I. ÚS 254/2015

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. mája 2015 doručená sťažnosť občianskeho združenia (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na rovnosť účastníkov konania zaručeného čl. 47 ods. 3 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na účinný prostriedok nápravy zaručeného čl. 13 dohovoru, zákazu diskriminácie zaručeného čl. 14 dohovoru, práva na účinnú ochranu pred všetkými činmi rasovej diskriminácie zaručeného čl. 6 Medzinárodného dohovoru o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie (ďalej len „dohovor o odstránení diskriminácie“) postupom Okresného súdu Stará Ľubovňa (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 292/2014 a jeho uznesením z 12. januára 2015 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“) a postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Co 30/2015 a jeho uznesením z 3. marca 2015 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“).

Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ ako občianske združenie, ktorého cieľom a predmetom činnosti je okrem iného ochrana pred diskrimináciou, poskytuje právne poradenstvo a zastupovanie v konaniach pred súdmi, pričom upozorňuje na prípadné prejavy diskriminácie a porušovania zásady rovnakého zaobchádzania.

Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľ obrátil na okresný súd s návrhom na vydanie predbežného opatrenia a žiadal, aby okresný súd nariadil odporcovi – mestu zdržať sa výstavy stavby s názvom „9 tr. ZŠ Podsadek“. Keďže touto výstavbou dochádza k porušovaniu zásady rovnakého zaobchádzania, teda sú dotknuté práva, právom chránené záujmy väčšieho počtu osôb a je ohrozený verejný záujem, sťažovateľ plánoval podať na príslušnom súde žalobu podľa zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „antidiskriminačný zákon“), v ktorej by sa domáhal určenia, že výstavba školy predstavuje porušenie zásady rovnakého zaobchádzania a súčasne by sa domáhal uloženia povinnosti odporcovi zastaviť výstavbu uvedenej stavby. Sťažovateľ bol toho názoru, že dostatočne osvedčil dôvodnosť svojho návrhu na vydanie predbežného opatrenia, ako aj existenciu bezprostredne hroziacej ujmy, a teda je podľa jeho názoru daný záujem na dočasnom zdržaní sa výstavby uvedenej stavby až do právoplatného skončenia konania vo veci samej.

Sťažovateľ podal proti prvostupňovému rozhodnutiu odvolanie, v ktorom namietal: „... odvolaním napadnuté rozhodnutie trpí závažnou procesnou vadou, ktorá nielenže mohla, ale aj mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci – tú videl v procesnom postupe súdu prvého stupňa, ktorý v rozpore so zákonom doručil návrh na nariadenie predbežného opatrenia odporcovi na vyjadrenie pred rozhodnutím o podanom návrhu. Sťažovateľ mal za to, že súd prvého stupňa pri svojom závere o tom, že nemal za preukázané, že by sa odporca dopúšťal rasovej diskriminácie, práve naopak, že chystaná výstavba má slúžiť všetkým školopovinným deťom, vychádzal predovšetkým z ničím nepodložených tvrdení odporcu, uvedených v jeho vyjadrení k návrhu na vydanie predbežného opatrenia, ktorým by pri dodržaní zákonného procesného postupu pri prejednaní a rozhodovaní o návrhu na vydanie predbežného opatrenia inak vôbec nedisponoval. Sťažovateľ súdu prvého stupňa ďalej vytkol, že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď bez ohľadu na navrhovateľom (sťažovateľom) predložené listinné dôkazy, z ktorých jednoznačne vyplynula hrozba zvyšovania kapacít školy, ktorú už teraz navštevujú výlučne žiaci a žiačky rómskej etnicity, na tieto neprihliadol a uzavrel, že navrhovateľom (sťažovateľom) nebola osvedčená dôvodnosť uplatňovaného nároku. Sťažovateľ ďalej poukázal na nesprávne právne posúdenie veci zo strany súdu prvého stupňa, na základe ktorého súd, nad rámec potreby osvedčenia nároku, požadovanej v rámci konania o nariadenie predbežného opatrenia, ktoré nevyžaduje potrebu hlbšieho dokazovania (a ktoré malo prebehnúť až v konaní vo veci samej) požadoval od navrhovateľa preukázanie toho, že sa odporca výstavbou stavby dopúšťa rasovej diskriminácie. Sťažovateľ súdu prvého stupňa vytkol, že skúmanie podstaty veci je oprávnený skúmať až súd v konaní o veci samej a na nariadenie predbežného opatrenia, podľa názoru sťažovateľa, nateraz postačovalo, že osvedčil, že je tu hrozba, pre ktorú je potrebné dočasne upraviť pomery účastníkov konania do času, kým sa v konaní vo veci samej nerozhodne o merite veci.“

