I. ÚS 259/2026

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 259/2026-12

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov Jany Baricovej a Miloša Maďara v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , zastúpeného advokátom JUDr. Michalom Hrivnákom, Krížna 44, Bratislava, proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 14T/61/2022 z 8. júla 2024, uzneseniu Krajského súdu v Trnave sp. zn. 3To/104/2024 z 22. októbra 2024, uzneseniu Krajského súdu v Trnave sp. zn. 3To/32/2023 z 2. mája 2023 a uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Tdo 43/2025 z 28. júla 2025 takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

3. Na podklade odvolania sťažovateľa a prokurátora Okresnej prokuratúry Dunajská Streda bol

rozsudok

okresného súdu uznesením krajského súdu sp. zn. 3To/32/2023 z 2. mája 2023 zrušený vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu a vec bola vrátená okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. 4. Rozsudkom okresného súdu sp. zn. 14T/61/2022 z 8. júla 2024 bol sťažovateľovi uložený trest odňatia slobody v trvaní 7 rokov so zaradením na účely výkonu trestu do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia. 5. Proti uvedenému v poradí druhému rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, ktoré bolo uznesením krajského súdu sp. zn. 3To/104/2024 z 22. októbra 2024 zamietnuté ako nedôvodné. 6. Sťažovateľ podal proti uzneseniu krajského súdu z 2. mája 2023 dovolanie, ktoré bolo na najvyššom súde vedené pod sp. zn. 2 Tdo 43/2025, zároveň sťažovateľ podal dovolanie aj proti uzneseniu krajského súdu z 22. októbra 2024, ktoré bolo na najvyššom súde vedené pod sp. zn. 2Tdo/44/2025, pričom uznesením najvyššieho súdu z 28. júla 2025 bolo rozhodnuté o spojení oboch trestných vecí sťažovateľa na spoločné konanie, ktoré bolo ďalej vedené pod sp. zn. 2 Tdo 43/2025. 7. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo 43/2025 z 28. júla 2025 bolo dovolanie sťažovateľa odmietnuté.

V prvom rade sťažovateľ namieta porušenie svojho práva na predloženie a vyhodnotenie dôkazov v prospech obhajoby a práva na predvolanie svedkov, ku ktorému malo dôjsť postupom všeobecných súdov, ktoré vychádzali pri posudzovaní jeho viny výlučne z výpovede poškodenej, pričom nedošlo k vykonaniu dôkazov v prospech obhajoby v podobe navrhovaného výsluchu členov policajnej hliadky prešetrujúcej incident, keď mal byť sťažovateľ napadnutý poškodenou, spolu s fotografiami dokumentujúcimi toto napadnutie. Sťažovateľ taktiež namieta, že všeobecné súdy neakceptovali ním predložené rozhodnutie Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Trnave, z ktorého mala vyplynúť neexistencia záznamu o oznámení poškodenej na osobu sťažovateľa, ani potvrdenie, že poškodená dvakrát volala policajnú hliadku. Sťažovateľ v uvedenom dôkaze vidí priame spochybnenie vierohodnosti výpovede poškodenej a odmietnutie jeho vykonania vníma ako porušenie svojho práva na spravodlivý proces a práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným

11. Sťažovateľ taktiež namieta porušenie zásady in dubio pro reo, pretože odsudzujúci rozsudok je podľa jeho názoru založený takmer výlučne na sporných a korigovaných tvrdeniach poškodenej, pričom odmietnutie dôkazov v prospech obhajoby a nedostatočné vyhodnotenie ostatných dôkazov vedie podľa názoru sťažovateľa k záveru, že jeho vina nebola preukázaná bez rozumných pochybností, čím malo dôjsť k porušeniu označenej zásady trestného práva.

