I. ÚS 250/2015

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola17. apríla 2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ v 1. rade“), a (ďalej aj „sťažovateľ v 2. rade“, spolu ďalej len „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Špecializovaného trestného súdu sp. zn. PK­2 T 46/2013 zo 14. januára 2015 (ďalej len „uznesenie zo 14. januára 2015“) a jemu predchádzajúcim postupom, ako aj uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Tost 4/2015 z 5. februára 2015 (ďalej len „uznesenie z 5. februára 2015“) a jemu predchádzajúcim postupom.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Špecializovaný trestný súd uznesením zo 14. januára 2015 podľa § 79 ods. 3 a § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku rozhodol, že v trestnej veci proti obvinenému sťažovateľovi v 1. rade a spol. pre spolupáchateľstvo prečinu podplácania podľa § 20 a § 333 ods. 1 a 2 písm. b) Trestného zákona žiadosti sťažovateľov o prepustenie z väzby na slobodu zamietol s tým, že obaja sa naďalej ponechávajú vo väzbe, podľa § 80 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku ich písomné sľuby neprijal a podľa § 81 ods. 1 Trestného poriadku ponuku zloženia peňažnej záruky za ich prepustenie neprijal.

Špecializovaný trestný súd svoje uznesenie zo 14. januára 2015 odôvodnil tým, že pokiaľ sa nezmenili skutkové a právne okolnosti majúce vplyv na materiálne a formálne podmienky väzby u oboch sťažovateľov, je Špecializovaný trestný súd viazaný právnym názorom nadriadeného najvyššieho súdu podľa § 194 ods. 5 Trestného poriadku.

Sťažovatelia poukázali na to, že z odôvodnení napadnutých uznesení Špecializovaného trestného súdu a najvyššieho súdu vyplýva, že útekovú väzbu v ich prípade súdy zúčastnené na rozhodovaní v ich veci odôvodnili výlučne tým, že sťažovatelia boli rozsudkom Špecializovaného trestného súdu z 3. decembra 2014 uznaní vinnými zo spáchania zločinu podplácania, pričom po jeho vyhlásení došlo k zmene ich postavenia. Podľa súdov zúčastnených na rozhodovaní v tejto veci je účelom väzby zabezpečiť osoby sťažovateľov pre trestné konanie a výkon trestu, avšak podľa názoru sťažovateľov tento dôvod sám osebe v žiadnom prípade nie je konkrétnou skutočnosťou, ktorá by zakladala dôvodnú obavu, že ujdú. Sťažovatelia poukázali na svoje správanie krátko po ich zadržaní 15. apríla 2013, keď boli 17. apríla 2013 uznesením Špecializovaného trestného súdu sp. zn. Tp 27/13 prepustení zo zadržania a nachádzali sa na slobode až do 23. apríla 2013, keď sa dobrovoľne dostavili na konanie o sťažnosti prokurátora na najvyššom súde. Najvyšší súd následne na verejnom zasadnutí 23. apríla 2013 prijal uznesenie sp. zn. 5 Tost 14/2013 o vzatí sťažovateľov do väzby v trestnej veci podľa § 20 a § 333 ods. 1 a 2 písm. b) Trestného zákona z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku. Z uvedeného podľa sťažovateľov vyplýva, že v predmetnom konaní zaujali úplne opačný postoj, ako tvrdia súdy zúčastnené na rozhodovaní v ich veci, pretože z ich konania v žiadnom prípade nemohla vyplynúť dôvodná obava, že ujdú alebo sa budú skrývať, aby sa tak vyhli trestnému stíhaniu alebo trestu.

Odôvodnenia napadnutých uznesení Špecializovaného trestného súdu a najvyššieho súdu sú nepreskúmateľné, pretože neobsahujú ani jeden konkrétny dôvod väzby sťažovateľov, sú nepresvedčivé a všeobecné bez ich individualizácie. Podľa sťažovateľov napadnuté uznesenia Špecializovaného trestného súdu a najvyššieho súdu sú v rozpore s § 72 ods. 2 Trestného poriadku, ako aj so základnými právami sťažovateľov podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a ich právami podľa čl. 5 dohovoru.

Vzhľadom na uvedené sťažovatelia ústavnému súdu navrhli, aby vydal nález, v ktorom vysloví, že uznesením Špecializovaného trestného súdu zo 14. januára 2015 a jemu predchádzajúcim postupom, ako aj uznesením najvyššieho súdu z 5. februára 2015 a jemu predchádzajúcim postupom došlo k porušeniu ich základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 2 dohovoru, zruší napadnuté uznesenia Špecializovaného trestného súdu a najvyššieho súdu a vec vráti najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.

