I. ÚS 25/2016

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. decembra 2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti HÍLEK a spol., a. s., Vajanského 24, Senica (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)

a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 8 Cdo 517/2015 z 9. septembra 2015 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).

Sťažovateľka podala proti uzneseniu krajského súdu dovolanie, ktoré najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol ako neprípustné.

Sťažovateľka zdôraznila, že v dovolaní podanom proti uzneseniu krajského súdu namietala porušenie zásady dvojinštančnosti konania uznesením krajského súdu a citovala obsah ňou podaného dovolania takto: «Krajský súd v Bratislave v tomto prípade rozhodoval len o procesnom návrhu Žalobcu na prerušenie konania, teda nerozhodoval vo veci samej, avšak v uznesení vyslovil právny názor aj k samotnému predmetu žaloby (náhrade škody). V uznesení sa uvádza (citujeme): „Z konštantnej judikatúry (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp zn. 4Cdo 199/2005,

uznesenie

Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 361/09) vyplýva, že náhrady škody voči štátu sa možno domáhať až po tom, čo sa nepodarilo vymôcť bezdôvodné obohatenie od toho, kto sa v dôsledku nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu obohatil. Inými slovami, ak poškodenému svedčí ako veriteľovi právo voči jeho dlžníkovi, ktoré môže úspešne uplatniť, nevzniká mu voči štátu nárok na náhradu škody spôsobenej výkonom verejnej moci z dôvodu, že škoda ešte nevznikla. Žalobca teda vymáha od sumu 280.907,21 eur z titulu vydania bezdôvodného obohatenia v súdnom konaní, ktoré doposiaľ nie je právoplatne skončené. Na majetok úpadcu bol vyhlásený konkurz vedený na OS v Trnave pod sp. zn. 23K/8/2014, pričom žalobca do konkurzu prihlásil svoju pohľadávku proti v rovnakej výške, akú uplatňuje proti žalovanej v prejednávanej veci z titulu náhrady škody. Tieto skutočnosti nezakladajú dôvod na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p. V tomto ohľade sa odvolací súd stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa. To. že žalobca ako veriteľ uplatnil svoje právo proti dlžníkovi , má za následok, že žaloba je podaná predčasne. Za súčasného stavu totiž žalobcovi ešte žiadna škoda nevznikla. Táto mu vznikne až v prípade, že svoj nárok nevymôže proti , t.j. v prípade, že Žaloba smerujúca proti bude zamietnutá, resp. v prípade, že uvedenej Žalobe bude vyhovené, ale žalobcovi sa v exekúcii nepodarí priznanú sumu vymôcť a napokon v prípade, že svoju pohľadávku nevymôže ani v rámci konkurzu.“

dokonca ešte ani dokazovanie). Odvolací súd vyslovením tohto názoru neprípustným spôsobom zasiahol do rozhodovacej činnosti súdu prvého stupňa, pretože týmto názorom bez opory v zákone (O. s. p.) ovplyvňuje budúce právne posúdenie veci samej zo strany konajúceho sudcu súdu prvého stupňa. Podľa nášho názoru Krajský súd v Bratislave uznesením porušil princíp dvojinštančnosti súdneho konania a právo žalobcu na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces, garantované v Ústave Slovenskej republiky (čl. 46 ods. 1), Listine základných práv a slobôd (čl. 36 ods. 1) a Dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd (čl. 6 ods. 1). Obsahom práva na súdnu ochranu v rámci spravodlivého procesu je i právo účastníka, aby sa jeho vec, ak to zákon pripúšťa, prejednala v dvojinštančnom konaní (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Cdo 199/2007). Ak by aj odvolací súd bol oprávnený v uznesení vysloviť právny názor vo veci samej (čo popierame), tak pre taký prípad zastávame názor, že odvolací súd právny názor o čase vzniku škody a predčasnosti žaloby po právnej stránke nedostatočne odôvodnil - v tomto

Podľa nášho názoru odvolací súd pri zaujímaní tohto názoru nevzal do úvahy tieto skutočnosti: a) žalobca v písomnom podaní zo dňa 16.09.2014 informoval Okresný súd Bratislava I o tom, že správca konkurznej podstaty úpadcu v Obchodnom vestníku č. 156/2014 zo dňa 14.08.2014 informuje o súpise (špecifikácii) majetku tohto úpadcu – podľa tohto súpisu je majetok úpadcu v celkovej súpisovej hodnote 12.657,- EUR (to samozrejme neznamená, že v tejto výške bude aj speňažený), b) pri zohľadnení uvedenej výšky súpisovej hodnoty majetku sa dá očakávať, že výťažok v konkurze nebude postačovať ani na trovy konkurzu, c) pri zohľadnení uvedenej výšky súpisovej hodnoty majetku sa dá očakávať, že pohľadávka žalobcu nebude v konkurze uspokojená ani čiastočne, d) na základe zoznamu pohľadávok možno po zrušení konkurzu podať návrh na výkon rozhodnutia alebo exekúciu pre zistenú pohľadávku, ktorú úpadca v lehote určenej správcom výslovne nenamietol (§ 105 prvá veta zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze

nie je právoplatne skončené. Na majetok úpadcu bol vyhlásený konkurz vedený na OS v Trnave pod sp. zn. 23K/8/2014, pričom žalobca do konkurzu prihlásil svoju pohľadávku proti v rovnakej výške, akú uplatňuje proti žalovanej v prejednávanej veci z titulu náhrady škody tieto skutočnosti nezakladajú dôvod na

