I. ÚS 259/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 259/2015­17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júna 2015 predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného advokátom , , vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 4, čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 5 Tos 117/2014 zo 4. decembra 2014 v spojení s uznesením Okresného súdu Piešťany sp. zn. 1 T 7/2014 z 26. novembra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť odmieta.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že uznesením okresného súdu sp. zn. Tp 25/2013 z 13. júna 2013 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 6 Tpo 32/2013 z 25. júna 2013 bol (aj) sťažovateľ z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a) a písm. c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) vzatý do väzby. Prokurátor Okresnej prokuratúry Piešťany pod sp. zn. 2 Pv 395/12/2204 podal 21. januára 2014 na okresnom súde obžalobu (aj) na sťažovateľa, a to pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi formou spolupáchateľstva podľa § 20 k § 172 ods. 1 písm. a), c) a d), ods. 2 písm. e) a iné zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“). Okresný súd svojím uznesením sp. zn. 1 T 7/2014 zo 4. februára 2014 rozhodol podľa § 238 ods. 3 Trestného poriadku s poukazom na § 72 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku o ponechaní sťažovateľa vo väzbe aj po podaní obžaloby. Okresný súd uznesením sp. zn. 1 T 7/2014 z 26. novembra 2014 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Tos 117/2014 zo 4. decembra 2014 zamietol žiadosť sťažovateľa zo 14. novembra 2014 o prepustenie z väzby. V ostatnom podal sťažovateľ sťažnosť ústavnému súdu.

Tento postup však musí byť vykonaný, ak má byť zabezbečené právo na primeraný čas a možnosť na prípravu obhajoby pred neverejným zasadnutím (či 1 deň, 3 alebo 5 je momentálne nepodstatné) a nie počas neho (i prerušenie neverejného zasadnutia napr. na obyčajných 15 minút by bolo ako tak naplnením citovaných práv), v opačnom prípade skutočne sa sťažovateľovi porušili citované práva a neverejné zasadnutie o žiadosti o prepustení na slobodu nabralo inkvizičný s dopredu pripraveným rozhodnutím, nakoľko je vylúčené, za predpokladu, že súdy rešpektujú práva obvinených, aby neverejné zasadnutie s konaním, poradou a rozhodnutím s obšírnym odôvodnením trvalo neuveriteľne krátkych 20 minút. Máme za to,

Takto sa odňalo sťažovateľovi právo na prístup k nezávislému a nestrannému súdu ako i právo na riadne a zrozumiteľné a preskúmateľné rozhodnutie, tj. v celej šírke právo na spravodlivé súdne konanie. Inými slovami, rýchlosť rozhodnutia o žiadosti o prepustenie na slobodu podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku bola na úkor kvality rozhodnutia.“. 3.2.

. . argument či už Okresného súdu Piešťany ako i Krajského súdu v Trnave, že sťažovateľ nemá príjem a finančné prostriedky dostáva od matky alebo priateľky nemôže obstáť a byť dôvodom na väzobné stíhanie, nakoľko sťažovateľ je vo väzbe viac ako rok a pol, a sama väzba ho obmedzuje získavať finančné prostriedky čestným a poctivým spôsobom. Väzba nemôže mať sankčný charakter, ako v tomto prípade a k tomu vytýkať takejto osobe a tým odôvodňovať väzbu objektívnou nemožnosťou argumentovať proti takémuto

Tieto súdne argumenty „obstáli“ len v konaní o vzatí sťažovateľa do väzby, avšak po roku a pol tieto obstáť už nemôžu, či už s poukazom na rozhodnutie ESĽP vo veci Petrov c/a Slovenská republika alebo s poukazom na logiku a vývoj trestného konania, v opačnom prípade má tak väzba vykonávaná na sťažovateľovi sankčný charakter, čo je neprípustné.“.

II.

5. Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti požiadal predsedníčku okresného súdu a predsedu krajského súdu o písomné vyjadrenie k podanej sťažnosti.

