I. ÚS 255/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

NÁLEZ

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 255/2010­36

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. júna 2011 v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka a zo sudcov Milana Ľalíka a Marianny Mochnáčovej prerokoval sťažnosť spoločnosti F., B., M., zastúpenej advokátom JUDr. M. V., Advokátska kancelária V., s. r. o., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 65/2009 z 24. marca 2010 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6 Co 139/2008 z 8. októbra 2008 a takto

rozhodol:

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) uznesením č. k. I. ÚS 255/2010­13 z 30. júna 2010 prijal na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti F. (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Cdo 65/2009 z 24. marca 2010 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Co 139/2008 z 8. októbra 2008 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“). Sťažovateľka doplnila dôvody ústavnej sťažnosti podaním z 23. septembra 2010.

2. Sťažovateľka je toho názoru, že napadnutými rozhodnutiami bolo svojvoľne porušené jej právo domáhať sa pred všeobecnými súdmi zákonným a spravodlivým postupom formou poddlžníckej žaloby zaplatenia sumy 22 286 195,30 Sk s príslušenstvom proti žalovanej spoločnosti D., a. s., B. (ďalej len „banka“), ktorá mala porušiť viaceré povinnosti vyplývajúce pre ňu zo zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), čo bolo v príčinnej súvislosti s tým, že sťažovateľka ako oprávnená z exekúcie neuspokojila svoju pohľadávku v takom rozsahu, v akom by ho pri legálnom postupe banky dosiahla.

5. Poverený exekútor podľa § 96 Exekučného poriadku vydal 22. októbra 2010 exekučný príkaz na vykonanie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke, ktorým prikázal banke, aby zablokované prostriedky na účtoch povinného previedla na označený účet exekútora. Exekúcia prikázaním pohľadávky z účtu v banke však úspešná nebola, pretože ku dňu doručenia exekučného príkazu banke sa na bankových účtoch povinného, ktoré banka zablokovala, nenachádzali žiadne finančné prostriedky. 6. Sťažovateľka považovala opísaný postup banky za nezákonný, a preto na základe § 103 Exekučného poriadku podala žalobu na Okresnom súde Žilina (ďalej len „okresný súd“), ktorou sa domáhala zaplatenia sumy, o ktorú ju podľa nej pripravila banka svojím postupom, keď nezabránila povinnému vybrať z účtov peňažné prostriedky. Okresný súd žalobe sťažovateľky vyhovel a rozsudkom č. k. 4 C 92/04­351 z 30. októbra 2007 zaviazal banku na zaplatenie sumy 22 286 195,30 Sk s príslušenstvom a trov konania. Proti rozsudku okresného súdu podala banka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že zmenil rozsudok súdu prvého stupňa a žalobu sťažovateľky zamietol a zaviazal ju na náhradu trov konania.

Za vecne správny považoval dovolací súd právny záver odvolacieho súdu o tom, že príkaz na začatie exekúcie sa vzťahoval na účet (účty) povinného, ktoré však museli byť zriadené (museli existovať) v čase doručenia príkazu na začatie exekúcie. Tento príkaz na začatie exekúcie sa nevzťahoval na účty povinného, ktoré v čase jeho doručenia v banke neexistovali a preto nemohli byť predmetom exekúcie. ... V tejto súvislosti považuje dovolací súd za potrebné uviesť, že žiadne ustanovenie exekučného poriadku neukladá banke povinnosť, aby po doručení príkazu na začatie exekúcie sledovala okrem účtu (účtov) povinného, ktoré existovali v čase doručenia príkazu na začatie exekúcie vrátane na nich došlých súm v zmysle § 98 Exekučného poriadku, aj prípadne ďalšie účty povinného, ktoré si tento založil v neskoršom období a aj z týchto ďalších účtov realizovala exekúciu prikázaním pohľadávky z účtu v banke. Z uvedeného vyplýva, že zo strany banky preto nedošlo k porušeniu žiadnych povinností uvedených v ustanoveniach § 95, § 96, § 97, § 98 a § 99 Exekučného poriadku. Len takýto systematický výklad, ktorý v odôvodnení svojho rozhodnutia použil odvolací súd, je podľa záveru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky správny a logický, zodpovedá zmyslu výkonu rozhodnutia a nadväzuje aj na doterajšiu súdnu prax (R 66/70 – Rozhodnutie bývalého Najvyššieho súdu ČSSR z 30. 6. 1969 sp. zn. 2 Cz 18/69, rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 20. 8. 2002 sp. zn. 3 Cdo 134/01) a je v súlade aj s obdobnou právnou problematikou riešenou v R 58/1995, R 83/2005 Zbierky súdnych rozhodnutí a stanovísk Českej republiky. V tejto súvislosti je potrebné osobitne poukázať na tú skutočnosť že v konaní išlo o tzv. poddlžnícku žalobu v zmysle § 103 Exekučného poriadku. Keďže v zmysle ustanovenia čl. 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky nemožno nikoho nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá, nemožno v konaní odporcu, ktorý realizoval platnú a účinnú právnu úpravu, vzhliadnuť porušenie jeho povinnosti a následný vznik povinnosti plniť v zmysle § 103 Exekučného poriadku.“