Sťažovateľ predovšetkým namieta, že postupom a uznesením okresného súdu, ako aj postupom a uznesením krajského súdu bolo porušené základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základné právo na rovnosť účastníkov podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj právo na účinnú ochranu pred všetkými činmi rasovej diskriminácie zaručené čl. 6 dohovoru o odstránení diskriminácie. Okresný súd sa podľa názoru sťažovateľa dopustil závažnej vady konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Uvedená vada spočívala v tom, že okresný súd pred rozhodnutím o návrhu sťažovateľa na vydanie predbežného opatrenia doručil tento návrh odporcovi na vyjadrenie. Odporca sa k predmetnému návrhu vyjadril, no okresný súd jeho stanovisko sťažovateľovi už nedoručil, čím mu odňal možnosť vyvrátiť jeho skresľujúce tvrdenia. Z uznesenia okresného súdu vyplýva, že vychádzal aj z tvrdení uvedených vo vyjadrení odporcu, ktorými by za dodržania zákonného postupu nedisponoval. Uvedenú námietku uplatnil sťažovateľ aj v podanom odvolaní, pričom krajský súd uvedenú vadu posúdil ako takú, ktorá nemala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a preto na ňu neprihliadal. Svoj záver podľa sťažovateľa bližšie neodôvodnil, neuviedol, aké logické postupy ho k takému záveru viedli, a preto je jeho rozhodnutie v tomto smere nepreskúmateľné.

Všeobecné súdy konajúce vo veci sťažovateľa podľa jeho názoru vychádzali z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď nad rámec potreby osvedčenia nároku v rámci konania o nariadenie predbežného opatrenia požadovali od sťažovateľa preukázanie toho, že odporca sa stavbou dopúšťa rasovej diskriminácie. Podľa sťažovateľa preukázanie tejto skutočnosti má byť až predmetom nasledujúceho konania v merite veci, v ktorom platí inštitút tzv. obráteného dôkazného bremena. Krajský súd sa uvedeným argumentom sťažovateľa vôbec nezaoberal, len konštatoval, že je potrebné vychádzať z tvrdených skutočností, či samotná stavba je alebo nie je prejavom diskriminačného konania.

