konaní, zmenu vyššieho súdneho úradníka, implementáciu súdnej mapy s prechodom agendy z Okresného súdu Bratislava I na Mestský súd Bratislava IV k 1. júnu 2023 a s tým spojeného sťahovania a protokolárneho preberania agendy vo všetkých súdnych oddeleniach, ktoré však predstavovali pre konajúci súd objektívne prekážky. Z dôvodu implementácie súdnej mapy bol spis podrobený opakovanému prerozdeleniu spisov v rámci nového prečíslovania registrov novozriadeného Mestského súdu Bratislava IV. Zároveň mestský súd uviedol, že riadny chod mestského súdu bol zasiahnutý aj ďalšou objektívnou okolnosťou, a to sťahovaním do nového sídla v období od februára 2026, ktoré si vyžadovalo rozsiahle organizačné a technické zabezpečenie presunu súdnej agendy a spisového materiálu. Z uvedených dôvodov, aj pri dôslednom plnení si pracovných povinností, nie je možné veci priebežne vybavovať v primeranej lehote. Mestský súd ďalej uviedol, že postup v napadnutom konaní je momentálne plynulý a v súlade s príslušnými predpismi, ako aj v súlade so zásadami hospodárnosti a rýchlosti konania. Aktuálne je vo veci nariadený termín pojednávania na 3. jún 2026. 5. V doplnenom vyjadrení sp. zn. 1SprV/267/2026 zo 14. mája 2026 mestský súd zotrval na svojom predchádzajúcom vyjadrení (bod 4 odôvodnenia tohto nálezu). Podaním z 8. júna 2026 oznámil, že vo veci sp. zn. B1-4C/115/2016 bolo 3. júna 2026 rozhodnuté, a zaslal aj zápisnicu z pojednávania s výrokom rozsudku.

IV. Posúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti

9. Ústavný súd v danom prípade upustil od ústneho pojednávania, pretože na základe podaní účastníkov dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci (§ 58 ods. 3 zákona o ústavnom súde). 10. Podstatou ústavnej sťažnosti je námietka porušenia označených práv sťažovateľa podľa ústavy, Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a dohovoru postupom mestského súdu a krajského súdu v napadnutom civilnom konaní trvajúcom takmer desať rokov bez právoplatného rozhodnutia vo veci samej, ktoré sa má podľa sťažovateľa vyznačovať vznikom zbytočných prieťahov v podobe nečinnosti mestského súdu aj krajského súdu. 11. Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu (to platí, aj pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote – m. m. I. ÚS 304/2021, I. ÚS 444/2021). K odstráneniu tohto stavu dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu (IV. ÚS 221/04), alebo iným zákonom predvídaným spôsobom znamenajúcim nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím (napr. I. ÚS 32/2025, II. ÚS 10/2025, IV. ÚS 37/2025).

IV.1. K postupu mestského súdu (predtým okresného súdu): 16. Bez potreby podrobných analýz jednotlivých úkonov v napadnutom konaní je pre ústavný súd podstatné, že prvýkrát rozhodol vo veci ešte bývalý okresný súd po šiestich rokoch vydaním rozsudku pre zmeškanie žalobcu, ktorý bol uznesením krajského súdu zrušený, pretože na jeho vydanie neboli splnené zákonné podmienky, a vec vrátil mestskému súdu na ďalšie konanie v novembri 2025. V tejto súvislosti vyšiel najavo aj prieťah pri predkladaní spisu odvolaciemu súdu, keď sťažovateľ odvolanie proti rozsudku pre zmeškanie podal 13. februára 2022 a spis bol predložený na krajskom súde až 2. októbra 2024, čo je viac ako dva roky. Od vrátenia veci krajským súdom na ďalšie konanie mestský súd nariadil vo veci dva termíny pojednávania,

19. január 2026 a 3. jún 2026, na ktorom vyhlásil rozsudok a žalobu sťažovateľa v celom rozsahu zamietol. 17. Už zo samotnej dĺžky vedeného sporu i bez bližšieho pohľadu na jednotlivé časové úseky medzi jednotlivými procesnými úkonmi alebo obdobie, počas ktorého sa súdny spis nenachádzal na mestskom súde (od 2. októbra 2024 do 17. novembra 2025), možno vyvodiť, že vo veci konajúci súd prvej inštancie nerešpektoval zásadu rýchlosti a efektívnosti súdneho konania a spôsobil tak až extrémne prieťahy, čo je z ústavnoprávneho hľadiska neakceptovateľné. Ani sudca, ani predseda súdu sa v spore extrémne presahujúcom dĺžku konania nemôžu vyviniť z porušovania zákonom im uloženým povinností. 18. K poukazovaniu mestského súdu na obdobie pandémie COVID-19 ústavný súd len pripomína, že v tom čase malo konanie už štyri roky, čím môže byť táto okolnosť zohľadnená naozaj iba čiastočne.