12. V ďalšom sťažovateľ namieta nesprávne právne posúdenie skutku, pre ktorý bol trestne stíhaný, ako zločinu týrania blízkej a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. d) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b) Trestného zákona, pretože podľa jeho názoru je kvalifikačný znak „dlhodobosti“ obligatórnym znakom objektívnej stránky základnej skutkovej podstaty trestného činu týrania blízkej a zverenej osoby.

sťažovateľa. 13. Napokon sťažovateľ namieta aj závažnú procesnú chybu krajského súdu v uznesení z 2. mája 2023, v ktorom má absentovať rozhodnutie o odvolaní sťažovateľa o výroku o treste. Označeným uznesením síce bol zrušený rozsudok okresného súdu vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu, ale úplne absentuje výrok o tom, ako odvolací súd naložil s odvolaním sťažovateľa v časti týkajúcej sa výroku o vine. Sťažovateľ je toho názoru, že v dôsledku tejto absencie označený rozsudok okresného súdu vo výroku o vine dosiaľ nemohol nadobudnúť právoplatnosť

III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti 14. Podstatou ústavnej sťažnosti je namietané porušenie označených práv podľa ústavy a dohovoru napadnutými rozhodnutiami všeobecných súdov. Sťažovateľ predovšetkým namieta vykonané dôkazy, na základe ktorých bol uznaný za vinného z označeného trestného činu, právnu kvalifikáciu stíhaného skutku a absenciu rozhodnutia o odvolaní sťažovateľa vo výroku o vine.

(m. m. III. ÚS 149/04)]. III.1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu z 8. júla 2024: 16.

17. Vzhľadom na to, že je úlohou nielen ústavného súdu, ale aj všeobecných súdov poskytovať ochranu základným právam, ústavný súd v duchu zásady sebaobmedzenia s poukazom na princíp subsidiarity odmietol ústavnú sťažnosť v tejto časti z už uvedených dôvodov podľa § 56 ods. 2 písm. d) v spojení s § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú. III.2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu z 2. mája 2023 a 24. októbra 2024:

19. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie ním v ústavnej sťažnosti označených práv na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie rozhodnutiami odvolacieho súdu, ku ktorému malo v súhrne dôjsť jednak absenciou explicitného rozhodnutia o odvolaní sťažovateľa proti výroku o vine rozsudku okresného súdu, zároveň tiež nesprávnym právnym posúdením skutku a napokon aj nesprávnym hodnotením dôkazov a nevykonaním navrhovaných dôkazov, ústavný súd poznamenáva, že tieto námietky, tak ako ich sťažovateľ formuloval v ústavnej sťažnosti, boli z jeho strany prednesené v totožnom rozsahu aj v podanom dovolaní, o ktorom konal a rozhodoval

20. Hoci bolo dovolanie sťažovateľa uznesením najvyššieho súdu odmietnuté podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku z dôvodu nenaplnenia dovolacieho dôvodu podľa § 371 písm. i) Trestného poriadku, ústavný súd zastáva názor, že dovolací súd sa ochrane práva sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie venoval v takej miere, ktorá vykazovala všetky atribúty pre naplnenie podstaty, účelu a významu princípu subsidiarity zakotveného v čl. 127 ods. 1 ústavy. V nadväznosti na uvedené preto s ohľadom na princíp subsidiarity odmietol ústavnú sťažnosť aj v tejto časti z už uvedených dôvodov podľa § 56 ods. 2 písm. d) v spojení s § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.

Sťažovateľ v podanej ústavnej sťažnosti napokon namietal porušenie ním označených práv aj uznesením najvyššieho súdu, ktorým bolo jeho dovolanie podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietnuté pre nenaplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku. 22. Ústavný súd vo vzťahu k tejto časti ústavnej sťažnosti v prvom rade zdôrazňuje, že dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok v rámci trestného konania je spôsobilé privodiť prelomenie zásady nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí, a preto ho možno aplikovať iba v prípadoch, keď je to odôvodnené závažnosťou pochybenia napadnutého rozhodnutia súdu nižšieho stupňa.

konania. Pokiaľ by zákonodarca zamýšľal urobiť z najvyššieho súdu tretí stupeň s plnou jurisdikciou, neustanovil by katalóg dovolacích dôvodov. Už samotné chápanie dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku preto ospravedlňuje reštriktívny prístup najvyššieho súdu k dovolacím dôvodom (napr. IV. ÚS 294/2010).