Sťažovateľ ďalej argumentoval, že jedným z aspektov práva na súdnu ochranu je aj právo na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Podľa názoru sťažovateľa krajský súd ako odvolací súd jeho podstatným námietkam a argumentom nevenoval dostatočnú pozornosť, čím založil nepreskúmateľnosť svojho rozhodnutia, pričom minimálne požiadavky na odôvodnenie súdneho rozhodnutia musia byť zachované aj v konaní o nariadenie predbežného opatrenia. Odkazom na § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s uznesením okresného súdu, čím vyjadril aj svoj záver, že prvostupňové rozhodnutie a jeho odôvodnenie je vecne správne, ako aj to, že námietky sťažovateľa nie sú dôvodné, právne významné ani spôsobilé spochybniť správnosť záverov súdu prvého stupňa. Krajský súd tak doplnil odôvodnenie uznesenia okresného súdu tak, že „podľa neho zistený skutkový stav svedčí o tom, že už došlo k segregácii odchodom detí majority do iných škôl a samotná prístavba teda neznamená vytvorenie novej segregácie. Podľa jeho právneho názoru žalobca (sťažovateľ) neosvedčil, že postavením výstavby školy už nedôjde k závažnému ohrozeniu práv detí na vzdelanie bez diskriminácie, resp. že sa predíde nebezpečenstvu hroziacej ujmy. Sťažovateľ má za to, že uvedené právne závery všeobecných súdov sú vo vzájomnom príkrom rozpore, keď právnym záverom odvolacieho súdu bolo, že segregácii rómskych detí toho času už došlo (a teda protiprávny stav trvá), pričom súd prvého stupňa mal za to, že navrhovateľ (sťažovateľ) neosvedčil, že konaním odporcu dochádza k diskriminácii. Sťažovateľ má za to, že odvolací súd by nemal byť vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení nekoherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver súdu prvého stupňa, nie ich vyvracať. Rozsudok odvolacieho súdu však, podľa názoru sťažovateľa, nenadväzuje na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa, pretože uvádzané argumenty nepodporujú príslušný záver potvrdzovaného rozhodnutia. Sťažovateľ má za to, že odvolací súd, tým, že v odôvodnení potvrdzujúceho rozhodnutia spochybnil správnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa, založil protichodný stav, keď popri jednoznačnom právnom závere o perfektnosti preskúmavaného rozhodnutia odvolací súd zastáva i ďalší (odlišný) názor, čo z logického hľadiska popri sebe nemôže obstáť a bez ďalšieho sa tým nabudzuje dojem arbitrárneho rozhodovania.“.

V závere sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol: „1. Základné práva a slobody podľa článku 46 ods. 1 a článku 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ľudské práva a základné slobody podľa článku 6 ods. 1, článku 13 a čl. 14, v spojení s čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a článku 6 Medzinárodného dohovoru o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie, postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Co/30/2015 a jeho rozhodnutím v tomto konaní zo dňa 03. 03. 2015 a postupom Okresného súdu Stará Ľubovňa v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C/292/2014 a jeho rozhodnutím v tomto konaní zo dňa 12. 01. 2015, porušené boli. 2. Uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 03. 03. 2015, sp. zn. 12 Co/30/2015, a uznesenie Okresného súdu Stará Ľubovňa zo dňa 12. 01. 2015, sp. zn. 2 C/292/2014, sa zrušujú a vec sa vracia na Okresný súd Stará Ľubovňa na ďalšie konanie. 3. Krajský súd v Prešove a Okresný súd Stará Ľubovňa sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť sťažovateľovi trovy konania na účet jeho právnej zástupkyne, Mgr. Vandy Durbákovej, advokátky, do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

1. K namietanému porušeniu označených práv postupom a uznesením okresného súdu

Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutého uznesenia okresného súdu, pretože na základe podaného odvolania patrilo do právomoci krajského súdu.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ proti (v sťažnosti) namietanému uzneseniu okresného súdu podal riadny opravný prostriedok – odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd. Ústavný súd preto nemá právomoc na konanie o tej časti sťažnosti, v ktorej sa namieta porušenie práv sťažovateľa predmetným uznesením okresného súdu, ako aj jemu predchádzajúcim postupom.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky v tejto jej časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2.1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), základného práva na rovnosť účastníkov konania (čl. 47 ods. 3 ústavy) a práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru) postupom a uznesením krajského súdu

Ústavný súd vychádzajúc zo svojej doterajšej judikatúry považuje za potrebné tiež pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 19/02).

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, IV. ÚS 16/09 atď.).