IV.3. Závery ústavného súdu: 21. Zohľadniac opakujúce sa obdobia dlhšej nečinnosti súdu prvej inštancie, ako aj neefektívnosť v jeho postupe, ktorá spôsobila, že vec sťažovateľa nie je ani po takmer desiatich rokoch od podania žaloby právoplatne skončená, ako aj konštatovanú dĺžku rozhodovania okresného súdu a následne mestského súdu i jeho nesústredený postup a taktiež nesústredený postup krajského súdu, ústavný súd uzatvára, že postupom mestského súdu v prvoinštančnom konaní, ako i postupom krajského súdu v odvolacom konaní došlo k vzniku zbytočných prieťahov, a tým i k porušeniu práv sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výrokovej časti nálezu). 22. Vzhľadom na absolútne neefektívny postup proinštančného súdu ústavný súd považuje za potrebné dať opakovane do pozornosti, a to nielen mestskému súdu, čl. 17 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) a dôsledné využitie jeho ďalších inštitútov vrátane prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany a sudcovskej koncentrácie konania (§ 149 až § 153 CSP). Účelom a zmyslom týchto procesných prostriedkov je najmä prispieť k naplneniu princípu procesnej ekonómie vrátane rýchlosti konania, zabrániť zdržiavaniu konania a motivačne pôsobiť na strany sporu, aby procesné úkony vykonávali včas. Tieto prostriedky zároveň limitujú aj navrhovanie dôkazov počas súdneho sporu s prihliadnutím na aktivitu strán, ktorých cieľom by malo byť rýchle a hospodárne vyriešenie ich vzájomného sporu. Zodpovednosť za výsledok sporu patrí sporovým stranám, ktoré majú v spore preukázať vysokú mieru procesnej aktivity a svoje skutkové tvrdenia dokázať. Civilné sporové konanie osobitne po 1. júli 2016 je konaním dôkazným, ovládaným tzv. prejednacím princípom (princípom formálnej pravdy). V takomto type konania sú sporové strany povinné substancovať svoje skutkové tvrdenia a dôkazné návrhy v jednotlivých procesných úkonoch (povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť). Procesná aktivita má mať na zreteli najmä časové kritérium, a to včasnosť, ktorú posudzuje podľa vlastnej úvahy konajúci súd (osobitne s dôrazom na naplnenie požiadavky hospodárnosti a rýchlosti vedenia súdneho sporu). 23. Okresný súd a po ňom aj mestský súd (a to i s ohľadom na podania sťažovateľa a ich množstvo a úroveň) mali v napadnutom konaní postupovať striktne v súlade so zásadami koncentrácie konania (§ 153 – § 154 CSP), ktorej význam spočíva v čo najvčasnejšom získaní podkladu na určenie predmetu dokazovania s tým, že možná budúca modifikácia predmetu dokazovania sa eliminuje len na nevyhnutné a nepredvídateľné zmeny alebo na zmeny, ktoré vzídu z výsledkov vykonaného dokazovania. Súdy prvej inštancie však náležite nevyužili nástroje, ktoré im od 1. júla 2016 poskytuje nový procesný kódex (§ 153 CSP sudcovská koncentrácia konania, § 179 ods. 2 CSP pokus o vyriešenie sporu zmierom, dôsledný postup súdu podľa § 181 ods. 2 CSP), čo v konečnom dôsledku viedlo k neprimeranému predĺženiu napadnutého konania.

Vzhľadom na dosiaľ právoplatne neukončené konanie o žalobe sťažovateľa podanej v roku 2016, na konštatovanú nečinnosť a neefektívnu činnosť mestského súdu i krajského súdu, zohľadňujúc predmet konania, čiastočnú spoluzodpovednosť sťažovateľa za vzniknuté prieťahy, ako aj skutočnosť, že vec sťažovateľa nepatrí medzi tie, ktoré by si zo strany súdu vyžadovali promptnejšie vykonávanie úkonov, s prihliadnutím na čiastočnú existenciu objektívnych prekážok zabraňujúcich súdu vo veci konať (opatrenia v súvislosti s ochorením COVID-19, nová súdna mapa a ňou spojené personálne problémy osobitne bratislavských súdov), ako aj prvky skutkovej zložitosti veci v konaní, ústavný súd podľa čl. 127 ods. 3 ústavy a § 133 ods. 3 písm. e) zákona o ústavnom súde priznal primerané finančné zadosťučinenie 3 750 eur od mestského súdu a 500 eur od krajského súdu (bod 3 a 4 výrokovej časti nálezu), spolu sumu 4 250 eur, ktorú považuje za adekvátnu sťažovateľom tvrdenej právnej neistote. 26. Ústavný súd ešte na záver poznamenáva, že z ústavnej sťažnosti ani obsahu spisového materiálu nie je zrejmé, či sťažovateľ podal sťažnosť na prieťahy predsedovi súdu a či počas doterajšieho trvania konania postup súdov urgoval alebo sa oň inak zaujímal. Tým sa javí, že sťažovateľ nepostupoval v súlade so zásadou „vigilantibus iura scripta sunt“ (t. j. „práva patria len bdelým pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým“)], ktoré samozrejme dopĺňa výsostnú povinnosť súdu konať tak, aby sa čo najskôr odstránila právna neistota toho, kto sa na súd obrátil. Sporová strana, ktorej prioritne ide o čo najrýchlejšie rozhodnutie v jej veci, rozhodne nemá byť len pasívnym pozorovateľom postupu v jeho veci konajúcich súdov, najmä ak poukazuje na význam sporu pre svoju osobu. Pokiaľ samotný sťažovateľ „pozabudol“ na osud sporu, ktorý sám inicioval, nemožno napriek rozhodne neprimeranej celkovej dĺžke konania považovať všeobecný súd za výlučný subjekt, ktorý nesie za vzniknutú situáciu zodpovednosť.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2026

Miroslav Duriš predseda senátu