10. Sťažovateľka na podporu svojich tvrdení v ďalšej časti sťažnosti interpretovala čl. 6 ods. 1 dohovoru a poukázala na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva. K judikatúre označenej v odôvodnení napadnutého rozsudku najvyššieho súdu sťažovateľka uviedla, že citované rozhodnutia nemajú vecnú súvislosť s prerokúvaným prípadom.

11. Napokon sťažovateľka v doplnení ústavnej sťažnosti z 27. septembra 2010 poukázala na odlišný postup banky v ďalšom skutkovo identickom prípade, keď banka na základe príkazu na začatie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke zablokovala povinnému aj tie účty, ktoré boli zriadené až po doručení predmetného príkazu na začatie exekúcie. Podľa sťažovateľky banka takýmto odlišným postupom sama nepriamo priznáva nezákonnosť svojho konania vo veci sťažovateľky.

12. Sťažovateľka v petite sťažnosti žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil, že rozsudkom krajského súdu a rozsudkom najvyššieho súdu bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 144 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zrušil napadnuté rozsudky a vec vrátil na ďalšie konanie.

13. Na základe výzvy ústavného súdu sa podaním z 18. augusta 2010 vyjadril k veci najvyšší súd, v zastúpení jeho predsedu, ktorý považuje napadnutý rozsudok najvyššieho súdu za dostatočne právne vyargumentovaný a náležite odôvodnený, a preto navrhol, aby ústavný súd podanej sťažnosti nevyhovel.

14. V súlade so súhlasom účastníkov konania ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

21. Z pohľadu ústavnoprávneho treba určiť povahu prípadov, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom má za následok porušenie označených základných práv a slobôd. V konaní o ústavnej sťažnosti možno za také považovať prípady, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou noriem tohto práva, prípadne konkurenciou interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať prípady svojvoľnej aplikácie jednoduchého práva.

22. Ústavný súd ďalej konštatuje, že orgánom verejnej moci a predovšetkým všeobecným súdom nemožno tolerovať pri interpretácii zákonných ustanovení prílišný formalistický postup, ktorý vedie k zjavnej nespravodlivosti. Všeobecný súd nie je absolútne viazaný doslovným znením zákona, ale môže a musí sa od neho odchýliť, pokiaľ to vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý z ústavnoprávnych princípov. Pri výklade a aplikácii právnych predpisov teda nemožno opomínať ich účel a zmysel, ktorý nie je vyjadrený len v slovách a vetách toho­ktorého zákonného predpisu, ale i v základných princípoch právneho štátu.

23. Pri preskúmaní skutkového stavu, predložených listinných dôkazov, vyžiadaných súdnych spisov a po posúdení právneho stavu dospel ústavný súd k záveru, že ústavná sťažnosť je dôvodná, pretože postupom najvyššieho súdu práve z dôvodu prílišného formalizmu pri interpretácii právneho predpisu došlo k porušeniu sťažovateľkou označeného základného práva.

24. Podstatu predloženej sťažnosti a aj konania pred všeobecnými súdmi tvorí otázka interpretácie ustanovení § 95 a § 98 Exekučného poriadku na konkrétny prípad sťažovateľky, predovšetkým právne posúdenie, či na základe príkazu na začatie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke je banka povinná zablokovať len sumy na účte (účtoch) zriadenom ku dňu doručenia takéhoto príkazu na začatie exekúcie alebo či je povinnosť banky ex lege rozšírená aj na blokáciu súm na účtoch zriadených v čase po doručení príkazu na začatie exekúcie, a to až do času doručenia exekučného príkazu.