24. Ústavný súd v konfrontácii so sťažovateľom navrhovanou koncepciou, ktorou sa snaží docieliť aj prostredníctvom ústavného súdu revíziu skutkových záverov vo svojej trestnej veci, konštatuje, že mu ako ochrancovi ústavnosti neprináleží vyjadrovať sa k podstate skutkových okolností, na podklade ktorých bola alebo nebola vyvodená trestnoprávna zodpovednosť určitej osoby, ani hodnotiť a „vážiť“ jednotlivé argumenty s cieľom skúmať ich primeranosť/dôvodnosť, resp. to, či sú/nie sú postačujúce na záver o jej danosti (s výnimkou zjavných omylov a nesprávností).

Ak by aj sám dospel (pri riešení na úrovni zákona alebo skutkového stavu) k odlišným záverom, nie je to dôvod na zrušenie ústavnou sťažnosťou napadnutého rozhodnutia, ak subjekt rozhodovania odôvodnil svoje závery dostatočnými a bez zjavného excesu produkovanými úvahami na svojej, teda zákonnej alebo podzákonnej úrovni.» (uznesenie ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 399/2022 zo 6. septembra 2022 publikované v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 83/2022).

republiky pod č. 18/2021, v obsahovej nadväznosti aj napr. II. ÚS 411/2021, IV. ÚS 555/2021, I. ÚS 343/2022, IV. ÚS 355/2023, IV. ÚS 19/2024). 26. Z obsahu a dôvodov sťažovateľovej ústavnej sťažnosti je teda zrejmé, že proti napadnutému rozsudku krajského súdu v kontexte námietok sťažovateľa bol prípustný mimoriadny opravný prostriedok, a to dovolanie aj podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, ktorý sťažovateľ v čase pred podaním ústavnej sťažnosti nevyužil v dôsledku nesprávnej interpretácie obsahovej povahy tohto dôvodu dovolania v kontexte aktuálnej judikatúry ústavného súdu.

poriadku] nie je predmetom dovolacieho konania okrem dovolania ministra spravodlivosti podľa § 371 ods. 3 Trestného poriadku tak, ako to zodpovedá použiteľnej judikatúre (rozhodnutia a stanoviská 7/2011, 116/2014, 14/2015, 43/2018). Z hľadiska dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku ide však o prieskum obhajobného atribútu spravodlivého procesu spočívajúci vo vyhodnotení dovolacím súdom, či sa skôr konajúce súdy spoľahlivo a nearbitrárne vyrovnali v odôvodnení svojich rozhodnutí s otázkami podstatnými pre rozhodnutie, čo zodpovedá obhajobným právam obvineného. V tom je paralela s posudzovaním predmetných okolností ústavným súdom (keď ochrancom ústavnosti je aj všeobecný, najmä najvyšší súd), pričom nad uvedený rámec pri prostriedkoch nápravy (vrátane konania o ústavnej sťažnosti) ísť nemožno (teda považovať ústavný súd za skutkový súd, aj keď môže posúdiť, či najvyšší súd postupoval skôr popísaným spôsobom s dostatočnou relevanciou). V dôsledku procesného atribútu spravodlivého procesu z hľadiska ústavy aj dohovoru (ktorého integrálnou súčasťou v trestnom konaní je

27. Na už citovanú judikatúru účinne reflektuje aj najvyšší súd, ktorý práve k dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku napr. vo svojom uznesení sp. zn. 1 TdoV 13/2021 z 24. januára 2023 na s. 17 exaktne konštatoval, že „.