5.1 Predsedníčka okresného súdu poskytla k veci písomné vyjadrenie sp. zn. Spr. 233/15 z 27. marca 2015, v ktorom v podstatnom uviedla: «V predmetnom prípade bola kontradiktórnosť konania zachovaná, keďže stanovisko (vyjadrenie) prokurátora s návrhom na rozhodnutie sudcovi z 24.11.2014 bolo riadne doručené obžalovanému aj jeho obhajcovi pred jeho výsluchom pri rozhodovaní o jeho žiadosti, pričom súčasne bolo vyjadrenie prokurátora oboznámené aj predsedníčkou senátu pred výsluchom obžalovaného. Rozsah predmetného stanoviska nie je obšírny. Pokiaľ by obžalovaný alebo jeho obhajca chceli dlhší čas na jeho preštudovanie, tento by im bol poskytnutý. Obžalovaný aj obhajca sa mohli v rámci výsluchu vyjadriť k predmetnému stanovisku prokurátora. Ústavný súd už vyslovil (napr. III. ÚS 198/05), že osoba vo väzbe musí mať v každom prípade možnosť predložiť súdu argumenty a dôvody proti svojmu ponechaniu vo väzbe a vyjadriť sa ku všetkým okolnostiam týkajúcim sa jej dôvodnosti a zákonnosti. Musí jej byť daná možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam protistrany (prokurátora) o odôvodnenosti trvania väzby a vyvracať ich. Pre tento účel jej nemôže byť odopreté právo oboznámiť sa s dôkazmi a skutočnosťami, o ktoré by sa malo opierať rozhodnutie súdu o väzbe (kontradiktórnosť konania). Procesný postup súdu musí zabezpečiť, aby bola obvinenému/obžalovanému v týchto smeroch poskytnutá rozumná príležitosť obhajovať svoje záujmy za podmienok ktoré ho nepostavia do podstatne nevýhodnejšej pozície v porovnaní s druhou stranou (princíp „rovnosti zbraní“). Zabezpečenie kontradiktórnej povahy konania a rešpektovanie princípu „rovnosti zbraní" predstavujú základné procesné garancie uplatniteľné vo veciach týkajúcich sa pozbavenia osobnej slobody väzbou. Sťažovateľovi bola daná možnosť ústne sa vyjadriť k argumentácii obsiahnutej v predmetnom stanovisku prokuratúry. Mám za to, že zo strany senátu v predmetnej veci nedošlo k porušeniu článku 5 ods. 4 Dohovoru ako ani čl. 17 ods. 2, ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky tak, ako to namieta obžalovaný vo svojej sťažnosti. Túto považujem za vecne neopodstatnenú.»

„Samotný (krajský súd) po preskúmaní obžalovaným podanej sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu túto ako nedôvodnú zamietol, keďže nezistil akýkoľvek dôvod na zmenu, resp. zrušenie napadnutého uznesenia. Vo vzťahu k samotným dôvodom väzby si argumentáciu prvostupňového súdu osvojil v plnom rozsahu. Konštatoval naplnenie materiálnych, resp. formálnych podmienok umožňujúcich rozhodnúť príslušným spôsobom o podanej žiadosti o prepustenie väzby na slobodu obžalovaného. Príslušné úvahy odvolacieho súdu sú zrejmé zo samotného uznesenia krajského súdu pod sp. zn. 5Tos/117/2014 zo dňa 04.12.2014. K samotným námietkam obžalovaného tvoriacim podstatu ním podanej ústavnej sťažnosti uvádzam, že z procesného postupu okresného, resp. krajského súdu je zistiteľné, že samotný tento (obžalovaný) mal možnosť reagovať na negatívne stanovisko prokurátora na ním podanú žiadosť o prepustenie väzby na slobodu na zasadnutí okresného súdu konaného dňa 26.11.2014 (viď č.l. 1211­1212 spisu) a rovnako na základe predchádzajúceho písomného stanoviska okresného prokurátora zo dňa 24.11.2014 (viď č.l. 1205), v ktorom (stanovisku) okresný prokurátor navrhol žiadosť obžalovaného o prepustenie z väzby zamietnuť a súčasne nevyhovieť jeho žiadosti o nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka v zmysle ustanovenia § 80 ods. 1 písm. c) Tr. por. V tomto smere považujem procesný postup okresného súdu za zákonne a ústavne konformný. V kontexte obžalovaným namietanej nepreskúmateľnosti, resp. arbitrárnosti uznesenia krajského súdu pod sp. zn. 5Tos/117/2014 zo dňa 04.12.2014 poukazujem na samotné (odôvodnenie) uznesenia krajského súdu, ktoré v konkrétnosti odôvodňuje jednak, v čom bolo uznesenie okresného súdu neskôr napadnuté obžalovaným preskúmateľné, keďže obsahuje zrozumiteľné úvahy smerujúce k zamietnutiu podanej žiadosti obžalovaným o prepustenie z väzby na slobodu, resp. v smere nenahradenia pretrvávajúcich dôvodov väzby u obžalovaného dohľadom probačného a mediačného úradníka. Rovnako preskúmateľným spôsobom je možné zistiť úvahy samotného krajského súdu zamietajúceho sťažnosť obžalovaného proti uzneseniu okresného súdu zo dňa 26.11.2014 pod sp. zn. 1T/7/2014, v smere špecifikácie úvah smerujúcich k zákonnosti väzobných dôvodov u obžalovaného v zmysle podmienok materiálnych, ako i formálnych. Zisťujúc vyššie naznačené sa nestotožňujem s argumentáciou obžalovaného obsiahnutou v podanej ústavnej sťažnosti smerujúcej k uzneseniu tunajšieho krajského súdu pod sp. zn. 5Tos/117/2014 zo dňa 04.12.2014, z dôvodu ktorého navrhujem jej prijatiu nevyhovieť, resp. ju zamietnuť.“

9. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).

IV. K namietanému porušeniu označených práv napadnutým rozhodnutím okresného súdu

13. Vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd poznamenáva, že konania všeobecných súdov, ktorými sa rozhoduje o väzbe, nie sú konaniami o trestnom obvinení a ani konaniami o občianskych právach alebo záväzkoch, ako to vyžaduje citovaný článok dohovoru. Väzobným konaním podľa názoru ústavného súdu nemôže dôjsť k porušeniu práv zaručených v čl. 6 ods. 1 dohovoru aj z dôvodu, že túto oblasť ochrany práv upravuje vo svojich ustanoveniach čl. 5 dohovoru. Článok 6 dohovoru upravuje právo na spravodlivý proces a zásadne sa teda nevzťahuje na konanie o väzbe, pre ktoré platí špeciálna, pokiaľ ide o procesné záruky poskytnuté osobe nachádzajúcej sa vo väzbe, v zásade prísnejšia právna úprava obsiahnutá v čl. 5 dohovoru upravujúcom právo na slobodu a bezpečnosť (III. ÚS 272/03, II. ÚS 15/05, IV. ÚS 65/05, I. ÚS 256/07). Procesné pravidlá týkajúce sa skúmania dôvodnosti ďalšieho trvania väzby sú ratione materiae súčasťou čl. 5 ods. 4 dohovoru. Ústavný súd v tomto smere rešpektuje prax Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP), podľa ktorej osobnú slobodu chráni v zásade čl. 5 dohovoru, a to najmä pokiaľ ide o zákonnosť väzby vrátane otázky, či k takémuto zbaveniu slobody došlo v súlade so zákonom upraveným postupom, kde dohovor odkazuje primárne na vnútroštátne právne predpisy a upravuje povinnosť dodržiavať ich hmotnoprávne aj procesné právne normy a požaduje, aby zbavenie slobody jednotlivca nebolo arbitrárne (čl. 5 ods. 1 dohovoru), ďalej chráni právo jednotlivca na primeranú dĺžku väzby v zmysle požiadavky, aby väzba nebola predlžovaná nad primeranú lehotu a aby nedochádzalo v postupe príslušných orgánov počas trvania väzby k zbytočným prieťahom (čl. 5 ods. 3 dohovoru), a konečne chráni právo jednotlivca domáhať sa periodického prieskumu zákonnosti väzby a žiadať o prepustenie na slobodu, o ktorom musí byť rozhodnuté urýchlene (čl. 5 ods. 4 dohovoru) [rozsudok ESĽP de Wilde et al. v. Belgicko z 18. 6. 1971, AČ. 12, body 65, 67, 71  77 atď., ako aj novšia judikatúra Khudoyorov v. Rusko, rozsudok ESĽP č. 6847/02 z 8. 11. 2005, body 124 – 125, 172 – 174 a 193; Öcalan v. Turecko, č. 46221/99, rozsudok Veľkej komory ESĽP z 12. 5. 2005, body 83 – 84 a 103; Khudobin v. Rusko, č. 59696/00, rozsudok ESĽP z 26. 10. 2006, body 103 a 115].