II.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva alebo slobody, resp. ľudského práva alebo základnej slobody vyplývajúcej z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a pred tým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, musí požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu (IV. ÚS 128/04). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio – inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Princíp subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých postupy a rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (m. m. IV. ÚS 303/04).

Vzhľadom na princíp subsidiarity ustanovený v čl. 127 ústavy je vylúčená právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľmi uplatnených námietkach porušenia nimi označených práv uznesením Špecializovaného trestného súdu zo 14. januára 2015, pretože sa ochrany svojich práv mohli domáhať a aj sa domáhali podaním sťažnosti podľa § 185 ods. 1 a nasl. Trestného poriadku. Ústavný súd z tohto dôvodu sťažnosť v tej časti, ktorá smeruje proti uzneseniu Špecializovaného trestného súdu zo 14. januára 2015, odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd preto preskúmal uznesenie najvyššieho súdu z 5. februára 2015 a uznesením Špecializovaného trestného súdu zo 14. januára 2015 a ďalšími rozhodnutiami o väzbe sťažovateľov sa zaoberal iba v rozsahu, v ktorom sa s ním, resp. nimi stotožnil, resp. na ne poukázal najvyšší súd. V rámci odôvodnenia svojho uznesenia z 5. februára 2015 najvyšší súd uviedol: «Na základe podanej sťažnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 192 ods. 1 Trestného poriadku preskúmal správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým obžalovaní podali sťažnosť a konanie predchádzajúce týmto výrokom a zistil, že sťažnosti obžalovaných a nie sú dôvodné. ... Z predloženého spisu najvyšší súd zistil, že dôvody pre vzatie do väzby obžalovaných uvedené v § 71 ods. 1 Tr. por. boli splnené ­ doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený a podľa písm. a) tohto ustanovenia, z konania oboch obžalovaných alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že obžalovaní ujdú alebo sa budú skrývať, aby sa tak vyhli trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä ak nemožno ich totožnosť ihneď zistiť, ak nemajú stále bydlisko alebo ak im hrozí vysoký trest. Z úvodu odôvodnenia tohto uznesenia je zrejmé, že uvedené podmienky spáchania skutku, začatia trestného stíhania, za taký skutok, ktorý má znaky trestného činu a taktiež dôvodnosť podozrenia, že tento skutok spáchali obžalovaní, sú splnené. Splnené sú taktiež ďalšie zákonné podmienky a to konkrétne skutočnosti, z ktorých vyplýva dôvodná obava, že obžalovaní ujdú alebo sa budú skrývať, aby sa tak vyhli trestu, ak im hrozí vysoký trest. Z úvodu odôvodnenia tohto uznesenia taktiež vyplynulo, že obaja obžalovaní boli neprávoplatne odsúdení k trestom sedem (obžalovaný ), resp. šesť rokov odňatia slobody ( ) rozsudkom zo dňa 3. decembra 2014. Tresty im mohli byť ukladané v základnej zákonnej sadzbe v rozpätí päť až dvanásť rokov. Takéto tresty im napriek aplikácii ustanovení o znížení alebo zvýšení hraníc základnej zákonnej sadzby so zreteľom na odvolanie prokurátora podané v neprospech obžalovaných hrozia. Napriek dôvodom uvedeným v sťažnostiach, ktoré sa viažu alebo podľa uznesenia

väzby. V takýchto prípadoch aj po tom, čo väzba trvala už dlhší čas, sa zoslabuje požiadavka na ďalšie dodatočné dôvody, ktoré môžu byť menej významné oproti situácii, kedy by k neprávoplatnému odsúdeniu doposiaľ nedošlo. Na rozdiel od väzby od jej počiatku do momentu vydania neprávoplatného

väzba po neprávoplatnom prvostupňovom rozsudku chápané skôr ako zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom (Wemhoff v. Spolková republika Nemecko č. 2122/64 zo dňa 27. júna 1968). V zmysle tohto rozhodnutia opakovane judikoval i Ústavný súd Českej republiky (nález Ústavného súdu ČR z 10. apríla 2014, sp. zn. I. ÚS 185/14, uznesenie sp. zn. II. ÚS 88/01 zo dňa 18. februára 2003; uznesenie sp. zn. II. ÚS 775/02 zo dňa 11. marca 2003; uznesenie sp. zn. II. ÚS 3/03 zo dňa 11. marca 2003; uznesenie sp. zn. III. ÚS 1577/08 zo dňa 14. augusta 2008).