Sťažovateľka v samotnej sťažnostnej argumentácii, ktorou namieta porušenie ňou označených práv uznesením najvyššieho súdu, uviedla: «Ako sme už vo vyššie citovanom texte uviedli, v rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu SR bol už vyslovený názor, že obsahom práva na súdnu ochranu v rámci spravodlivého procesu je i právo účastníka, aby sa jeho vec, ak to zákon pripúšťa, pre jednala v dvojinštančnom konaní (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Cdo 199/2007). Hoci sťažovateľka v dovolaní výslovne poukázala na porušenie princípu dvojinštančnosti konania pri rozhodovaní Krajského súdu v Bratislave o odvolaní sťažovateľky a Najvyššší súd SR si bol tohto dôvodu Dovolania vedomý, tak vo svojom Uznesení, ktoré napádame touto ústavnou sťažnosťou, sa Najvyšší súd SR k porušeniu tohto princípu vôbec nevyjadril. Najvyšší súd SR vôbec nezaujal stanovisko k tomu, a) či Krajský súd v Bratislave mal vzhľadom na princíp legality (čl. 2 ods. 2 Ústavy) oprávnenie v procesnom rozhodnutí zaujímať právny názor k meritu veci v štádiu konania pred súdom prvého stupňa, v ktorom ešte nebolo vykonané resp. skončené dokazovanie vo veci samej, b) a ak by takéto oprávnenie mal, tak či vyslovený právny názor Krajského súdu v Bratislave o predčasnosti žaloby je správny. ...

Uznesenie

Najvyššieho súdu SR nie je vo vzťahu k dovolacím dôvodom riadne odôvodnené, jeho odôvodnenie nie je úplné a dostatočné, v dôsledku čoho bolo porušené základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie. Naviac v odôvodnení Uznesenia možno konštatovať aj určitú zmätočnosť, keď na str. 4 v druhom odseku sa uvádza: „... (v danej veci proti uzneseniu o predbežnom opatrení) ...“ čo je v rozpore so skutočnosťou (v našom prípade išlo o uznesenie o prerušení resp. neprerušení konania).»

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky a skúmal, či nie sú dané dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie konanie.

Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľka sa domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu, ktorým bolo odmietnuté jej dovolanie proti uzneseniu krajského súdu ako neprípustné.

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Sťažovateľka v podstatnej časti svojej sťažnostnej argumentácie namieta podľa nej arbitrárny záver najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania proti uzneseniu krajského súdu, ktorým krajský súd potvrdil na základe odvolania sťažovateľky uznesenie okresného súdu o zamietnutí jej návrhu na prerušenie konania. Podľa sťažovateľky vada konania spočívajúca v odňatí možnosti konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP] a zakladajúca prípustnosť dovolania proti uzneseniu krajského súdu bola daná tým, že krajský súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení vyslovil závery vo vzťahu k meritu veci (dôvodnosti, resp. predčasnosti samotnej žaloby sťažovateľky, ktorou sa domáhala proti Slovenskej republike náhrady škody), čím mal porušiť zásadu dvojinštančnosti konania a svoje závery o dôvodnosti zamietnutia návrhu sťažovateľky na prerušenie konania náležite neodôvodnil.

Ústavný súd vychádzajúc z uvedených právnych názorov a v nadväznosti na sťažnostnú argumentáciu pre účely posúdenia opodstatnenosti sťažnosti preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu z hľadiska ústavnej udržateľnosti záverov najvyššieho súdu o absencii dôvodov zakladajúcich prípustnosť dovolania proti uzneseniu krajského súdu, resp. z hľadiska dostatočného odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu v príčinnej súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu.

Právny záver najvyššieho súdu, na základe ktorého odmietol dovolanie sťažovateľky, je založený na racionálnom, podrobnom a pritom ústavne konformnom výklade relevantnej právnej úpravy, ktorý nepopiera jej účel a podstatu a na základe ktorého bol ustálený dôvod na odmietnutie dovolania. Odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu predstavuje dostatočný základ pre jeho výrok, pretože sa opiera o náležité vysvetlenie právnej úvahy a vyčerpávajúcu odpoveď poskytnutú sťažovateľovi zo strany najvyššieho súdu, na ktorej tento postavil svoje rozhodnutie. Ústavný súd tak považuje odôvodnenie jeho rozhodnutia za nevybočujúce z limitov čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny ani čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd poznamenáva, že rozhodnutie, ktoré bolo predmetom prieskumu najvyššieho súdu z hľadiska danosti vád konania zakladajúcich prípustnosť dovolania, nebolo konečným meritórnym rozhodnutím ani kasačným rozhodnutím vo vzťahu k meritórnému rozhodnutiu okresného súdu, preto akékoľvek závery v ňom vyslovené k samotnému meritu veci nemohli narušiť zásadu dvojinštačnsoti konania.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa nestotožňuje s právnym názorom najvyššieho súdu, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd konštatuje, že nezistil možnosť porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu, a preto sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.