17. Z konštantnej judikatúry ústavného súdu (bod 13, 15) teda vyplýva, že na konanie o väzbe je aplikovateľné ustanovenie čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a v súvislosti s konaním o žiadosti o prepustenie z väzby čl. 5 ods. 4 dohovoru, v ktorých sú implicitne obsiahnuté hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na jej súdnu ochranu v prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto súdna ochrana zahŕňa základné procesné garancie spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím na povahu a účel konania o väzbe, obsahom týchto garancií je aj právo na obhajobu vo svojom vyjadrení v čl. 50 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru a ako také je obsiahnuté už v čl. 17 ústavy, resp. v čl. 5 ods. 4 dohovoru. Inými slovami, pri väzobných konaniach vníma ústavný súd právo na obhajobu ako súčasť práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ústavy v spojení aj s čl. 5 ods. 3, resp. čl. 5 ods. 4 dohovoru a v prípade zistenia porušenia práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy, ako aj podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru pristúpi k vysloveniu jeho porušenia prostredníctvom čl. 17 ústavy, ako aj čl. 5 ods. 3, resp. čl. 5 ods. 4 dohovoru. K rovnakým záverom dospel ústavný súd aj pri sťažovateľom namietanom porušení čl. 47 ods. 3 ústavy.

18. Z už uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti sťažovateľa pre namietané porušenie čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 50 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) dohovoru z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, pretože tieto články nemajú príčinné uplatnenie v okolnostiach sťažovateľovho väzobného stíhania, ktoré boli predmetom rozhodovania krajského súdu v jeho uznesení sp. zn. 5 Tos 117/2014 zo 4. decembra 2014.

20. Krajský súd v uznesení sp. zn. 5 Tos 117/2014 zo 4. decembra 2014 v podstatnom uviedol: „Krajský súd v Trnave na základe včas podanej sťažnosti obžalovaného podľa § 192 ods. 1 písm. a/, písm. b/ Tr. por. preskúmal správnosť všetkých výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým podal sťažovateľ sťažnosť, ako aj konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia a tak dospel k záveru, že sťažnosť obžalovaného nie je dôvodná. Senát Okresného súdu Piešťany postupoval v posudzovanej veci v súlade so zákonom a správne, keď po podanej žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu bez meškania určil termín neverejného zasadnutia, žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu doručil na vyjadrenie Okresnému prokurátorovi v Piešťanoch a dňa 26. novembra 2014 v rozsahu č. k.

Napokon správne dospel aj k tým správnym skutkovým i právnym ťažiskovým záverom, že aj v súčasnej dobe sú splnené všetky formálne i materiálne podmienky k tomu, aby bol obžalovaný ponechaný vo väzbe z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a/, písm. c/ Tr. por.

keď podľa § 79 ods. 3 Tr. por. žiadosť obžalovaného o prepustenie z väzby na slobodu zamietol. Rovnako správne postupoval i vo vzťahu k výroku v bode II. napadnutého uznesenia, ktorým podľa § 80 ods. 1 písm. c/ Tr. por. zamietol jeho žiadosť o nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka. V uvedenom smere sa sťažnostný súd dodáva, že s ohľadom na povahu prejednávaného prípadu a súčasné štádium trestného konania nie je dôvodné predpokladať, že účel väzby bude takýmto dohľadom nahradený. To isté platí i o eventuálnom postupe podľa § 80 ods. 2 Tr. por., keďže sťažnostný súd nezistil žiadne zákonom predpokladané výnimočné okolnosti prípadu. Sťažnostné dôvody obhajkyne obžalovaného zo dňa 4. decembra 2014 v žiadnom prípade neodôvodňujú závery o pominutí dôvodov väzby obžalovaného a rovnako v tomto štádiu trestného konania neprejudikujú dôvod rozhodnúť o prepustení obžalovaného z väzby

Nezistiac podmienky pre zmenu napadnutého uznesenia sťažnostný Krajský súd v Trnave podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Tr. por. sťažnosť obžalovaného ako nedôvodnú zamietol.“