Ústavný súd poukazuje ďalej na to, že účelom predbežného opatrenia je dočasná úprava práv a povinností, ktorá nevylučuje, že o právach a povinnostiach účastníkov konania o predbežnom opatrení bude vo veci samej rozhodnuté inak ako v konaní o predbežnom opatrení. Všeobecný súd predbežným opatrením dočasne upravuje pomery účastníkov konania a je dôležité, že je povinný poskytnúť ochranu tomu, kto sa vydania predbežného opatrenia domáha, ale v rámci ústavných pravidiel tiež tomu, proti komu návrh smeruje. Predbežné opatrenia s ohľadom na ich charakter nemôžu spravidla zasiahnuť do základných práv alebo slobôd účastníkov konania, lebo rozhodnutia o nich nemusia zodpovedať konečnému meritórnemu rozhodnutiu. Predbežné rozhodnutia predstavujú opatrenia, trvanie účinkov ktorých je časovo obmedzené a môže byť kedykoľvek na návrh účastníka konania zrušené (IV. ÚS 257/2010).

Na druhej strane však treba pripustiť, že ústavný súd už v rámci svojej rozhodovacej činnosti pristúpil k preskúmaniu niektorých rozhodnutí o predbežných opatreniach, zásadne však išlo o ojedinelé prípady charakterizované výnimočnými okolnosťami veci. V tejto súvislosti ústavný súd judikoval, že zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o predbežných opatreniach môže iba za predpokladu, že by takýmto rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu majúci charakter svojvôle (obdobne III. ÚS 169/2010, III. ÚS 281/07).

Ústavný súd je toho názoru, že sťažovateľom namietané rozhodnutie krajského súdu takéto známky zjavnej svojvôle nejaví, pretože jeho závery vychádzajú z logickej úvahy opierajúcej sa o dostatočne náležité odôvodnenie.

V odôvodnení namietaného uznesenia krajský súd okrem iného vo vzťahu k argumentácii sťažovateľa, ktorá bola takmer identického obsahu ako jeho argumentácia predložená ústavnému súdu, uviedol: «Žalobca chce predbežným opatrením dočasne pozastaviť výstavbu stavby s názvom „9. tr. ZŠ Podsadek“, pretože výstavba tejto školy znamená ďalšie vzdelanie rómskych detí v etnicky homogénnej škole. Výstavbou tejto školy sa porušujú garantované práva na vzdelanie rómskych detí, nie v segregovanom prostredí.

povolenia. Okresná aj krajská prokuratúra nevyhoveli podnetom žalobcu na preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia stavebného úradu, že výstavbou školy sa sleduje segregovanie vzdelávania rómskych detí v samostatných triedach, čo je v rozpore s domácou antidiskriminačnou legislatívou či príslušnými smernicami EU.

Stavebnému úradu neprináleží v stavebnom konaní vyhodnocovať otázku sociálnych a interetnických vzťahov spojených s budúcim užívaním stavby. Takúto povinnosť ani stavebný zákon neukladá a stavebné úrady nie sú na to ani personálne či

mohlo zaobchádzať s inou osobou v porovnateľnej situácii. Nepriamou diskrimináciou je navonok neutrálny predpis, rozhodnutie, pokyn alebo prax, ktoré znevýhodňujú osobu v porovnaní s inou osobou; nepriama diskriminácia nie je, ak takýto predpis, rozhodnutie, pokyn alebo prax sú objektívne odôvodnené sledovaním oprávneného záujmu a sú primerané a nevyhnutné na dosiahnutie takéhoto záujmu. Podľa § 5 ods. 1 zákona, v súlade

Krajský prokurátor vychádzal z toho, že § 62 stavebného zákona určuje povinnosti v stavebnom konaní, či sa uskutočnením alebo užívaním stavby neohrozuje verejný záujem chránený zákonom. Preto nie je možné konštatovať, že samotná výstavba dostavby školy je diskriminačným konaním.

Stavba školy len z technického hľadiska nepredstavuje prejavy segregácie či nepriamu diskrimináciu, že touto výstavbou sa bude so žiakmi navštevujúcich túto školu zaobchádzať menej priaznivo, ako by sa zaobchádzalo s inou osobou v porovnateľnej

Na druhej strane spôsob obsadzovania školy žiakmi môže mať znaky diskriminačného konania, ale je to úvaha, ktorá nie je predmetom a nemôže byť predmetom predbežného opatrenia, pretože pri nariadení predbežného opatrenia nemožno viesť úvahy o tom, aké môžu byť postupy obce pri napĺňaní počtov žiakov v novovystavenej škole. Obec má sa riadiť zákonnými predpismi, a teda aj dodržať zákon – antidiskriminačný zákon, aby nedochádzalo k priamej či nepriamej diskriminácii na základe rasového či etnického pôvodu.

