I. ÚS 253/2026

I. Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci

a nerozdielne za porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru a za porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru“ a náhradu trov konania pred ústavným súdom 824,72 eur.

Okresný súd na pojednávaní 14. júna 2021 vyhlásil rozsudok, ktorým žalobu v celom rozsahu zamietol a žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov konania. Na odvolanie sťažovateľa krajský súd uznesením z 31. augusta 2023 zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že sťažovateľ sa svojho nároku domáhal proti štátu, pričom za žalovaného označil subjekt odlišný od štátu, čo spôsobilo nezrozumiteľnosť a vadu žaloby vyžadujúcu si opravu na základe kvalifikovanej

3. Proti druhému výroku rozhodnutia mestského súdu sťažovateľ podal odvolanie, v ktorom sa domáhal, aby krajský súd zmenil výrok o trovách konania a žalovanému ich nepriznal, resp. ich priznal sťažovateľovi. Zdôraznil, že v merite veci sa nekonalo, súd nemohol rozhodnúť na základe úspechu vo veci, a preto trovy nemohli vzniknúť. Taktiež tvrdil, že súd rozhodol v rozpore s § 257 Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“). Uznesením č. k. 4Co/77/2024-342 z 30. septembra 2024 krajský súd zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutom výroku o trovách konania a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, pretože ho považoval za nepreskúmateľné z dôvodu jeho nedostatočného odôvodnenia.

Krajský súd reagoval aj na odvolacie námietky sťažovateľa vrátane prípadnej aplikácie § 257 CSP, pre ktorú nevidel dôvod. 5. Ústavný súd z vlastnej rozhodovacej činnosti zistil, že aktuálnej ústavnej sťažnosti predchádzali štyri sťažovateľove ústavné sťažnosti na postup okresného súdu (resp. mestského súdu) v konaní vedenom pod sp. zn. 21C 52/2020 [resp. B2-21C/52/2020; (ďalej aj „napadnuté konanie“)], z ktorých prvé dve boli uzneseniami ústavného súdu č. k. IV. ÚS 669/2022-15 z 19. decembra 2022 a č. k. IV. ÚS 678/2023-15 z 19. decembra 2023 odmietnuté pre nedostatok právomoci ústavného súdu na ich prerokovanie podľa § 56 ods. 2 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), pretože postup súdu namietaný sťažovateľom spočíval v namietaní procesných vád, ktoré mali byť konvalidované pri ďalšom procesnom postupe mestského súdu.

zastúpený. 6. V súvislosti s prípravou aktuálneho rozhodnutia ústavný súd v rámci inštitútu súčinnosti podľa § 60 ods. 2 zákona o ústavnom súde od mestského súdu zistil, že napadnuté uznesenie krajského súdu nadobudlo právoplatnosť 3. februára 2026 a že neeviduje podanie dovolania proti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu.

7. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti opakovane namieta dĺžku konania s tým, že momentálne konanie trvá už 5 a pol roka a dosiaľ nie je skončené. Podľa sťažovateľa k prieťahom v konaní, a tým k porušovaniu jeho práv podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, dochádza nesprávnym konaním súdu, resp. jeho neefektívnym konaním. 8. Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu sa sťažovateľ domnieva, že náhrada trov konania bola nesprávne posúdená, keďže tieto trovy neboli spôsobené ním ale súdom. Vytýka súdu prvej inštancie, že si mal ešte pred začatím konania preštudovať podanú žalobu a ak v nej videl vady, mal ich odstrániť, resp. vyzvať sťažovateľa na ich odstránenie a až potom pristúpiť k prejednaniu veci. Súd však začal konanie a vady žaloby odstraňoval až výzvou z 10. apríla 2024, v dôsledku čoho spôsobil všetky trovy konania, ktoré by inak neboli vznikli. Ak súd sťažovateľa nevyzval v roku 2020 a žalobu bez odstránenia jej vád zaslal žalovanému, procesne pochybil, spôsobil trovy konania a tieto nemôže znášať sťažovateľ. Krajský súd evidentne neskúmal zodpovednosť za vznik trov, resp. nesprávne uviedol, že ich spôsobil sťažovateľ. 9. Kritike podrobil aj to, že súdy v jeho prípade neaplikovali § 257 CSP. Krajský súd podľa názoru sťažovateľa nesprávne uviedol, že nemal preukázané nepriaznivé majetkové a sociálne pomery. Zdôraznil, že bol oslobodený od platenia súdnych poplatkov v celom rozsahu. A teda aj v čase podania odvolania súd považoval za preukázané jeho nepriaznivé majetkové a sociálne pomery vyplývajúce zo spisu. Za nesprávne považuje aj tvrdenie krajského súdu o tom, že sťažovateľ zavinil trovy konania podaním nekvalifikovanej žaloby. Poukázal na to, že žalobca nemusí byť zastúpený advokátom, a teda sa môže stať, že žaloba má nejaké vady. Je povinnosťou súdu, nie žalobcu tieto vady žaloby odstrániť. Vznik trov teda súd zavinil zanedbaním svojej povinnosti, t. j. nesprávnym procesným postupom. 10. Krajský súd podľa sťažovateľa tiež nesprávne posúdil neúčelnosť trov vynaložených žalovaným – štátu. Žalovaný sa dal právne zastúpiť advokátskou kanceláriou, hoci má svoje právne oddelenie. Výdavky štátu tak boli vynaložené neúčelne. Krajský súd neprihliadol na to, že žalovaný mal dvojité právne zastúpenie a sťažovateľ ani jedno. Nesprávne potom tvrdí, že nepriznaním náhrady trov štátu by bola dotknutá jeho majetková sféra. Krajský súd nehľadí na sťažovateľa ako na stranu konania a jeho dôvody osobitného zreteľa podľa § 257 CSP, ale hľadí na to, aby boli uhradené trovy štátu, ktoré ani nespôsobil. Takýto postup považuje za absurdný, rozporný s dobrými mravmi aj s princípmi spravodlivosti. Napadnuté rozhodnutie podľa jeho názoru nespĺňa požiadavku ústavnosti a jeho odôvodnenie nemá kvalitu naplňujúcu obsah čl. 46 ods. 1 ústavy.

11. Podstatou ústavnej sťažnosti sťažovateľa v tejto časti je namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a rozhodnutiami mestského súdu a krajského súdu v už označených konaniach týchto všeobecných súdov. 12. Ústavný súd na tomto mieste poznamenáva, že sťažovateľovi zrejme ušlo, že porušenie namietaných práv vo vzťahu ku konaniu mestského súdu možno posudzovať len od právoplatnosti predchádzajúceho nálezu č. k. I. ÚS 32/2024-44 zo 29. februára 2024, t. j. od 8. apríla 2024.

14. Pokiaľ ide o postup mestského súdu, ústavný súd uznáva, že konanie ako celok sa nezaobišlo bez zbytočných prieťahov, čo ústavný súd konštatoval už vo svojom náleze č. k. I. ÚS 32/2024-44 z 29. februára 2024. Po tomto náleze došlo k odstráneniu nežiaduceho stavu zapríčineného dovtedajšou nečinnosťou mestského súdu a mestský súd v merite veci bezodkladne rozhodol (uznesenie z 10. mája 2024). Následne sa konanie orientovalo už iba na otázku trov konania, o ktorej mestský súd definitívne rozhodol uznesením z 19. júna 2025.

15. V tejto súvislosti ústavný súd s ohľadom na svoju ustálenú judikatúru opakovane pripomína, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 46/01, II. ÚS 57/01, III. ÚS 359/08). Pojem „zbytočné prieťahy“ je pojem autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne. Len v prípade, ak ústavný súd zistí, že postup všeobecného súdu sa vyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy, môže vysloviť porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (m. m. I. ÚS 38/04, III. ÚS 24/04, III. ÚS 372/06, I. ÚS 156/2019, I. ÚS 411/2020).