21. Vzhľadom na obsahovú spojitosť uznesenia krajského súdu sp. zn. 5 Tos 117/2014 zo 4. decembra 2014 s uznesením okresného súdu sp. zn. 1 T 7/2014 z 26. novembra 2014 považoval ústavný súd za potrebné uviesť aj podstatnú časť z tohto rozhodnutia okresného súdu: „Predsedníčka senátu preskúmala spisový materiál, vypočula obžalovaného, oboznámila sa so stanoviskom obhajkyne ako aj prokurátora a dospela k záveru, že u obžalovaného aj v tomto štádiu trestného konania naďalej pretrvávajú dôvody väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. a/, písm. c/ Trestného poriadku tak, ako boli ustálené v prípravnom konaní pri rozhodovaní o jeho vzatí do väzby. Tak ako už bolo konštatované v predchádzajúcich rozhodnutiach, obžalovaný nikde nepracuje, finančné prostriedky dostáva od svojej matky, prípadne od svojej priateľky, ktorá pracuje v Rakúsku. V minulosti už bol trestaný Okresným súdom Bratislava III sp. zn. 4T 87/02 o dňa 08.10.2002 pre obdobnú trestnú činnosť, avšak hľadí sa na neho, ako keby súdom trestaný nebol. U obžalovaného je však reálna obava, že v prípade prepustenia na slobodu sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu, keďže nemá stále bydlisko a hrozí mu vysoký trest, čím sú splnené podmienky väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. a/ Trestného poriadku. Obžalovaný nikde nepracuje, má dlhodobo problémy s užívaním drog a je tu preto dôvodná obava, že po prepustení na slobodu by pokračoval v páchaní tejto trestnej činnosti, takýmto spôsobom si zabezpečoval finančné prostriedky na obživu, keďže nemá pravidelný a riadny finančný príjem, čím je daný dôvod väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. c/Trestného poriadku. S prihliadnutím k týmto skutočnostiam súd žiadosť obžalovaného o prepustenie z väzby na slobodu zamietol a taktiež s prihliadnutím na charakter a závažnosť trestnej činnosti dospel k záveru, že nie sú splnené podmienky ani na nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka.“

23. Ústavný súd vo svojej judikatúre k čl. 17 ods. 2 ústavy uviedol, že vo vzťahu k väzbe obsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť podmienené zárukou (III. ÚS 7/00, I. ÚS 100/04). Z čl. 17 ods. 2 ústavy vyplýva neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím sudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho trvania väzby. Inými slovami, v zmysle judikatúry ústavného súdu bez rozhodnutia všeobecného súdu nemožno považovať väzbu za zákonnú (I. ÚS 187/07, III. ÚS 16/09). Zákonnosť väzby je zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami, ktoré by svojou podstatou mali dať ratio decidendi na uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S touto konštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy, z ktorého vyplýva oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie okolností svedčiacich pre a proti väzbe, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť na základe konkrétnych skutočností, a nie na základe abstraktnej úvahy (obdobne III. ÚS 271/07).

26. Ústavný súd už viackrát vyslovil, že každé pozbavenie slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, musí byť zlučiteľné s účelom čl. 17 ústavy, ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli (I. ÚS 165/02, II. ÚS 55/98, I. ÚS 177/03, III. ÚS 7/00, I. ÚS 115/07, I. ÚS 187/07). Základné právo podľa čl. 17 ods. 2 ústavy vo svojom znení odkazuje na zákon, a preto pri posudzovaní otázky jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný súd do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom, pričom v prípade zistenia závažného porušenia zákonnosti ide aj o porušenie ústavnosti (III. ÚS 48/00). Rovnako aj z čl. 17 ods. 5 ústavy vyplýva, že do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom. Príslušná zákonná úprava obsiahnutá predovšetkým v Trestnom poriadku je tak integrálnou súčasťou ústavného rámca zaručenej osobnej slobody (II. ÚS 55/98). Aj čl. 5 ods. 1 dohovoru vyžaduje, aby k pozbaveniu osobnej slobody došlo „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a každé dohovorom prípustné pozbavenie osobnej slobody [čl. 5 ods. 1 písm. a)

až f)] musí byť „zákonné“. Dohovor tu teda priamo odkazuje na vnútroštátne právo, a preto rešpektovanie tohto práva je integrálnou súčasťou záväzkov zmluvných štátov (Lukanov v. Bulharsko z 20. 3. 1997, bod 43). Každé pozbavenie osobnej slobody zároveň musí byť v súlade s účelom čl. 5 dohovoru, ktorým je ochrana jednotlivca pred svojvôľou (k tomu pozri okrem judikatúry ESĽP uvedenej v bode 27 aj Bozano v. Francúzsko, č. 9990/82,

rozsudok

ESĽP z 18. 12. 1986, bod 54; Benham v. Veľká Británia, č. 19380/92, rozsudok ESĽP z 24. 9. 1992, Herczegfalvy v. Rakúsko, rozsudok ESĽP z 11. 5. 2004, Morsink v. Holandsko, rozsudok Veľkej komory ESĽP z 10. 6. 1996, bod 40; z novšej judikatúry Stanev v. Bulharsko, č. 36760/06, rozsudok Veľkej komory ESĽP zo 17. 1. 2012, bod 143; L. M. v. Slovinsko, č. 32863/05, rozsudok ESĽP z 12. 6. 2014, bod 121).

28. Podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku konať a rozhodovať možno len o väzbe osoby, proti ktorej bolo vznesené obvinenie. Odôvodnenie rozhodnutia o väzbe obsahuje aj uvedenie skutkových okolností, o ktoré sa výrok rozhodnutia o väzbe opiera. O väzbe koná a rozhoduje súd a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre prípravné konanie, ktorý nie je pri vymedzení dôvodov väzby návrhom prokurátora viazaný. O sťažnosti proti rozhodnutiu súdu alebo sudcu pre prípravné konanie o väzbe koná a rozhoduje nadriadený súd. Pred rozhodnutím o väzbe musí byť obvinený vypočutý; o čase a mieste výsluchu sa vhodným spôsobom upovedomí prokurátor, obvinený a jeho obhajca, ak je dosiahnuteľný. Predseda senátu alebo sudca pre prípravné konanie vypočuje obvineného, a potom umožní prísediacim alebo sudcom, prokurátorovi a obhajcovi položiť obvinenému otázky týkajúce sa rozhodnutia o väzbe; bez výsluchu obvineného možno rozhodnúť o väzbe len vtedy, ak obvinený výslovne požiadal, aby sa konalo v jeho neprítomnosti alebo ak zdravotný stav obvineného neumožňuje jeho výsluch. ...

29. Podľa § 192 ods. 1 Trestného poriadku pri rozhodovaní o sťažnosti preskúma nadriadený orgán správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal sťažnosť, a konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia...

31. Z judikatúry ústavného súdu je zrejmé, že z práva nebyť vo väzbe z iného ako zo zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu vyplýva priama spojitosť zákonného väzobného dôvodu s rozhodnutím sudcu alebo súdu nielen pri vzatí do väzby, ale aj počas jej trvania. V prípadoch, keď sa ústavný súd zaoberal možným porušením základného práva na osobnú slobodu v zmysle čl. 17 ústavy rozhodnutím súdu konajúceho o zákonnosti väzby, konštatoval, že otázka, či je väzba zákonná, má byť vyriešená nielen s poukazom na vnútroštátny zákon, ale aj na znenie dohovoru (napr. III. ÚS 79/02, III. ÚS 77/05), s ktorým musí byť v súlade, vrátane všeobecných princípov obsiahnutých v ňom výslovne alebo implikovane (pozri obdobne napr. rozsudky ESĽP vo veciach Winterwerp v. Holandsko z 24. 10. 1979, séria A, č. 33, s. 19 – 20, bod 45; a Baranowski v. Poľsko z 28. 3. 2000, č. 28358/95, bod 51). Inými slovami, povinnosť súdov vyplývajúca zo základného práva zaručeného v čl. 17 ods. 2 ústavy postupovať v prípade trestného stíhania obvinenej osoby a pozbavenia jej osobnej slobody väzbou „spôsobom, ktorý ustanoví zákon“, vyžaduje, aby procesný postup súdu konajúceho vo veci rešpektoval nielen ustanovenia všeobecne záväzných právnych predpisov s právnou silou zákona (v danom prípade predovšetkým Trestného poriadku), ale taktiež aj ustanovenia príslušných medzinárodných zmlúv, ktoré sú súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky a v zmysle čl. 7 ods. 5 a čl. 154c ods. 1 ústavy majú pred zákonom prednosť, ak poskytujú väčší štandard ochrany základných práv a slobôd.

