I. ÚS 250/2018

1. Základné právo garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo garantované čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. februára 2018 sp. zn. 1 Obdo V 4/2017, 1 Obdo V 5/2017 p o r u š e n é boli.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. februára 2018 sp. zn. 1 Obdo V 4/2017, 1 Obdo V 5/2017 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

Odôvodnenie:

1. Včas podanou ústavnou sťažnosťou (ďalej len „sťažovateľ“) napáda v záhlaví tohto nálezu špecifikované rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorým bolo jeho dovolanie odmietnuté pre neprípustnosť kumulácie dôvodov prípustnosti dovolania podľa § 420 a § 421 Civilného sporového poriadku (ďalej aj ,,CSP“), požaduje jeho zrušenie, vrátenie veci tomuto súdu na ďalšie konanie, priznanie náhrady trov konania, ktoré nešpecifikoval, a odloženie vykonateľnosti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 38 Cbi 5/2010 z 15. januára 2015.

2. Sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti výslovne napadol uvedené uznesenie dovolacieho súdu len v časti, v ktorej jeho dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu bolo odmietnuté pre neprípustnosť kumulácie dovolacích dôvodov podľa ustanovenia § 420 a § 421 CSP, v čom videl porušenie svojho práva na prístup k súdu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“). Sťažnosť v tejto časti bola uznesením ústavného súdu z 18. júla 2018 prijatá na ďalšie konanie a meritórne rozhodnutie podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“); v ostatnej časti bola odmietnutá pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

6. Ústavný súd totiž pripomína, že pokiaľ sa zákonodarca rozhodol inštitút dovolania zakotviť do Civilného sporového poriadku, rozhodovanie o ňom nemožno vyňať z rámca ústavnoprávnych princípov a ústavne zaručených práv jednotlivca, a to hlavne práva na spravodlivý proces.

7. Ústavný súd tiež zdôrazňuje, že § 428 CSP neustanovuje konkrétny spôsob, akým má byť dovolanie vymedzené, v čom dovolateľ vidí splnenie predpokladov prípustnosti dovolania. Toto vymedzenie z neho musí byť poznateľné, môže však byť vyjadrené v ktorejkoľvek jeho časti, a to prípadne i na viacerých miestach, a môže mať akúkoľvek formu, lebo aj pre toto podanie platí zásada, že sa posudzuje podľa jeho obsahu (§ 123 ods. 2, § 124 ods. 1 v spojení s § 438 ods. 1 CSP).

8. Zo zjednocujúceho stanoviska pléna ústavného súdu z 25. apríla 2018 sp. zn. PLz. ÚS 1/2018 vyplýva záver o prípustnosti kumulácie viacerých dovolacích dôvodov podľa § 420 a § 421 CSP v dovolaní ako „uno actu“. Preto ak sťažovateľ ako dovolateľ v predmetnej veci takto postupoval a najvyšší súd napriek tomu odmietol o jeho práve rozhodnúť, došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru) a k ústavne neprípustnému odopretiu spravodlivosti (denegatio iustitiae).

9. Najvyšší súd teda nesprávne posúdil otázku prípustnosti dovolania, preto ústavný súd uznal sťažnosť sťažovateľa za dôvodnú, a tak jej v zmysle čl. 127 ods. 1 a 2 ústavy vyhovel, napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie [§ 56 ods. 1, 2 a 3 písm. b) zákona o ústavnom súde].