Vyriešenie zmennosti na základnej škole prístavbou je jedným z možných postupov, pričom žalobca preferuje rozvoz detí do menej naplnených škôl. Žalobca však neosvedčil, že pozastavením výstavby školy už nedôjde k závažnému ohrozeniu práv detí na vzdelanie bez diskriminácie, resp. že sa predíde nebezpečenstvu hroziacej ujmy. Samotná stavba ale takéto práva

Vzhľadom na obsahovú spojitosť uznesenia krajského súdu s uznesením okresného súdu ústavný súd považuje za potrebné v ďalšom poukázať aj na podstatnú časť odôvodnenia uznesenia okresného súdu, v ktorom uviedol: «Z dosiaľ navrhovateľom prezentovaných dôkazov totiž nemá súd za preukázané, že by sa odporca výstavbou stavby s názvom „9 tr. ZŠ Podsadek“ dopúšťal rasovej diskriminácie voči rómskym žiakom, ktorí navštevujú Základnú školu v Podsadku, alebo že by takáto stavba mala za následok zvýšenie segregácie týchto žiakov a zhoršenie ich prístupu k vzdelaniu. V tomto smere navrhovateľ len uvádza svoje tvrdenia prostredníctvom svojho návrhu, čo prakticky predstavuje len splnenie podmienky tvrdenia určitých skutočnosti z jeho strany (tzv. povinnosť tvrdenia), nie však aj splnenie tzv. dôkaznej povinnosti predložením takých dôkazov, ktoré by tieto jeho tvrdenia aspoň osvedčovali. I keď predbežné opatrenie nie je konečným rozhodnutím a teda v konaní o ňom tak ako bolo vyššie uvedené nemusí byť pred rozhodnutím o návrhu dodržaný formálny postup stanovený na dokazovanie a súd ani nemusí zistiť všetky skutočnosti, ktoré sú potrebné pre vydanie konečného rozhodnutia, je však potrebné, aby boli prostredníctvom navrhovateľom označených dôkazov osvedčené základné skutočnosti ním tvrdené v jeho návrhu tak, že tieto sa vzhľadom na všetky okolnosti prípadu javia súdu ako nanajvýš pravdepodobné. Ide pritom o sporové konanie, v ktorom takéto dôkazy musí produkovať a súdu predložiť sporová strana , ktorá uvádza svoje tvrdenia. Inými slovami túto dôkaznú povinnosť nemôže za túto stranu vykonávať súd. V danom prípade z dôkazov súdu v tejto fáze predložených vôbec nevyplynulo, že by. výstavba modulovej školy predstavovala bezprostredne hroziacu ujmu spočívajúcu v nezvratnom zásahu do práva detí na vzdelanie bez diskriminácie. Takisto z predložených dôkazov nevyplýva, že stavba má slúžiť vzdelávaniu výlučne rómskych žiakov. Z dôkazov nachádzajúcich sa v spise práveže vyplýva opak tvrdení navrhovateľa, a to ten, že Základná škola v Podsadku a jej chystaná prístavba má slúžiť všetkým školopovinným deťom v tejto mestskej časti, a to bez ohľadu na ich etnický pôvod. Súd je ďalej názoru, že realizáciou tejto stavby ako prístavby k existujúcej Základnej škole v Podsadku dôjde k zlepšeniu podmienok na vzdelávanie žiakov navštevujúcich túto školu, a nie k zhoršeniu ich prístupu k vzdelaniu.»