. .“. 28. Aj napriek skutočnosti, že niekedy nie je celkom možné a reálne jednotlivé námietky (subsumovateľné a nesubsumovateľné pod dovolacie dôvody) od seba celkom oddeliť, bolo by v rozpore s princípom subsidiarity, aby ústavný súd predbiehal rozhodnutie dovolacieho súdu. Aj ústavný súd musí všeobecným súdom poskytnúť príležitosť plne rozvinúť ich právomoc, keďže aj im patrí možnosť a povinnosť poskytnúť základným právam a slobodám sťažovateľov ochranu v medziach ich zákonom zverených kompetencií. Táto ochrana je v rámci vzťahu medzi všeobecnými súdmi a ústavným súdom podľa princípu subsidiarity delená a postupná, nie delená a súbežná. Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecného súdnictva a jeho právomoc nastupuje spravidla až vtedy, ak sťažovateľ pred všeobecnými súdmi vyčerpá všetky účinné prostriedky nápravy vo vzťahu ku konaniu, resp. k rozhodnutiu ako celku. V prípade, ak v rámci toho istého konania (rozhodnutia) je možné niektoré námietky uplatniť pred dovolacím súdom a iné nie, ústavný súd v tejto súvislosti považuje za v rozpore s už zmieneným princípom subsidiarity tieto

30. Sťažovateľ svoje dovolanie [v ktorom uplatnil len dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku] odôvodnil jednak tým, že krajský súd ako odvolací súd popri rozhodnutí o zrušení rozsudku okresného súdu vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu vôbec nerozhodol o jeho odvolaní proti výroku o vine, a teda namietal porušenie § 369 ods. 3 Trestného poriadku. Zároveň namietal nesprávne právne posúdenie zisteného skutku, resp. nesprávne použitie iného hmotnoprávneho ustanovenia, a teda uplatnil dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, pričom v danej súvislosti tiež namietal, že odsudzujúci rozsudok je založený výlučne na tvrdeniach poškodenej.

podať dovolanie. Pre riadne uplatnenie dovolacieho dôvodu je preto potrebné v podanom dovolaní vymedziť, ktorý z dovolacích dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 Trestného poriadku bol naplnený tým, že takýto výrok súdu nebol urobený. Najvyšší súd skonštatoval, že sťažovateľ si túto povinnosť nesplnil, a preto jeho samotné tvrdenie o danej skutočnosti nie je samo osebe dovolacím dôvodom, v dôsledku čoho túto dovolaciu námietku najvyšší súd vyhodnotil ako nedôvodnú. 32. Ústavný súd s poukazom na už označenú judikatúru (body 24 – 28 tohto odôvodnenia) konštatuje, že uvedené konštatovanie najvyššieho súdu bolo síce pomerne stručné, nie však ústavne nekonformné.

skutkové zistenia. Najvyšší súd teda dospel k záveru, že z vymedzenia skutku v skutkovej vete rozsudku okresného súdu vyplýva naplnenie všetkých znakov zločinu týrania blízkej a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a), ods. 3 písm. d) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b)

Napriek uvedenému a nad rámec najvyšší súd dodal, že hoci trestný čin zakotvený v § 208 Trestného zákona je svojou povahou trvácim trestným činom, nevylučuje to páchanie trváceho trestného činu po dlhší čas, t. j. počas obdobia zreteľne presahujúceho časový úsek, ktorého trvanie predstavuje minimálnu požiadavku na naplnenie objektívnej stránky skutkovej podstaty daného trestného činu. Z uvedeného dôvodu najvyšší súd konštatoval, že konanie sťažovateľa bolo správne právne posúdené podľa § 208 ods. 1 písm. a), ods. 3 písm. d) Trestného zákona.

37. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nevyvstávajú také pochybenia, ktoré by boli spôsobilé nadobudnúť ústavnoprávny rozmer, a teda vytvárať priestor na vyslovenie porušenia označených práv sťažovateľa po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd je toho názoru, že odpovede najvyššieho súdu na kľúčové dovolacie námietky sťažovateľa boli zodpovedané ústavne akceptovateľným spôsobom.

39. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa pri jej predbežnom prerokovaní v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.