I. ÚS 257/2026

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 257/2026-17

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a sudcov Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a Miloša Maďara v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , , , zastúpeného advokátkou JUDr. Evou Klemovou, M. R. Štefánika 6, Pezinok, proti postupu Mestského súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 46C/31/2024 takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

II. Argumentácia sťažovateľa

3. Sťažnostná argumentácia je založená na tvrdenom porušení označených práv zbytočnými prieťahmi mestského súdu. Sťažovateľ špecifikuje obdobie nečinnosti mestského súdu v trvaní takmer 18 mesiacov (od 15. augusta 2024 do 10. februára 2026), v ktorom súd nekonal s výnimkou výzvy na úhradu súdneho poplatku za podanú žalobu. Ku dnešnému dňu je napadnuté konanie iba v štádiu doručenia vyjadrenia sťažovateľa k žalobe, na ktoré bude nadväzovať postup podľa § 167 ods. 3 a 4 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) a až následne bude nariadené pojednávanie vo veci samej. Upriamuje na pozornosť na nesústredenú a neefektívnu činnosť mestského súdu (čo bližšie nešpecifikuje), ktorú nepovažuje za relevantnú a smerujúcu k rozhodnutie o podanej žalobe a odstráneniu právnej neistoty, ktorá sa týka užívacieho práva sťažovateľa k nehnuteľnosti (záhradnej chatke, pozn.) a tvorí predmet súdneho sporu. 4. Sťažovateľ ďalej pomerne obsiahlo uvádza údaje ku svojej osobe. Zdôrazňujúc svoj vysoký vek (70 rokov), onkologické ochorenie, predchádzajúce väzobné stíhanie a ťaživú životnú situáciu (sťažovateľ je ťažko zdravotne postihnutou osobou a bezdomovcom bývajúcim v garáži, pozn.), žiada ústavný súd o prieskum postupu mestského súdu. 5. Citujúc recentnú právnu úpravu a početnú judikatúru ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva k problematike zbytočných prieťahov, sťažovateľ zdôrazňuje, že nečinnosť mestského súdu viedla aj k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu garantovaného čl. 46 ods. 1 ústavy. V napadnutom konaní mestský súd rozhoduje o vylúčení užívania nehnuteľnosti, ktorá patrí do zatiaľ nevyporiadaného bezdpodielového spoluvlastníctva manželov. Súdny spor je teda konaním o základnom práve vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy a jeho výsledkom bude rozhodnutie o tom, či užívacia zložka vlastníckeho práva sťažovateľa k nehnuteľnosti bude obmedzená alebo nie. Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľ odôvodňuje najmä svojou ťaživou životnou situáciou opísanou v bode 4 svojej ústavnej sťažnosti. III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti

III.1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru: 7. Ústavný súd má v ústave a v zákone o ústavnom súde presne definované právomoci, uplatnenie ktorých je viazané na splnenie viacerých formálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania. Inak povedané, ústavný súd môže prijať na ďalšie konanie len taký návrh na začatie konania, ktorý obsahuje všetky náležitosti ustanovené zákonom o ústavnom súde. 8. Z hľadiska predbežného prerokovania ústavnej sťažnosti je podstatná najmä požiadavka plynúca z § 123 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom súde, a to požiadavka relevantnej ústavnoprávnej argumentácie (konkrétne skutkové a právne dôvody) namietaného porušenia práv, ako aj z § 45 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je ústavný súd viazaný rozsahom a dôvodmi návrhu na začatie konania, ak § 89 tohto zákona neustanovuje inak. 9. Vo svojej ustálenej judikatúre ústavný súd opakovane konštatuje , že je základnou povinnosťou sťažovateľa, aby odôvodnenie ústavnej sťažnosti obsahovalo čo najpresnejší opis skutkového stavu a najmä logickú právnu argumentáciu, na základe ktorej možno konštatovať existenciu príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom, resp. rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a porušením v ústavnej sťažnosti označených práv garantovaných ústavou, resp. kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou, ktorého vyslovenia sa sťažovateľ v petite svojej ústavnej sťažnosti domáha (IV. ÚS 574/2018, m. m. IV. ÚS 359/08, IV. ÚS 198/2012). 10. Ústavný súd na tomto mieste považuje za potrebné upozorniť, že odôvodnenie ústavnej sťažnosti sťažovateľa nepredkladá žiadne konkrétne identifikovateľné dôvody, pre ktoré by postupom mestského súdu v napadnutom konaní malo dôjsť k porušeniu práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.1 ústavy (resp. čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru). Poukázanie na nečinnosť mestského súdu v priebehu napadnutého konania kumulatívne v intenciách jeho doterajšej dĺžky 20 mesiacov nie je dostatočným argumentom preukazujúcim zásah do sťažovateľom označených práv. Ústavná sťažnosť tak napriek kvalifikovanému právnemu zastúpeniu nespĺňa zákonom požadovanú náležitosť, a to odôvodnenie návrhu (§ 43 ods. 1 zákona o ústavnom súde) v podobe konkrétnych skutkových a právnych dôvodov, pre ktoré malo podľa sťažovateľa k porušeniu jeho práva dôjsť [§ 123 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom súde]. Preto v tejto časti ústavný súd ústavnú sťažnosť odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. c) zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom ustanovených náležitostí. III.2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny: 11. Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny (to rovnako platí aj k právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom znamenajúcim nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím (m. m. II. ÚS 118/2019, I. ÚS 250/2020, I. ÚS 318/2022).

