I. ÚS 251/2015

1. Základné právo podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a jej právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 36 Er 1939/2012, Ex 2133/2012 p o r u š e n é b o l i .

2. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom tisíc eur), ktoré j e Okresný súd Bratislava III p o v i n n ý zaplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Bratislava III j e p o v i n n ý uhradiť trovy právneho zastúpenia spolu v sume 294,08 € (slovom dvestodeväťdesiatštyri eur a osem centov) na účet jej advokátky , , do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .

Odôvodnenie:

I.

Sťažovateľka 24. apríla 2015 podala sťažnosť na prieťahy v tejto veci adresovanú predsedovi okresného súdu a vykonala opravu podanej sťažnosti v označení čísla exekučného spisu, čím odstránila chybu v písaní.

Podľa sťažovateľky predmetná vec nie je právne ani skutkovo zložitá, avšak napriek tomu trvá uvedené konanie neprimerane dlho v dôsledku „fatálnej nečinnosti“ okresného súdu a jeho dĺžka je z ústavnoprávneho hľadiska neakceptovateľná (neospravedlniteľná). Sťažovateľka svojím správaním podľa nej k prieťahom v predmetnom konaní neprispela.

Stav právnej neistoty o výsledok predmetného konania vinou nečinnosti okresného súdu spôsobil u sťažovateľky spôsobil vznik nemajetkovej ujmy, pretože predmetná vec má pre ňu z hľadiska hodnoty predmetu konania mimoriadny význam.

Konanie v predmetnej veci v dôsledku neefektívneho konania a hrubej nečinnosti okresného súdu trvá dosiaľ viac ako 2 roky a 9 mesiacov.

Sťažovateľka požiadala o priznanie sumy 2 500 € v dôsledku porušenia ňou označených práv, ktorá je podľa nej súladná s rozhodovacou praxou a judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) a v tejto súvislosti poukázala na rozhodnutie ESĽP vo veci Apicella p. Taliansku z 29. 3. 2006, sťažnosť č. 64890/01, a rozhodnutie ESĽP vo veci Martin Castro a iní p. Portugalsku z 10. 6. 2008, sťažnosť č. 33729/06, podľa ktorých primeraná a priemerná výška náhrady nemajetkovej ujmy je 1 000 € až 1 500 € za rok trvania konania, ako aj na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 193/2011 z 25. apríla 2012.

Sťažovateľka taktiež poukázala na rozhodnutie ESĽP vo veci Peter Poláčik p. Slovensku z 15. 11. 2005, v ktorom ESĽP považoval dĺžku exekučného konania v trvaní viac ako 2,5 roka za neprimeranú, skonštatoval porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru v dôsledku neprerokovania exekučnej veci v primeranej lehote a sťažovateľovi priznal odškodnenie ako náhradu nemajetkovej ujmy utrpenej v dôsledku porušenia jeho základného práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote v sume 2 400 €.

Na základe výzvy ústavného súdu sa v predmetnej veci vyjadril predseda okresného súdu podaním sp. zn. Spr. 3455/2015 z 12. novembra 2015, v ktorom uviedol, že nerozporuje v sťažnosti sťažovateľkou uvedené skutkové okolnosti a pri preskúmaní predmetného spisového materiálu dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľky na prieťahy v konaní je dôvodná, avšak uvedený prieťah vzniknutý po doručení odvolania sťažovateľky proti uzneseniu okresného súdu zo 14. decembra 2012 bol odstránený predložením kompletného spisového materiálu spolu s odvolaním krajskému súdu na rozhodnutie 15. júna 2015. Predseda okresného súdu taktiež ústavnému súdu navrhol, aby pri rozhodovaní o tejto sťažnosti prihliadol na to, že k prieťahom v konaní došlo z dôvodu enormne vysokého nápadu v exekučnom súdnom oddelení, ktorý predstavuje približne 1200 návrhov mesačne. Zároveň uviedol, že súhlasí, aby ústavný súd vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania.

Sťažovateľka na vyjadrenie okresného súdu reagovala prostredníctvom svojho právneho zástupcu podaním z 30. novembra 2015, v ktorom ústavnému súdu oznámila, že súhlasí s tým, aby ústavný súd upustil od uskutočnenia verejného ústneho pojednávania v predmetnej veci.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde vo veci sťažnosti sťažovateľky upustil od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát predmetnú sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len na základe písomne podaných stanovísk účastníkov a obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu.

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého hneď ako sa konanie začne, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda senátu spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria – správania sťažovateľky v predmetnom konaní po preskúmaní spisu v predmetnej veci, ústavný súd konštatuje, že nezistil nič, čo by svedčilo o tom, že sťažovateľka svojím správaním prispela k predĺženiu tohto konania, t. j. nezistil také skutočnosti, ktoré by bolo potrebné pripísať na ťarchu sťažovateľky, a ani okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti sťažovateľke nevyčítal žiaden podiel na doterajšej dĺžke predmetného konania.

3. Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v posudzovanom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu na rozhodovaní v predmetnej veci. Pri skúmaní uvedeného postupu okresného súdu ústavný súd vychádzal z priebehu predmetného konania popísaného vo vyjadrení okresného súdu z 12. novembra 2015 a z k nemu priloženému stanovisku zákonnej sudkyne, ale aj zo spisového materiálu v predmetnej veci.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k názoru, že doterajším postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 36 Er 1939/2012, Ex 2133/2012 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Sťažovateľka v petite sťažnosti žiadala okrem vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby ústavný súd na základe čl. 127 ods. 2 ústavy prikázal okresnému súdu vo veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 36 Er 1939/2012, Ex 2133/2012 urýchlene konať.

Z odpovede predsedu okresného súdu, ako aj zo spisu okresného súdu v danej veci je zrejmé, že 15. júna 2015 bol spis v tejto veci spolu s podaným odvolaním odstúpený krajskému súdu, t. j. uvedeným procesným úkonom došlo k odstráneniu prieťahov v postupe okresného súdu, a s prihliadnutím na túto skutočnosť sa požiadavka sťažovateľky, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu v predmetnom konaní konať bez zbytočných prieťahov, stala bezpredmetnou, a preto ústavný súd sťažnosti v tejto časti nevyhovel.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym zastupovaním advokátkou . Sťažovateľka si uplatnila trovy konania spolu v sume 294,08 €.

Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľky ústavný súd vychádzal z príslušných ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2015 je 139,83 € a hodnota režijného paušálu je 8,39 €.

S poukazom na výsledok konania vznikol sťažovateľke nárok na úhradu trov za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2015 (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie sťažnosti ústavnému súdu) v sume 296,44 € vrátane režijného paušálu (2 x 139,83 € + 2 x 8,39 €).

Vzhľadom na to, že právna zástupkyňa sťažovateľky si úhradu trov právneho zastúpenia uplatnila iba v sume 294,08 €, ústavný súd, súc viazaný petitom sťažnosti, túto úhradu sťažovateľke priznal len vo výške uplatneného nároku.

Trovy konania je okresný súd povinný uhradiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Ústavný súd nevyhovel v súlade s čl. 127 ods. 2 a § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde v časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľka žiadala priznať finančné zadosťučinenie nad ústavným súdom priznanú sumu.