Podľa § 76 ods. 1 písm. e) OSP predbežným opatrením môže súd nariadiť účastníkovi, aby nenakladal s určitými vecami alebo právami. Môže mu tiež nariadiť, aby niečo vykonal, niečoho sa zdržal alebo niečo znášal [§ 76 ods. 1 písm. f) OSP].

Zákonná úprava postupu pri vydávaní predbežných opatrení vyžaduje, aby navrhovateľ splnil podmienky konania ustanovené Občianskym súdnym poriadkom (§ 74 a nasl.). V danom prípade podľa názoru ústavného súdu boli tieto zákonné limity ustanovené v § 74 a nasl. OSP pre zamietnutie návrhu sťažovateľa na vydanie predbežného opatrenia rešpektované. Skutočnosť, že krajský súd sa stotožnil s názorom okresného súdu, že výstavba stavby „9. tr. ZŠ Podsadek“ nemôže sama osebe ohroziť právo na rovnaký prístup k vzdelaniu ani spôsobiť diskrimináciu rómskych detí v danej oblasti, nie je v súlade s predstavami sťažovateľa v danej veci, nesignalizuje sama osebe možnosť porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy. V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že k výstavbe tejto modulovej stavby došlo na základe dohody uzatvorenej aj za účasti Úradu splnomocnenca vlády Slovenskej republiky pre rómske komunity, ktorého prvoradým záujmom má byť ochrana tejto etnickej menšiny pred nerovným prístupom k vzdelávaniu a zabránenie ich diskriminácii, resp. umelo vytváranej segregácii. Krajský súd si bol vedomý, a to aj z odôvodnenia jeho rozhodnutia vyplýva, že úvahy o možnom diskriminačnom postupe pri obsadzovaní školy žiakmi nemôžu byť predmetom rozhodovania o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa o nesprávnom procesnom postupe okresného súdu, ktorý doručil návrh sťažovateľa na nariadenie predbežného opatrenia na vyjadrenie odporcovi pred vydaním rozhodnutia, čo malo za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ústavný súd konštatuje, že uvedený postup síce bol v rozpore s § 75 ods. 8 OSP (ako to posúdil aj krajský súd), avšak súčasne nešlo o vadu takého charakteru, ktorá by v konečnom dôsledku privodila odlišné rozhodnutie o návrhu sťažovateľa na nariadenie predbežného opatrenia.

Keďže ústavný súd nedospel k záveru, že namietaným postupom a uznesením krajského súdu mohlo dôjsť k porušeniu niektorého z dohovorom chránených práv sťažovateľa, nemohlo dôjsť ani k porušeniu čl. 13 dohovoru, preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Rovnaký záver platí aj vo vzťahu k námietke sťažovateľa týkajúcej sa porušenia čl. 6 dohovoru o odstránení diskriminácie, ktorý možno vnímať ako špeciálne ustanovenie (vo vzťahu k čl. 13 dohovoru) poskytujúce garanciu účinného prostriedku nápravy pre prípady porušenia práv v súvislosti s rasovou diskrimináciou (IV. ÚS 10/2010).

2.3 K namietanému porušeniu čl. 14 dohovoru postupom a uznesením krajského súdu

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie zákazu diskriminácie podľa čl. 14 dohovoru, ústavný súd konštatuje, že diskriminačná právno­aplikačná aktivita orgánu verejnej moci môže mať dopad na základné práva účastníka konania zakotvené v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy nazvanom „Právo na súdnu a inú právnu ochranu“ (III. ÚS 386/2012). Súčasne tu však ide o pozitívny záväzok štátu premietnuť do právneho poriadku tie antidiskriminačné zásady a opatrenia, ktoré uvedené články ústavy a dohovoru obsahujú, a nie sú teda priamo aplikovateľné orgánmi verejnej moci Slovenskej republiky v individuálnych prípadoch (III. ÚS 51/08, III. ÚS 316/2011). Z týchto dôvodov bolo potrebné aj túto časť sťažnosti odmietnuť pre jej zjavnú neopodstatnenosť.