I. ÚS 257/2016

Odôvodnenie:

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. apríla 2016 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Slovenská letecká agentúra, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej ako „dohovor“)

postupom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“ alebo „exekučný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Er 3003/2014.

Vyššie uvedené skutočnosti nasvedčujú tomu, že v dôsledku nečinnosti porušovateľa, ktorou bez akejkoľvek pochybnosti priamo porušuje zákon, sťažovateľke nielenže vzniká škoda (poplatky za vedenie vinkulačného podúčtu), ale taktiež je dlhodobo považovaná za nedôveryhodný subjekt, čo má vážny dopad na jej podnikateľskú činnosť... Vzhľadom na skutočnosť, že od podania námietok až po súčasnosť uplynulo takmer jeden a pol roka... a o námietkach nebolo... stále rozhodnuté, sťažovateľka má za to, že neefektívnym postupom porušovateľa dochádza k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd... S poukazom na vyššie uvedené má sťažovateľka za to, že postup porušovateľa pri prejednávaní veci vedenej pod sp. zn. 1 Er 3003/2014 je nutné považovať za neefektívny, dochádza ním k zjavným, zbytočným a ničím neodôvodneným prieťahom v konaní a v konečnom dôsledku tak aj k porušeniu zásady zákazu denegatio iustitiae (odopretie spravodlivosti).“.

3. V nadväznosti na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) sťažovateľka konštatuje, že nepodala sťažnosť na prieťahy predsedovi okresného súdu z dôvodu, že „... podanie ústavnej sťažnosti nemôže byť podmienené predchádzajúcou sťažnosťou predsedovi dotknutého všeobecného súdu. Je nutné si totiž uvedomiť, že sťažnosť adresovanú predsedovi dotknutého súdu nie je možné vonkoncom posudzovať ako účinný prostriedok nápravy, nakoľko predseda dotknutého súdu nemá v predmetnej veci súdnu kompetenciu, resp. nie je oprávnený akokoľvek zasahovať, prípadne iným spôsobom vplývať na postup a rozhodovanie zákonného sudcu.“.

7. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo vôbec uvažovať o zbytočných prieťahoch (m. m. II. ÚS 93/03, II. ÚS 177/04).

8. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

9. V zmysle ustanovenia § 50 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „EP“) námietky proti exekúcii je exekútor povinný doručiť súdu najneskôr do piatich dní od ich doručenia účastníkom. O námietkach proti exekúcii rozhodne súd najneskôr do 60 dní od ich doručenia.

12. Ústavný súd sa v prvom rade zameral na preskúmanie opodstatnenosti sťažnosti sťažovateľky, keďže pri sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy odmieta sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú, ak „vzhľadom na skutočnosť, že celková doba konania pred súdom, ako aj postup zákonného sudcu nesignalizovali reálnu možnosť zbytočných prieťahov, a tým ani porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy“ (II. ÚS 109/03), resp. ak „argumenty v sťažnosti sťažovateľa nepreukázali v čase podania sťažnosti takú intenzitu porušenia označeného základného práva, aby bola sťažnosť prijatá na ďalšie konanie“ (II. ÚS 93/03, II. ÚS 177/04). Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 66/02, I. ÚS 154/03, I. ÚS 38/04, III. ÚS 199/02, IV. ÚS 147/04, IV. ÚS 221/05).

13. Vychádzajúc z doterajšej stabilnej judikatúry ústavného súdu, je potrebné poukázať na to, že v prípade, keď ústavný súd zistil, že charakter postupu všeobecného súdu sa nevyznačoval takými výraznými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevyslovil porušenie základného práva zaručeného týmto článkom ústavy (napr. II. ÚS 57/01), prípadne návrhu buď nevyhovel (napr. I. ÚS 11/00), alebo ho odmietol ako zjavne neopodstatnený (napr. III. ÚS 59/05, IV. ÚS 221/05).

14. Podľa názoru ústavného súdu nemožno na základe skutočností uvedených v sťažnosti považovať postup exekučného súdu za taký, ktorý by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy v konaní“ v zmysle citovaného článku ústavy.

17. V kontexte podanej sťažnosti ústavný súd v závere zdôrazňuje, že prieťahy okresného súdu v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 1 Er 3003/2014 toho času nedosiahli ústavnú intenzitu. Hoci nemožno spochybniť, že okresný súd v danej veci nerozhodol v lehote ustanovenej EP tak, ako na to poukazuje samotná sťažovateľka, ústavný súd dobu rozhodovania exekučného súdu o námietkach sťažovateľky proti exekúcii v trvaní 1 roka a 5 mesiacov považuje stále za ústavne udržateľnú, keďže samotné nerešpektovanie 60-dňovej procesnej lehoty na rozhodnutie súdu o námietkach proti exekúcii (bod 9) predstavuje akúsi „ideálnu“ predstavu zákonodarcu o „optimálnosti doby“ potrebnej na rozhodnutie o predmetnej otázke. Nad rámec uvedeného ústavný súd poznamenáva, že pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojmom autonómnym, ktorý nemožno vykladať a aplikovať výlučne len s ohľadom na v zákone ustanovené lehoty na vykonanie toho-ktorého úkonu súdu či iného štátneho orgánu.

18. Ústavný súd taktiež vzal na zreteľ i skutočnosť, že samotná sťažovateľka tak, ako to uviedla v podanej ústavnej sťažnosti (bod 3), v priebehu konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 1 Er 3003/2014 nevyužila svoje oprávnenie podať v zmysle zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov sťažnosť na prieťahy v konaní, a teda exekučnému súdu v prípade ňou tvrdených prieťahov v konaní nedala žiadnu príležitosť na poskytnutie nápravy, t. j. na odstránenie tvrdeného protiprávneho stavu, ktorý mal porušiť práva sťažovateľky zaručené ústavou, ako i dohovorom (bod 1).