30. Ústavný súd pri výklade príslušného zákonného ustanovenia prisvedčuje sťažovateľke (a aj súdu prvého stupňa), že pokiaľ podľa § 98 Exekučného poriadku príkaz na začatie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke sa vzťahuje aj na sumy, ktoré dôjdu na účty povinného po tom, keď sa banke doručil príkaz na začatie exekúcie, niet dôvodu sa domnievať, že uvedené ustanovenie sa týka len účtov, ktoré boli zriadené, resp. existovali v čase doručenia príkazu na začatie exekúcie, a nie aj na účty, ktoré boli zriadené v období medzi doručením príkazu na začatie exekúcie a exekučným príkazom. Časová neobmedzenosť pôsobenia exekúcie podľa tohto zákonného ustanovenia zodpovedá jeho zmyslu a účelu, ktorým je ochrana výkonu judikovaného práva veriteľa v tom smere, aby bol reálne ochránený pred takými dispozíciami dlžníka, ktorými by uspokojenie pohľadávky veriteľa z dlžníkových účtov bolo zmarené. Ustanovenie § 98 Exekučného poriadku je preto nutné analogicky uplatňovať aj na novozriadené účty povinného v čase po doručení príkazu na začatie exekúcie s cieľom naplniť zámer a účel citovaného zákonného ustanovenia.

32. Ústavný súd aj po oboznámení sa s vyžiadaným spisom a následne aj s judikatúrou všeobecných súdov, ktorú označil najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku, zotrváva na stanovisku, že potrebu extenzívneho výkladu § 98 Exekučného poriadku v už naznačených súvislostiach a v súlade s jeho ochranným cieľom nemôže zvrátiť ani označená skoršia rozhodovacia činnosť všeobecných súdov, pretože tá je podložená inými skutkovými okolnosťami a podáva výklad odlišných právnych otázok bez bližších súvislosti s prerokúvanou vecou.

33. Ústavný súd a rovnako aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej konštantnej judikatúre opakovane zdôraznili, že ústava, ako aj dohovor chránia nie teoretické a iluzórne práva sťažovateľov, ale práva konkrétne a účinné, teda práva, ktorých sa dá reálne domáhať, a nie práva, ktoré majú v praxi iba iluzórnu povahu a iluzórne účinky (porovnaj napr. I. ÚS 5/02, I. ÚS 350/08). Výklad ustanovenia § 98 Exekučného poriadku, ktorý uplatnil najvyšší súd v napadnutom rozsudku, de facto kladie na exekútora neprimeranú požiadavku neustálej kontroly eventuálnej existencie novozriadených účtov na účely ich zablokovania na podklade príkazu na začatie exekúcie, čím robí právo sťažovateľky na uspokojenie jej judikovanej pohľadávky exekúciou prikázaním účtu v banke nereálnou, iluzórnou.

34. Ústavný súd na základe uvedeného uzatvára, že najvyšší súd z dôvodu prísne formálnej interpretácie právneho predpisu, ktorá vybočuje z ústavných medzí a opomína skutočný ochranný účel relevantnej právnej normy, zasiahol do označených základných práv sťažovateľky (bod 1 výroku nálezu).

39. Subsidiárny charakter poskytovania ochrany ústavným poriadkom viedol ústavný súd iba k derogácii rozsudku najvyššieho súdu, ktorému sa otvára možnosť opätovného meritórneho posúdenia dovolacích námietok sťažovateľky pod aspektom dôvodov tohto nálezu a ochrany jej ústavou zaručených základných práv [§ 56 ods. 2 a 3 písm. b) a ods. 6 zákona o ústavnom súde].

40. Sťažnosti sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu nevyhovel, lebo ňou uplatnenými výhradami v tomto smere sa bude zaoberať najvyšší súd v rámci rozhodovania o dovolaní proti rozsudku krajského súdu. Za tejto situácie bolo potrebné ústavnú sťažnosť v časti smerujúcej proti rozsudku krajského súdu považovať za neprípustnú, lebo sťažovateľke sa vytvoril procesný priestor pre nové prerokovanie jej opravného prostriedku (bod 4 výroku nálezu).

41. Napokon ústavný súd rozhodol o náhrade trov konania úspešnej sťažovateľky (bod 3 výroku nálezu). S poukazom na § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde a § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov ústavný súd priznal sťažovateľke náhradu trov právneho zastúpenia v sume 254,88 € (2 úkony právnej pomoci v roku 2010 po 120,23 €, t. j. prevzatie a príprava zastúpenia, spísanie ústavnej sťažnosti a 2 x paušálna náhrada hotových výdavkov po 7,21 €). Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).