17. Pokiaľ ide o postup krajského súdu v napadnutom konaní, ústavný súd zdôrazňuje, že jednou zo základných pojmových náležitostí ústavnej sťažnosti je to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa.

18. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto práva ešte mohlo trvať (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase doručenia ústavnej sťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd ústavnú sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú, pretože konanie o nej už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (m. m. I. ÚS 6/03). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva vo veciach Obluk proti Slovenskej republike (rozsudok z 20. 6. 2006, č. 69484/01, body 61 až 65) a Mazurek proti Slovenskej republike

20. Napokon v súvislosti s právom na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov ústavný súd tiež viackrát uviedol, že toto právo zásadne nespadá pod ochranu čl. 46 ods. 1 ústavy, ibaže by namietané porušenie práva dosahovalo takú intenzitu, že by s ohľadom aj na ďalšie konkrétne okolnosti prípadu (najmä predmet konania, teda čo je pre sťažovateľa v stávke alebo extrémnu dĺžku) bolo možné uvažovať o odmietnutí spravodlivosti (IV. ÚS 242/07), čo celkom zjavne nie je

21. Preto ústavný súd posúdil ústavnú sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú a ako takú ju bez potreby detailnejšieho vysporiadavania sa s argumentmi sťažovateľa odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.

III.2. K namietanému porušeniu práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru (v jeho neprieťahovej časti) napadnutým uznesením krajského súdu:

23. Pri posudzovaní tejto časti ústavnej sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity, na ktorom je založená jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, v zmysle ktorého má sťažovateľ právo domáhať sa ochrany práv a slobôd pred ústavným súdom iba v prípade, ak o ich ochrane nerozhoduje iný súd. Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity reflektuje aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o ústavnej sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

25. Predmetom prieskumu v prerokúvanej veci je rozhodnutie odvolacieho súdu v otázke o nároku na náhradu trov konania. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu [napr. I. ÚS 275/2018 (ZNaU 74/2018), I. ÚS 387/2019, I. ÚS 196/2021, I. ÚS 255/2021, III. ÚS 529/2021, III. ÚS 281/2021, IV. ÚS 34/2021 (ZNaU 71/2021), IV. ÚS 268/2022, I. ÚS 2/2023, I. ÚS 532/2023] vyplýva, že ide o rozhodnutie konečné, a teda také, ktorým sa konanie v tejto otázke nároku končí. Z tohto dôvodu možno považovať takéto rozhodnutie za preskúmateľné v dovolacom konaní z dôvodov zmätočnosti ako rozhodnutie, ktorým sa konanie končí.

27. Sťažovateľ mal k dispozícii mimoriadny opravný prostriedok, ktorým sa mohol domáhať ochrany svojich práv pred dovolacím súdom, v ktorého právomoci bol aj prípadný záver o danosti vady zmätočnosti podľa § 420 CSP, čo však podľa zistenia ústavného súdu (bod 6 tohto uznesenia, pozn.) neurobil. 28. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní ústavnú sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol z dôvodu jej neprípustnosti podľa § 56 ods. 2 písm. d) v spojení s § 55 písm. d) a § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

procesných prostriedkov v zmysle § 149 až §151 CSP, ktorých účelom a zmyslom je najmä prispieť k naplneniu princípu procesnej ekonómie vrátane rýchlosti konania, zabrániť zdržiavaniu konania a motivačne pôsobiť na strany sporu, aby procesné úkony vykonávali včas, keď zodpovednosť za výsledok sporu patrí sporovým stranám, ktoré majú v spore preukázať vysokú mieru procesnej aktivity a svoje skutkové tvrdenia dokázať [I. ÚS 7/2022, I. ÚS 414/2023, IV. ÚS 395/2023 (ZNaU 71/2023), I. ÚS 5/2024].