I. ÚS 252/2015

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. mája 2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti , (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 1 S 263/2014­37 z 5. februára 2015 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“).

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla: «Krajský súd v Bratislave sa v napadnutom uznesení vyslovil, že navrhovateľ (sťažovateľ) v daňovom konaní nepodal včas svoje odvolanie proti rozhodnutiu Daňového úradu Bratislava č. 9104408/5/3578616/2014/PávI zo dňa 22. 7. 2014, pretože ho nepodal elektronickými prostriedkami, ale písomne poštou, na čo daňový úrad (správca dane) neprihliadol, s čím sa súd stotožnil, pretože podľa názoru súdu podanie urobené v listinnej podobe nezakladá právne účinky a návrh sťažovateľa zamietol a nepriznal mu nárok na náhradu trov konania. S týmto záverom Krajského súdu v Bratislave sa sťažovateľ nestotožňuje a má za to, že v konaní pred súdom došlo k porušeniu procesných práv sťažovateľa ako navrhovateľa, a tým aj k porušeniu Ústavou SR a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd zaručených základných práv a slobôd. ... Sťažovateľ podal písomné odvolanie poštou vzhľadom ku skutočnosti, že správca dane prijímal jeho písomné podania aj v roku 2014 počas výkonu daňovej kontroly aj poštou a najmä bol uvedený do omylu a spravoval chybným poučením správcu dane v napadnutom odvolaní, ktorý podľa nezrozumiteľného textu poučenia uložil podať odvolanie písomne alebo ústne do zápisnice a nepoučil sťažovateľa o nutnosti podať odvolanie elektronicky v zmysle ust. § 14 ods. 1 písm. a) Daňového poriadku. V súčasnosti už správcovia dane na základe opatrenia MF SR používajú inú formuláciu poučenia o forme podania odvolania v obdobných veciach, kde už uvádzajú nasledovný text: „Na subjekty uvedené v § 14 zákona č. 563/2009 Z. z. v znení neskorších predpisov sa vzťahuje povinnosť doručovania podaní finančnej správe elektronickými prostriedkami podľa § 13 ods. 5 daňového poriadku“.

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vo veci jej sťažnosti takto rozhodol: „1. Základné právo sťažovateľa podľa čl. 2 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 36 ods. 1, 2 Listiny základných práv a slobôd a základné právo na spravodlivý proces a základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 5. 2. 2015 v konaní vedenom pod sp. zn. 1 S 263/2014 porušené bolo.

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 5. 2. 2015 sp. zn. 1 S 263/2014 sa zrušuje. 3. Krajský súd v Bratislave je povinný vyplatiť sťažovateľovi finančné zadosťučinenie. 4. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť spoločnosti trovy právneho zastúpenia v sume 296,44 € na účet jej právneho zástupcu JUDr. Jána Spišáka v lehote dvoch mesiacov od doručenia nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Podstatou sťažnostnej argumentácie sťažovateľky je namietanie nesprávnych skutkových a právnych záverov krajského súdu a nedostatočného odôvodnenia napadnutého uznesenia.

Ústavný súd poznamenáva, že medzi právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 36 ods. 1 a 2 listiny a jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru niet zásadných odlišností, a prípadné porušenie uvedených práv je preto potrebné posudzovať spoločne.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