Tr. por. Za vysoký trest sa pritom považuje v zmysle ustálenej judikatúry trest osem rokov odňatia slobody a vyšší, avšak ak v prerokúvanom prípade boli uložené neprávoplatne nižšie tresty, tak aj v prerokúvanom prípade je reálne, pre podané odvolanie prokurátora i uloženie vyššieho trestu odňatia slobody, ako boli uložené tresty (šesť, resp. sedem rokov), a teda vo výmere osem a viac rokov. Pre posúdenie či môže byť uložený vysoký trest je vždy pomocným pravidlom základná zákonná sadzba.

V rozhodovacej praxi Ústavného súdu Českej republiky je dokonca možné nájsť i rozhodnutie, ktoré za vysoký trest považovali trest odňatia slobody vo výmere šesť rokov (uznesenie sp. zn. II. ÚS 88/01 zo dňa 18. februára 2003). Napriek tomu, že sa Najvyšší súd Slovenskej republiky v citovanom rozhodnutí 6 Tost 40/2014 zo dňa 10. decembra 2014 zaoberal aj inými skutočnosťami odôvodňujúcimi útekovú väzbu podstatné pre posúdenie zákonnosti, či nezákonnosti rozhodnutia o ponechaní obžalovaných naďalej vo väzbe z dôvodu uvedenom v ustanovení § 71 ods. 1, písm. a) Tr. por. je odsúdenie súdom prvej inštancie k vysokému nepodmienečnému trestu a reálna hrozba uloženia vysokého trestu, pretože so zreteľom na znenie § 71 ods. 1, písm. a) Tr. por. môže byť takým dôvodom aj hrozba uloženia vysokého, čo aj neprávoplatného trestu.

v uvedenom rozhodnutí, že riziko úteku, či skrývania sa, je podstatne zvýšené. V takých prípadoch nie je potrebné dodatočne preukazovať ďalšie dôvody útekovej väzby, pretože takýto dôvod je možné považovať za dostatočný aj pri dlhotrvajúcej väzbe, napriek tomu, že k právoplatnému odsúdeniu doposiaľ nedošlo. Z týchto dôvodov sa najvyšší súd nezaoberal všetkými dôvodmi uvedenými v sťažnostiach obžalovaných, pretože takéto

u obžalovaných nezistil. Z kontextu vyplynulo, že dôvody útekovej väzby pred neprávoplatným odsúdením a po ňom sú diametrálne odlišné. Ak teda v minulosti žiadne skutočnosti odôvodňujúce útekovú väzbu zistené neboli, je zrejmé, že po 3. decembri 2014 vyplynuli novo z neprávoplatného rozsudku na vysoké tresty uložené zatiaľ neprávoplatne obom

. . Najvyšší súd Slovenskej republiky, s poukazom na uvedené sťažnosti oboch obžalovaných ako nedôvodné zamietol.»

Napriek tomu, že v rámci odôvodnenia uznesenia z 5. februára 2015 dospel najvyšší súd k záveru, že o existencii obavy z úteku sťažovateľov postačuje samotná skutočnosť vydania neprávoplatného rozsudku, ktorým boli sťažovatelia odsúdení na vysoké tresty, zároveň konštatoval správnosť záverov uznesenia Špecializovaného trestného súdu zo 14. januára 2015, ktorý v jeho odôvodnení poukázal aj na závery vyslovené najvyšším súdom v uznesení sp. zn. 6 Tost 40/2014 z 10. decembra 2014, predovšetkým na prebiehajúce konania o vznesení obvinenia proti sťažovateľovi v 1. rade, na trestnú minulosť sťažovateľa v 2. rade, na viacero cestovných dokladov, ktoré majú sťažovatelia k dispozícii, či na skutočnosť, že sťažovatelia majú byť vypočutí ako svedkovia vo viacerých trestných veciach.

Podľa názoru ústavného súdu neprávoplatné odsúdenie sťažovateľov spojené s hrozbou vysokého trestu spolu s ďalšími skutočnosťami, na ktoré súdy zúčastnené v predmetnom konaní poukázali, predovšetkým existencia ďalších trestných konaní vedených proti sťažovateľovi v 1. rade, ako aj trestná minulosť sťažovateľa v 2. rade sú dostatočné na odôvodnenie útekovej väzby sťažovateľov.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júna 2015