tohto základného práva (I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02, I. ÚS 61/03, III. ÚS 372/09). V prípade, keď ústavný súd pri predbežnom prerokovaní zistí, že namietaný postup všeobecného súdu sa nevyznačuje takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavnú sťažnosť spravidla odmieta ako zjavne neopodstatnenú (napr. IV. ÚS 221/05, III. ÚS 126/2010, I. ÚS 96/2011, I. ÚS 141/2024).

15. V konkrétnom prípade sťažovateľa ústavný súd nezistil osobitnú právnu či faktickú zložitosť veci. Predmet konania možno zaradiť medzi bežnú agendu všeobecných súdov. V doterajšom priebehu napadnutého konania sťažovateľ svojím správaním k dĺžke súdneho sporu neprispel, hoci žiadal o predĺženie lehoty na vyjadrenie sa k žalobe a doručovaným písomnostiam žalobkyne (k tomu bližšie bod 2 odôvodnenia rozhodnutia). 16. Čo sa týka významu sporu pre sťažovateľa, výsledok napadnutého konania je pre neho nepochybne dôležitý a ústavný súd považuje za legitímnu požiadavku sťažovateľa dosiahnuť stav právnej istoty. Táto je však subjektívne oslabená, berúc zreteľ na celkovú doterajšiu dĺžku konania vo veci samej, ako aj skutočnosť, že nejde o konanie vyžadujúce výnimočnú rýchlosť konania.

Následne došlo vo veci sťažovateľa k zmene zákonného sudcu (12. novembra 2025). Z ďalšieho opisu priebehu napadnutého konania je zrejmé, že nová zákonná sudkyňa postupovala plynule a realizovala procesné úkony doručovania žaloby podľa § 167 ods.1 a 2 CSP.

18. Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy či čl. 6 ods. 1 dohovoru (III. ÚS 199/02, I. ÚS 154/03). Pojem „zbytočné prieťahy“ je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené v zákone, ale treba ho vykladať a aplikovať

V prípade, ak ústavný súd zistí, že postup všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy, návrh odmietne ako zjavne neopodstatnený (I. ÚS 38/04, III. ÚS 24/04, III. ÚS 372/06).

20. Na základe uvedeného je možné konštatovať začínajúce prieťahy v napadnutom konaní, avšak nie v takej intenzite zásahu do práv sťažovateľa zo strany mestského súdu, ktorá by zodpovedala ústavne relevantnému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 38 ods. 2 listiny a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

22. Pozornosti ústavného súdu nemohol ujsť ani moment podania ústavnej sťažnosti sťažovateľa (17. apríla 2026), len dva dni po predložení jeho vyjadrenia k žalobnému návrhu (15. apríla 2026). V kontexte celkovej doterajšej dĺžky konania (20 mesiacov), už spomínaného obdobia ojedinelej nečinnosti mestského súdu (ktorý sám obnovil plynulosť napadnutého konania), sa podanie ústavnej sťažnosti právnou zástupkyňou sťažovateľa javí skôr ako účelové. Argumentácia sťažovateľa zameraná na vyjadrenie potenciálnej dĺžky rozhodovania mestského súdu v jeho spore (s ohľadom na aktuálnu fázu vykonávania procesných úkonov podľa § 167 CSP) nemá právnu relevanciu a nie je spôsobilá zvrátiť závery ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti predloženej ústavnej

predpokladov na efektívny a hospodárny prieskum podaní všetkých sťažovateľov, ktorí sa naňho pri uplatňovaní ochrany svojich práv obrátia (napr. II. ÚS 499/2022). 24. Pretože ústavná sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, bolo bez právneho významu zaoberať sa jej ďalšími požiadavkami uvedenými v návrhu na rozhodnutie, o ktorých rozhodovanie je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. mája 2026

Miroslav Duriš predseda senátu