«Krajský súd v Bratislave ako súd vecne príslušný na konanie vo veci (§ 246 ods. 1 OSP) bez nariadenia pojednávania podľa § 250f ods. 1 OSP, návrh začatie konania o nečinnosti orgánu verejnej správy preskúmal a dospel k záveru, že návrh je nedôvodný a preto ho podľa ust. § 250d ods. 4 veta štvrtá OSP zamietol. Podľa ust. § 250t ods. 1 OSP fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný, môže sa domáhať, aby súd vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci, konať a rozhodnúť. Návrh nie je prípustný ak navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje všeobecný predpis. Podľa § 250t ods. 4 OSP súd o návrhu rozhodne bez pojednávania uznesením. Ak súd návrhu vyhovie, vo výroku uvedie označenie orgánu, ktorému sa povinnosť ukladá, predmet a číslo správneho konania a primeranú lehotu – nie však dlhšiu ako 3 mesiace, v ktorej je orgán verejnej správy povinný rozhodnúť. Súd môže na návrh orgánu verejnej správy túto lehotu predĺžiť. Nedôvodný alebo neprípustný návrh súd zamietne. ... Podľa uznesenia NSSR 5 Sžnč 1/2011 „Súd, ktorý je príslušný rozhodovať o návrhu proti nečinnosti správneho orgánu musí splnenie podmienok podľa § 250t ods. 1 OSP posudzovať individuálne vo svetle okolnosti konkrétneho prípadu rešpektujúc účel tohto právneho prostriedku, ktorým je poskytnutie efektívnej a účinnej ochrany osobe, ktorej práva alebo právom chránené záujmy môžu byť dotknuté nečinnosťou orgánu verejnej správy v konkrétnom konanú.“ V zmysle vyššie citovaného judikátu NSSR súd danú vec posúdil individuálne podľa okolností prípadu a dospel k záveru, že návrh nie je dôvodný. Navrhovateľ má nárok na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov v súlade s čl. 48 Ústavy SR. Z obsahu administratívneho spisu súd konštatoval, že dňa 22. 7. 2014 odporca vydal rozhodnutie č. 9104408/5/3578616/2014/PávI, ktorým znížil nadmerný odpočet uplatnený navrhovateľom v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie 8/2012 o sumu 26 700 eur. Uvedené rozhodnutie bolo navrhovateľovi doručené dňa 29. 7. 2014. Odvolanie voči tomuto rozhodnutiu bolo odporcovi doručené poštou dňa 11. 8. 2014.

Navrhovateľ podal dňa 20. 10. 2014 žiadosť o odpustenie zmeškanej lehoty na odvolanie proti rozhodnutiu, o ktorej bolo rozhodnuté rozhodnutím zo dňa 23. 10. 2014 č. 9104408/5/4755117/2012/PávI tak, že žiadosti daňového subjektu (navrhovateľa) nebolo

Podanie urobené elektronickými prostriedkami sa podáva prostredníctvom elektronickej podateľne podľa § 33 ods. 2 alebo prostredníctvom elektronickej podateľne ústredného portálu verejnej správy a musí byť podpísané zaručeným elektronickým podpisom (§ 2 písm. y) a § 4 zákona č. 215/2002 Z. z. o elektronickom podpise a o zmene a doplnení niektorých zákonov a v znení neskorších

Podľa § 13 ods. 7 zákona č. 563/2009 Z. z.: Na podanie urobené elektronickými prostriedkami sa primerane vzťahuje § 33. Takéto podanie sa považuje za doručené dňom jeho prijatia do elektronickej podateľne, o čom sa zašle potvrdenie do elektronickej osobnej schránky daňového subjektu.

a colníctva: Elektronickú adresu elektronickej podateľne zverejňuje finančné riaditeľstvo na svojom webovom sídle, ako aj na webovom sídle ústredného portálu verejnej správy. Z vyššie citovaného ust. vyplýva, že zákon o správe daní č. 563/2009 Z. z. v ust. § 13 ods. 5 upravil doručovanie podania elektronickými prostriedkami prostredníctvom elektronickej podateľne.

. . Ako vyplynulo z vyššie citovaných a vyššie uvedených skutočností v danom prípade v žiadnom prípade nie je možné hovoriť o nečinnosti žalovaného orgánu štátnej správy, nakoľko v danom prípade sa jedná o situáciu, keď navrhovateľ nepodal odvolanie riadne a včas zákonom predpísaným spôsobom. Z tohto dôvodu navrhovateľ žalobcovi oznámil dňa 10. 9. 2014, že jeho odvolanie sa považuje za nepodané z dôvodu, že tento nedodržal povinnosť v súlade s ust. § 14 ods. 1 písm. a) daňového poriadku a nedoručil predmetné odvolanie prostredníctvom elektronických prostriedkov v súlade so zákonom účinným od 1. 1. 2014. Navrhovateľ voči tomuto rozhodnutiu podal žiadosť o odpustenie zmeškania lehoty na odvolanie, o ktorej bolo riadne rozhodnuté rozhodnutím odporcu zo dňa 23. 10. 2014 tak, že tejto žiadosti nebolo vyhovené.»

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľky v celom rozsahu sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľky nezaoberal.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júna 2015