34. Po ústavnom prieskume napadnutého rozhodnutia krajského súdu (v nadväznosti na príslušnú časť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia okresného súdu, pozn.) a vychádzajúc z citovanej judikatúry ESĽP, ústavný súd konštatuje, že z jeho odôvodnenia vo vzťahu k zákonom predpokladanému ďalšiemu zotrvaniu sťažovateľa vo výkone väzby nevyplýva nič, čo by signalizovalo arbitrárny alebo zjavne neopodstatnený výklad relevantnej zákonnej úpravy vo veci konajúcim krajským súdom vrátane právnej úpravy práva na slobodu a bezpečnosť podľa dohovoru s dôsledkom porušenia sťažovateľom označených práv a jeho ďalším nezákonným zotrvaním vo výkone útekovej a preventívnej väzby. Ústavný súd teda konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia Trestného poriadku podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov a skutkových okolností posudzovanej veci, v dôsledku čoho sú adresné, konkrétne a vo svojich záveroch aj logické, v dôsledku čoho ich ústavný súd vníma ako legitímne a právne akceptovateľné nielen z uhla zákonnosti, ale aj ústavnosti.

Opakovanie týchto dôvodov počas trvania väzby za predpokladu, že táto bola počas jej trvania podrobená niekoľkonásobnému/pravidelnému preskúmaniu súdom, nie je východiskom ich oslabenia a predpokladom vyslovenia porušenia práv podľa čl. 17 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru. V naznačených súvislostiach ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi sťažovateľom označenými právami a ním predostretým dôvodom (pozri bod 3.1), v dôsledku čoho považuje ním prednesenú argumentáciu v tejto jej časti za zjavne neopodstatnenú a podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol sťažovateľom podanú sťažnosť v tejto jej časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Pokud však stejné důvody pro ponechání obviněného ve vazbě, které ESLP označil za relevantní a dostatečné, přetrvávaly po celou dobu jejího trvání a jestliže zákonnost vazby byla předmětem několikerého přezkoumání, nelze vnitrostátním soudům vytýkat, že se v textech svých rozhodnutí opakovaly [viz Knebl proti České republice, rozsudek, 28.10.2010, č. 20157/05, § 68].

Praha: C.H_Beck 2012.)“. Inými slovami, krajský súd (a všeobecné súdy vo všeobecnosti) rozhodujúci o ďalšom trvaní väzby nie je povinný detailne odpovedať na každý argument sťažovateľa uvedený v sťažnosti, avšak je povinný vysporiadať sa so skutočnosťami a argumentmi, ktoré sú spôsobilé spochybniť existenciu podmienok nevyhnutných pre zákonnosť pozbavenia slobody, resp. ďalšieho držania sťažovateľa vo väzbe (porov.

36. K ďalšej námietke sťažovateľa týkajúcej sa postupu okresného súdu, ktorý oneskorene doručoval vyjadrenie prokurátora Okresnej prokuratúry Piešťany k žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby (pozri bod 3.1), ústavný súd v prvom rade poukazuje na judikatúru ESĽP, v zmysle ktorej požiadavky zabezpečenia kontradiktórnej povahy konania a rešpektovania „princípu rovnosti zbraní“ predstavujú základné procesné garancie („fundamental guarantees of procedure“) uplatniteľné vo veciach týkajúcich sa pozbavenia osobnej slobody (rozsudok ESĽP z 21. 10. 1986 vo veci Sanches  Reisse c. Švajčiarsko,

rozsudok

ESĽP z 15. 11. 2005 vo veci Reinprecht c. Rakúsko). Európsky súd pre ľudské práva vychádza z predpokladu, že osobná prítomnosť osoby obmedzenej na jej osobnej slobode je sama osebe zárukou spravodlivého procesu a zároveň aj zárukou eliminácie možného porušenia základných práv a slobôd. Rovnako tak ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že väzba ako zásadný zaisťovací inštitút predstavuje výrazný zásah do základného práva jednotlivca na osobnú slobodu, a preto neodmysliteľnou procesnou zárukou pri takomto zásahu musí byť právo dotknutej osoby „osobne sa vyjadriť“, teda byť vypočutá súdom k dôvodom a okolnostiam ďalšieho zotrvania vo väzbe (III. ÚS 84/06). V princípe teda platí (má platiť), že každá strana súdneho konania má mať (by mala mať) možnosť hájiť si svoju vec pred súdom za podmienok, ktoré ju podstatne neznevýhodňujú v pomere k druhej strane (napr. rozsudok ESĽP vo veci De Haes a Gijsels v. Belgicko z 24. 2. 1997, bod 53; III. ÚS 186/02), resp. požiadavka spravodlivého procesu v sebe obsahuje zásadu zaručujúcu pre každú stranu v procese mať rovnakú možnosť obhajovať svoje záujmy a zároveň vylučujúcu mať možnosť podstatnej výhody voči protistrane (III. ÚS 313/05).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júna 2015